Do pekla za Jurim a späť

 

Máj 2006

Ešte toho historického piatočného večera sme si telefonicky dohodli audienciu u človeka, ktorého možno zvať všeličím možným, no v rámci brandže rozhodne odborníkom na slovo vzatým, priam certifikovaným.

„Cože to chcete dělat?! Jaký vokurky? Di do píči, vole. Jaký kurva kódový voznačení? ... Jo takle... Rozumím. Teda nerozumím, ale chápu. Jó, stavte se na kafe. Dobrý. Řek bych, že vám definitivně hráblo, ale jak chceš. Jo... Čau.“

 

Sobota, 10:00 AM

Všetci traja stojíme pred polorozpadnutým prízemným domom z roku 1905. Vlastove tvrdé vyjednávacie metódy sa včera skončili ako zvyčajne po konzumácii jedenástej borovičky, takže sa nedá povedať, že by komukoľvek z nás bolo najlepšie od žalúdka. O skokovom náraste rozpočtového deficitu v krčmovom účtovníctve nehovoriac. Ešte aj to počasie sa pekne dojebalo. Je prinajlepšom osemnásť stupňov a leje ako z krhly. Prechádzame sa skryť pod priedomie chatrče. Riki rozdáva každému po Marske, čo stihol udrbať tatkovi. Hlavy troch prihrbených mátoh sa halia do štipľavého dymu z fajčiva robotníckej triedy.

So srdečným pozdravom okolo nás prechádzajú Stando s Divným Jankom, dvojica čitateľovi dôverne známa vďaka pokusu o nalodenie sa na Ajkov autobus bez potrebného bakšišu, ktorý sa odohrá o rok a kúsok neskôr. Obaja so sebou vlečú prútený kôš plný májoviek a tešia sa dobrej nálade. Nechápem, kedy to kurva stihli. Jasne si pamätám, že v noci na dnešok druhý menovaný toho prvého ťahal od Vlasta domov šmykom.

„No chápete to? Oni sú snáď stroje, boha,“ nadhodím, nespúšťajúc z nich zrak. „Ja, mládenec v rozpuku, tu cítim ako sa mi cez bok derie pečeň na svet a hen korheli si idú svoje s úsmevom na tvári od skorých ranných.“

„Srát na ně,“ kontruje Riki, zahľadený do mobilu.

„Presne tak. Mňa skôr zaujíma, prečo tu, kurva, sme. Ja by som si radšej išiel ešte ľahnúť. Je mi pekne napiču,“ pridáva Walterko svoj sklerotický príspevok.

„Jo, vole. Mně je taky blbě. Pojďme do hajzlu,“ pridáva sa metrosexuálny plačko.

Tak toto nie, mňa nenaseriete, čuráci: „Prečo? Prečo? Prečo asi, kurva? Koľko si včera vysolil za tú štipku čaju, čo ti skrvavila oči?,“ pripomínam prapôvod myšlienky. „A ty? Ty koľko mince potrebuješ na to, aby si nemal o rok čelo vysoké jak priemerný Klingon?,“ pritvrdzujem útokom na Rikiho city. „Keď už sme tu, poďme si aspoň nechať vysvetliť, aké tento trh ponúka možnosti. To nás predsa nezabije,“ nasadzujem priateľský tón na posmelenie.

„No, to práve neviem,“ pomrví sa nervózne Walter a Riki sa hneď pridáva: „Jo, vole. On je v podmínce a stejně se nežinýroval utlouct frajera popelnicí. Popelnicí, vole!“

„Presne tak, poďme odtiaľto do piče, šak on je prepatý kokot, ja s ním nechcem nič mať."

Walterkov obrovský čierny dáždnik sa už týči nad hlavami kumpánov a tí sa dávajú na odchod. Hasím ohorok o droliacu sa fasádu a s pocitom frustrácie sa vydávam za nimi, keď vtom zavŕzgajú vlhčinou pokrútené drevotrieskové dvere...

„No vida, čuráci. To je dost, že jste tady. Půjdete taky dál, nebo jste mi chtěli jenom popřát hezké ráno?“

Juri.

Tridsiatnik s pivným bruchom, celý v čiernom. Uši prevŕtané tunelmi veľkými ako kuchynský tanier. Neupravená tmavá brada. Predlaktia zohyzdené kerkami vlastnej výroby. Vlasy neurčitého tvaru, preležané do strany. Široký úsmev odhaľuje predĺžené horné trojky, pretože byť vampír je vraj sexi. Kov rozosiaty po ksichte by bolo jednoduchšie rátať na váhu, než na kusy. Zjednodušene povedané – ohavný zmrd, bývajúci v ohavnom dome. Keďže sme ale ľudia moderní, nehľadíme na vzhľad, ale na charakter. Ten má Juri veru ukážkový. Dlhoročný člen Antify, toho času súdený za podnecovanie extrémizmu, útok na verejného činiteľa, ublíženie na zdraví, nezákonné ozbrojovanie sa, prechovávanie psychotropných látok a ešte za pár pičovín, ktoré nestoja za reč.

„No, co čumíte, volové? Pojďte dál. Zdar, Walterko, dáš si se mnou štráfa k snídani?,“ zamáva špekom, tučným jak palec.

Walterkovi pravdaže viac netreba. Skepticizmus je tatam a už aj ho trasie za Belzebubom do chatrče jak poslušná suka. Riki sa teda presúva ku mne pod dáždnik, pretože svoj nemá a nechce, aby sa mu zvlnili vlasy, kokot.

Venujem mu ľútostivý pohľad, skladám dáždnik a nasledujem dvojicu smažiek dnu.

„To nemyslíte vážně, kreténi. Pučte mi aspoň deštník, do hajzlu!“

Jasné, že nepůjčíme, pretože Walter už má tunelové videnie s jasným cieľom a ja, vedomý si toho, že náš metroš dobrovoľne nezmokne ani pod hrozbou zastrelením, používam ten svoj ako presvedčovaciu metódu k jeho zotrvaniu. Asi päť sekúnd váha, poobzerá sa okolo seba, niečo si zašomre popod nos a mizne vo dverách, ústiacich do tmavej chodby.

Vo vnútri sa pohybujeme s maximálnou opatrnosťou. Pár minút trvá, než sa naše receptory prispôsobia špecifikám prostredia. Zatiaľ je iba tma, vo vzduchu cítiť do plnky naloženú dodávku s logom nemenovanej hydinárne, niečo mi chrúme pod nohami (fráza „nevyzúvajte sa“ tu fakt nemá len zdvorilostný charakter), všetko, čoho sa prstami dotknem, pokrýva súvislá, tri milimetre hrubá vrstva prachu. Niekde v diaľke počuť praskanie magnetofónovej pásky, z posledných síl reprodukujúcej taliansku punkovú produkciu z raných deväťdesiatych.

Kto poznáte Danteho kruhy pekelné, takto nejako si predstavujem piaty.

Zvonku tá posratá chatrč vyzerela oveľa menšia, než v skutočnosti je. Prechádzame zhlukom tmavých miestností. Z času na čas sa objaví nejaký ten tlmený zdroj svetla.

Kopa plátov od vajíčok ohádzaná toaletným papierom.

Fľaše. Plastové, sklenené, veľké, malé... fľaše všade.

Ťažké, nepriehľadné závesy.

Jednooký hroch.

Koberec so vzorom dopravného ihriska s lepkavým, hnedastým fľakom uprostred.

Mucholapka posiata tisíckou hmyzích mŕtvol.

Smetisko.

Haraburdy.

Fuj.

...

Konečne prichádzame do miestnosti, kde pán domáci s Walterkom už veselo vypekajú, usadení na prešťatom matraci pohodenom len tak v priestore. Najdlhšiu stenu zdobí ledabolo vyhotovený nápis „ACAB.“ Údajne krvou. Snažím sa identifikovať zdroj slabého matného svetla, ponúkajúci presne toľko lumenov, koľko ti treba na nabitie bonga. Nie viac. Svetlo uberá zmaru šarm.

Nič tu nenasvedčuje tomu, že vonku je už dávno deň. Vlastne ani tomu, že tam vonku je svet, ktorý stvoril Boh. Boh na takéto miesta nechodí. A ak áno, tak rozhodne nie sám.

Konečne nachádzam v kúte malú nočnú lampu, pohodenú na obrovskej kope handier a harabúrd. Pomaly vítam späť svoj stratený duševný pokoj vďaka pohľadu do žmurkajúcej žiarovky, keď vtom sa siláž z handier aj s lampou dáva do pohybu! Čo do pohybu? Veď ona sa stavia na vlastné nohy. Zdroj svetla zúrivo meniaci polohu oslobodil tieňovú príšeru, ktorá nás obkľúčila zo všetkých strán. Behá po stenách, veciach, podlahe, strope i tvárach. Skáče z miesta na miesto ako harpya.

S Rikim kričíme ako dve dievčatá a reflexívne volíme potupnú smrť vo vzájomnom objatí.

Do svetelného lúča, konečne ustáleného, prúdiaceho od lampičky, hoc zvrhnutej na podlahu, hrdinne nevypovedajúcej službu, vstupuje vychudnutá ženská postava v spodnej bielizni.

Timea.

Dcéra Standova (holt sme menej než malomesto). Vek – asi tridsaťpäť. Pocitovo päťdesiatšesť. Postava mierne prihrbená, morbídne rachitická. Vystúpené lícne kosti, chýbajúca predná dvojka, vysoké čelo. Vlasy (nielen) farby špinavej blond. Mrnčí jak vybehaná Calexka, ale pohľad má neprítomný. Vlastne namiesto očí vidím iba dve čierne diery pohlcujúce čas aj priestor. Už ako decko ju spolu s kumpánmi naša babka zaháňala z predzáhradky, v ktorej pestovala durman obyčajný, anižto by vedela, o čo presne ide. Hlavne, že to pekne kvitlo. Postupom času prefičala Timejka od ganje cez haš, piko a ostatné detské zábavky až k heru a tam niekde sa to posralo. Až tak, že postupne vyzliekla kožu veľmi príťažlivej ženy a vymenila ju za pozemskú inkarnáciu hnusu. Nečudo, že sme v nej pred chvíľou nespochybniteľne badali samo peklo. Toho času, nachádzajúc sa na sínusoide života nebezpečne blízko absolútnej nuly, s tebou ide bez problémov za polievku.

Bez slova si oblieka rifle a tričko, ktoré neomylne našmátrala v hromade handier na prvú dobrú a s jednoduchým „čau“ odchádza.

„Jurko, ty ju trtkávaš?,“ pýtam sa, kladúc až prehnaný dôraz na znechutenie v hlase.

„Jo. Ty ne?,“ čuduje sa na oplátku pán domáci.

S Rikim ťaháme z kuchyne dve plastové stoličky a pohodlne sa usádzame. Chvíľku si nechávame predvádzať kvality tetovacieho strojčeka, vlastnoručne vyrobeného z walkmana. Hrubý náčrt Spongeboba na vlastnom stehne má Juri hotový ani nie za päť minút a bez šablóny. Talent. Škoda, že mu to do týždňa poodpadáva aj s tromi vrstvami kože.

Konečne prechádzame k veci.

Hovorím ja. Vysvetľujem, čo by sme radi robili. Samozrejme nie priamo. Že vôbec, ale kurva ani trochu nevieme, ako by sme to robili, ale entuziazmus nám nechýba. Že si ho teda preto najímame ako externého poradcu pre technológie. Odmenou mu bude buď dvadsať percent produkcie alebo zisku, záleží od neho. Že mám spísané otázky, na ktoré potrebujem poznať odpovede.

Juriho záchvat smiechu trvá presne tri minúty a štyridsaťjeden sekúnd. Viem to presne, pretože je mi príjemnejšie pozerať na ciferník svojich hodiniek než do bezútešnosti priestoru, v ktorom sa nachádzame.

„Takže?,“ nenechávam sa rozhodiť a netrpezlivo zakladám ruky.

„Takže jste volové. Jestli do toho vážně pudete, spůsobíte požár, což vám ostatně jde ze všeho nejlíp, viď, Ríšulínku? Nebo chcípnete, což múže mit co do činění právě s ohněm, nebo půjdete za katr, což je pro vás nejlepší scénář, protože aspoň nechcípnete.“

„Soudě dle aromy, linoucí se tvým doupětem, máš s chcípáním dlouholetý zkušenosti, kokote,“ vrčí nasupený Riki.

„Jo, máš zájem? Teplouše jsem myslím ješťe nevoddělal.“

Prechádzam k lampe. Niekoľkokrát ju vypnem a zapnem, čím si získam pozornosť cteného osadenstva.

„Dosť, jebem vám kríž! Ozaj ste na hlavu? Dementi! Riki, ty si sadni a drž klapačku. A ty na rovinu povedz, či si ochotný nám pomôcť alebo nie. Ostatne, ide ti o hovno. Ak niekto riskuje, sme to my traja. Otázka totiž neznie, či, ale kedy ti hoši z Urny prídu vykopnúť dvere a nasadiť trendy bižu na paprčky. Len tamten päťlitrák na polici predpokladám, že v ňom nie je napchatá žihľava, je s tvojím registrom za koľko? Päť? Desať? A koľko tu toho ešte je a čo máš na povale, o tom sa tu nemusíme doťahovať, že nie? Všetci ako tu sme vieme, že to máš zrátané, pretože ťa poznajú aj mamy fízlov, ku ktorým chodíš ako na klavír. A ty sa nám smeješ, ty génius? Prvý gram, ktorý strelíš mimo okruh tých tvojich pár utrápených smažiek, s ktorými sa akože poznáš osobne a teoreticky ťa nenatrú, ťa posadí do húkacieho auta. S nami si buď zarobíš na advokáta alebo ideme do polroka bručať pekne všetci spolu.“

Miestnosť sa ponára do hrobového ticha. Riki hľadí do zeme, kmitajúc nohou dáva najavo nepokoj. Walterko nasadil neprítomný pohľad číslo šesť, vzor „tavím veci a ľudí.“ Ešte stále súhlasne prikyvuje, aj keď ja som už dávno dohovoril. A Juri? Tomu sa v ksichte leskne realita. Ona taká vidina štátnej garsónky rozhodila už aj väčších borcov...

„A jak si to představuješ, pane gengstr?,“ nadhodí hlasom, v ktorom po arogancii náhle nie je ani stopy.

Od lampy prechádzam k zelenej prepravke pod oknom, z ktorej vyberám pivnú fľašu. Úderom o radiátor mi v ruke zostáva iba črepina od hrdla vyššie. Presúvam sa k dlhšej stene miestnosti oproti vkusnej maľovke.

„Dovolíš?“

„No prosim.“

Štruktúru, zodpovednosti a supply chain kreslím bez slova do omietky. Nie som idiot, aby som na tomto mieste rozprával nahlas. V takomto bordeli nepotrebuješ ani plošticu. Pohodlne tu zašiješ dvanásť policajtov s filmárskymi ruchovými mikrofónmi a nikto si nič nevšimne.

Odstupujem a dávam sebranke tri minúty na preštudovanie a absorpciu nadobudnutých vedomostí.

„Tak teda, páni?“