Vol IV. Večer šuhaj – ráno šuhaj

 

Sedím v kuchyni za stolom. Mám za sebou stredne dlhú alko-minútku. Je tma a všetko doma už dávno spí. Za oknami už Pánboh rozdáva z neba vodu plnými priehrštiami.

Hodiny. Tik-tak, tik-tak... Koľkože je vlastne hodín? Zatajujem dych v nádeji, že mi to pomôže znovu rozkľúčovať znenazdajky zabudnutý princíp, podľa ktorého ručičkové hodiny už nejaké to storočie fungujú. Mobil zostal niekde v záhrade oproti. Škoda, nemusel som si tu opitý mozog namýkať, takto o štvrť na päť alebo možno o 3:20 ráno. Druhý pár očí mi počas zrýchlého presunu dolu Mildovým kopcom odstredilo z hlavy. Takže na tie hodiny vlastne iba nevidím.

Uľavilo sa mi, že nie som úplný debil.  

Žeby som aj niečo zahryzol? Vyprázdnim pohár vody, ktorý sa tu prebral so mnou a tackám sa k chladničke. Skôr, než ju stihnem otvoriť, môj zrak spočinie na odkaze, uchytenom magnetkami na dverách. Matka inštruuje sestru, aby ráno eskortovala Juniora do dediny k zubárovi.

Nižšie sa nachádza už aj odpoveď. Voľne preložené - ségra to môže jebať. Zodpovednosť je teda presmerovaná do mojich rúk. Vraj mám aj tak voľno kvôli pohrebu.

„O kúúúr...“

Vo svetle týchto udalostí sa mi vyjasňuje význam tamtej SMSky. Ach, ja nešťastný zemepán. Jesť už nejdem, čo o pár hodín ocením, pretože sa presne podľa predpokladu ihneď po zaľahnutí viacnásobne zgrcám až za uši. Ľahkou okľukou sa dostávam do svojej postele. Duchaprítomne nastavujem budík na bratovom telefóne.

Budík zvoní o kurevsky krátku alko-minútu neskôr.

Kde to som? Prečo mám nohy pri nose? Aha, nebola to moja posteľ, do ktorej som uľahol. A nie sú to ani moje nohy. Z úst zoškriabávam zaschnuté zvyšky nočnej gastroextrakcie. Nikde okolo postele nič, chvalabohu som to dal klasicky z terasy. Na tento Pavlovov reflex som pyšný. Pomrvím sa, pod hlavou mám vankúš. Ten som si asi vzal zo svojej postele. Zvláštne čvachtá. Tak predsa. No, čo už? Aspoň som si neošablil svoju posteľ.

Sadám si.

Moja hlava boľavá... Vlasy mám celé zlepené, ale recyklovaný segedín to nie je. Vankúš vyzerá skôr, akoby som naň hodil boršč. Čo to kurva... Šmátram si po hlave a v zápätí objavujem pôvod celej záhady – celkom slušnú tržnú ranu asi tri centimetre nad čelom. Aha, krv.

Oči sa mi obracajú v stĺp.

Bežím na terasu s rukou na ústach. Rozhliadam sa po panoráme okolitých lesov, zatiaľčo lapám po dychu. Ach, dolinka moja. Krúti sa mi hlava. Neviem, či na tom má väčšiu zásluhu stále ešte badateľná miera intoxikácie domácou pálenkou, alebo pomerne masívna strata krvi, ale pomyslenie na jedno či druhé mi rozhodne nerobí dobre od žalúdka. Klesám na plastovú stoličku. Ponúkam sa tvrdou Petrou z mamkinej škatuľky na parapete.

Keby si nebola bývala spravila tri decká, nemusel by som teraz fajčiť takéto seno.

Lexan zakrývajúci terasu bičujú povrazy vody, padajúce z neba a mne sa chce spať. Zatváram oči...

Niekto so mnou trasie. Čo do riti... Rozospatý brat v pyžame s autíčkovým vzorom, ktoré je mu smiešne malé. Chcem sa zasmiať, pričom prichádzam na to, že mám asi aj zlomené nejaké to rebro. Som káravo tázaný, prečo som kurva nastavoval budík a prečo som ho aspoň nevypol, keď začal zvoniť. Mea culpa.

„Lebo ideš k zubárovi a ja s tebou. Padaj sa nachystať a obleč si košeľu a tesilky. Odtiaľ ideme rovno na pohreb.“

Toto vysvetlenie nevnáša do Juniorovej opuchnutej tváre ktovieaké uspokojenie.

„Prečo? Šak ma nič nebolí.“

„Možno preto, že máš dvanásť rokov a máš stále mliečny zub, čo ťa spoločensky tlačí pod úroveň absolútneho dna,“ nenechávam sa štengrovať hneď takto z rána. „Padaj, nech stihneme bus.“

Jeho odchod sprevádza najprv vzdorovitý rev ranenej gazely a neskôr vzďaľujúce sa menovanie všetkých existujúcich variácií pomenovaní pohlavných orgánov. Skúmam tričko, ktoré mám na sebe, pravdaže, od včerajška. Tie slepačince a zrno by sa asi aj dali vyprať. Krv neviem. Diera od pazuchy až po pásový šev asi skôr nie. Hádžem ho rovno dolu ku smetiaku a nohavice za ním. Modriny si zrátam neskôr, teraz stačí nedýchať zhlboka a už vôbec nekýchať – nekašľať.

Po ceste do kúpeľne beriem zo skrine maturitný oblek a košeľu. V sprche skúmam, čo za farbu to má voda, ktorá mieri po kontakte so mojou pokožkou do odtoku. Do riti, už zasa krvácam. Poskytujem si profesionálne ošetrenie vyliatim celej fľaštičky jódovej tinktúry na hlavu.

Svetlo sveta uzerá rev ranenej gazely číslo dva, pre zmenu v mojom podaní. Samotný krik ma však zabolí viac, než jeho pálivý spúšťač. Áno, nepochybne mám zlomené minimálne dve rebrá. Blahoželám si k úspechu v snahe neodpadnúť.

Zastávku autobusu máme našťastie sotva päťdesiat metrov od baráku, teda môžem bez obáv v polovici cesty poslať krpáňa späť, vymeniť bledomodré, zablatené tenisky za vhodnejší kus obuvi. Ideálne poltopánky, ak by sa dalo. Vinu nesiem opäť ja. Akú k spoločenskému outfitu voliť obuv, som naivne nešpecifikoval. Spod dáždnika ho vyháňam miernym násilím a pridávam radu, nech sa pokúsi kľúčkovať medzi kvapkami. Nádej na to, že mu to pôjde lepšie, než logické myslenie, má podľa mňa nemalú.

Možno by nebolo zlé obzrieť sa po stratenom telefóne a okuliaroch.

Ani nie o päť minút mám svoj osobný majetok späť v rukách. Vymieňam si pozdrav s kohútom.

Na zastávke sa pridávam k čakajúcemu hlúčiku v počte štyri kusy. Stando Cibulár – pionier hesla: „Ja som robotu nevymyslel.“ Toho času osemnástym rokom úspešne na voľnej nohe. V družnej debate s ním Divný Janko – vynálezca dlhového perpetuum mobile. Osciláciou svojich pohľadávok naprieč spektrom nešpecifikovaného počtu veriteľov sa žíví od nepamäti.

Na stupienku pri dverách do búdy sa pod dáždnikom krčí Petra Hapková – hluchonemá, asi šesťdesiatnička. Civilné meno neznáme. Voláme ju tak, pretože zúrivú gestikuláciu v znakovke spravidla sprevádza opakovaním citoslovca „hap.“  Petra svojou pozíciou mimo zastávkovej búdy, napriek kulminujúcej vodnej smršti, prejavuje nesúhlas s jej prebudovaním na dočasnú fajčiareň dvojicou vyššie menovaných.

Kvarteto uzatvára Ľubenka, introvertná päťdesiatnička. Stojac asi tri metre od zastávky, bez dáždnika, v najhustejšom daždi práve viac než jasne demonštruje svoju rezignáciu na ľudské bytie. Jej odťažitý postoj voči spoločnosti, spustošený vzhľad, mrmlanie asi čarodejníckych zaklínadiel popod nos a fakt, že je údajne vdova, z nej robí objekt, vzbudzujúci všeobecný rešpekt.

Petra mi hajluje na pozdrav. Vzápätí sa ostentatívne chytá za nos a druhou rukou maľuje do vzduchu fiktívny pentagram, venovaný fajčiarom v interíéri čakárne. Kontrujem chápavým „hmm.“

Stando prerušuje prednášku o systéme vyhľádávania lukratívnych hubárskych lokalít a obracia sa k Petre, aby jej láskyplne venoval gesto, symbolizujúce do kríža padajúce stromy. Kiežby nebola hluchá, aby jej mohol povedať, že je piča. Ale späť k potulkám po hore. Nemôže byť vraj konkrétny, ale poriadnu zásobu húb si podľa neho v našich končinách nedokáže zadovážiť iba diletant najhrubšieho zrna.

Vlani mu v zime od hladu skapala koza Adela.

Okolo prechádza prímestský autobus. O pár metrov vyššie sa ladne obracia na odstavnom parkovisku bývalej colnice a už aj brzdí pri zastávke. Súčasne s ním pribieha brat. Topánky nenašiel, ale zato nechal doma sako, keď ich hľadal. Nerozčuľujem sa. Rodinu si nevyberieš.

Dnes jazdí Ajko.

Ajko je zlatý chalan, len tak trochu nenávidí ľudí. Čo čert nechcel, ľudia tvoria väčšinu jeho klientely, čiže to má chudák v práci ťažké. O to viac, že kolegu, ktorý sa s ním na mašine strieda, nik nenazve inak, než Chrapúň. Vlastne ani neviem, akého pán Chrapúň užíva občianského mena, ale to nie je dôležité. Tento nevrlý šesťdesiatnik si, podľa Ajkových slov, kráti chvíle čakania na odchod do dôchodku tým, že mu ničí život. Pľuje za jazdy z okna tak neobratne, že nadprodukciu jeho nosných kanálikov mladší kolega pravidelne nachádza rozťahanú po vonkajšej strane autobusu. V papieroch po ňom zostáva bordel obrazný aj hmatateľný. Naposledy použil ako záložku vo výkaze o spotrebe obal od Mileny, takže ho Ajko musel odovzdať zajebaný od čokolády. Ako keby nestačilo, že zasa chýbala nafta. Všetko po ňom zostáva ulepené, pretože si neumýva ruky, nedopĺňa spotrebný materiál a pri hovorenom prejave neartikuluje, teda mu viac než polovicu informácií o stave vozidla pri preberaní služby nie je rozumieť.

Toto všetko a mnoho iného mu ten starý pán robí. Nenávidí všetkých a všetko, pretože je zlý. Ajko však ctí zásadu chovania rešpektu k služobne starším kolegom, preto sa mu nesnaží oponovať. Krivdy sa v ňom však rokmi usádzali ako neistota v slovenských voličoch pravice, a tak postupom času tiež, hoci nedobrovoľne, začal byť zlý.

Na linke sa vraj povaha dedí.

Dnes má Ajko obzvlášť zlú náladu. S nami je síce kamoš, ale ani tak nemáme istotu, či náhodou neporušujeme nejaké pravidlo prepravy osôb, na základe ktorého z nej budeme vylúčení.

Prvý nastupuje Stando. Hneď na prvom schode je konfrontovaný s otázkou, kedy mieni vrátiť krovinorez. Vraj ho prinesie večer k Vlastovi do krčmy. Táto odpoveď sa zdá byť viac než neuspokojivá. Má vraj páliť do piči. Druhú šancu cestovať bude mať o necelé dve hodiny, za predpokladu, že sa na zastávke vyskytne aj so zapožičaným náradím. Je nám jasné, že Stando dnes už cestovať nebude. Inkriminovaný krovinorez bol totiž minulý týždeň použitý ako zábezpeka na nemalú sekeru práve u Vlasta v krčme. Tomu hovorím progresívna logistika.

Janko, dovtedy druhý v poradí, uvedomujúc si, že jedna z jeho finančných pohľadávok sa vyskytuje práve v rukách osoby za volantom, inštinktívne zaraďuje spiatočku v snahe vyhnúť sa impertinentným otázkam, ktoré zabránili cestovať Standovi. K jeho smole sa však Ajko rozpomína skôr, než sa dlžníkovi podarí vytratiť z jeho zorného poľa a rozhoduje sa ho pár krokov prenasledovať. Na otázku, čo je s jeho tisíckou, Janko iba bezradne hlesne, žo za to môže Federer a pridáva do komicky húpavého kroku, nie nepodobného Otíkovi z Vesničko má, středisková.

Vedomý si neúprosnosti cestovného poriadku, nevenuje stroskotancom viac pozornosť a usadá späť do hydraulického kresla, z ktorého vraj jedného dňa určite ochrnie.

Mám šťastie. Chvíľku síce váha, pretože vstúpením na palubu jeho vozu s mokrým dáždnikom v rukách som sa previnil pomerne závažne, ale nakoniec sa zľutuje a učiní ma hrdým majiteľom cestovného lístka za dvadsaťjeden korún.

S Juniorom je to ale väčšia patália. Rozhodnutie nechať ho v rámci odmeny za debilitu zmoknúť sa mi vracia ako bumerang. Takýto premočený vraj rozhodne nikam necestuje. Nie Ajkovým autobusom. Prosby, ani ponuka úplatku v podobe jednej z mojich dvoch ľahkých Marlboriek nezaberajú.

„A čo ja potom s tou mokrou sedačkou?“

„Tak bude stáť,“ ponúkam riešenie.

„Nemá čo stáť, keď sú voľné miesta na sedenie,“ ukazuje prísne prstom na pravidlá prepravy osôb z roku 1982, vylepené na skle za jeho chrbtom.

„Ty vole, neblázni. Čo ti zasa je?“

„Ja sa kvôli vám, chlapci, jebať nenechám. Pôjde nejaký kokot, ktorý si buď sadne do mláky, ktorá tu po mladom zostane, alebo sa na tej vode šmykne niekto, kto pôjde zrovna dolu schodíkmi a už aj mám na krku sťažnosť a prémie v piči. Proste nie. Ja už toho mám plné zuby. To je furt niečo. Včera som išiel odovzdať krúžky a zistil som, že mi ich minimálne polovica chýba. Čo ja teraz s tým? Pýtam sa Chrapúňa, či nevie, kde sú a vieš čo mi, kokot, povedal? Nevieš? Ani ja, lebo zas len niečo zamrmľal popod fúz, hovädo mľandravé. Ani len ten smetiak nevyniesol! A vieš čo? Chvalabohu! Lebo som tie krúžky našiel v ňom. Buzerant! Nech už ide do piče!“

„Okej, chápem. Ale keď si minulý týždeň večer plakal, že vám zasa chýba nafta a že ti to nevychádza domov, lebo si bol cez deň na obed, to som ti bol dobrý, keď si ma prekecal, aby som posledné dva kilometre šľapal peši, čo?“

„Dal som ti na cestu cigaretu!“

„A ty k nám chodíš na vodu!“

„Občas!!!“

„Tak už nebudeš! Ja som si už kúpil lístok a bez krpáňa je mi na hovno, lebo si hádam nemyslíš, že som vstal takto skoro kvôli sebe! A minule som ti dal Lexaurin.“

„Aaaachjjaaaaj... Dobre teda.“

Junior dostáva zľavnený lístok a k nemu igelitku, ktorú si má dať pod zadok. Ajko si sedačku vraj po konci cesty skontroluje a ak bude mokrá, pripraví ho o schopnosť rozmnožovať sa. Nedbám, mám za to, že by to bolo skôr ku prospechu ľudského pokolenia. Usádzame sa hneď na prvom sedadle pri dverách, aby sme si vypočuli aj ostatné strasti života vodičovho.

Petra Hapková dostáva lístok na konečnú, pretože Ajko síce nevie, kam cestuje, ale má to v piči, lebo on jej nerozumie ani hovno a znakovku sa kvôli nej učiť nebude. Petra dostáva lístok na konečnú od Ajka vždy a po rokoch už vyjadruje iba viac-menej formálny nesúhlas.

Mne sa to síce nezdá, ale Ajko je tu šéf a je kurva zvedavý, ako by sa na neho asi tak mohla sťažovať, keď u nich na podniku je to samý negramotný kokot, ktorý vie ledva čítať, nieto ešte lúštiť znakovku. Tam sa s ňou isto srať nebudú, tak čo?

Jediná Ľubenka, premočená do tla, dostáva lístok bez slova. Aj Ajko sa totiž Ľubenky bojí a podľa vlastných slov nechce, aby mu decká krivo šťali, alebo aby mu prestala chutiť borovička.

Po ceste do dediny sa ešte dozvedáme, že sa mu asi kurví žena, lebo odkedy sa im narodilo piate decko, nechce s ním spávať. A to začal chodiť z krčmy pred polnocou, aby ju zastihol zobudenú. Plánuje založiť chov špicov, ale prvý párik sa mu zatiaľ iba bije, tak je v mínuse o ich nákupnú cenu a o štyri metly, ktoré už dolámal pri ich rozháňaní. Tá žena ho ale serie viac. Niekde ale čítal, že ženu treba každé štyri roky meniť.

Medzičasom pristúpivší Herman zozadu poopravuje túto mylnú tézu s tým, že to nie ženu, ale bojler. Jeho žene vraj chýba občas zopár cez papuľu. Herman o tom vraj vie, ako bývalý boxer, z nás všetkých s prehľadom najviac. Tridsaťšesť rokov je ženatý. Šťastne.

Ajko si nie je istý, či by si to jeho žena vyložila správne, lebo je vraj občas tak trochu prihoretá. Nechce do toho rýpať, zakiaľ aspoň varí a perie. On by na to čas nemal. To chápem, každý večer u Vlasta lamentuje, koľko roboty mu ešte vystáva okolo tej nešťastnej chalupy. Aby ju diabli so sebou odniesli. Keby bol cigáň, mal by štátnu. A ani by si ju spustnúť nenechal.

Medzi rečou po mne so slovami „aha, čo som našiel v priehradke na perá,“ hádže (očividne viacnásobne) použitú ušnú tyčinku.

„S takýmto hovädom ja robím.“

Na prvej zastávke v dedine sa mu po pohľade na čakajúcich rozjasní tvár. Pánovi, ktorý platí za lístok do mesta päťdesiatkorunáčkou, vydáva s úctivým „nech sa páči,“ dvadsaťsedem korún v päťdesiathalierníkoch. Vraj mu on v roku 2003 zaplatil osem korún v minciach rovnakej nominálnej hodnoty, nuž tu to má späť aj s úrokmi.

Ajko nezabúda.

V dedine sa lúčime. Po odpovedi na otázku, kam máme vlastne tak skoro ráno namierené, sa chytá za hlavu.

„Vy neviete, že je piatok? A že Lojzo má ešte k tomu dnes meniny? Ty si blázon, a ty si samovrah. Toto bude masaker. Veľa šťastia, mládenci,“ krúti hlavou až dokedy nás nerozdelia syčiace hydraulické dvere.

Nuž, pravda je taká, že na to, že je piatok, som zabudol, a že je ešte aj Alojza, to mi ani vo sne nenapadlo. Lojzo je fakt dobrý zubár, ale odjakživa ma vystríhali, aby som k nemu nechodil v pondelok, kedy sa mu ešte po víkende hrozne trasú ruky a v piatok, kedy sa mu pre zmenu trasú z predvíkendového absťáku.

A dnes je ešte aj oslávenec. No zbohom...