Nočná rybačka má svoje čaro, ale väčšia zábava je v noci poskladať výstroj a vybrať sa domov. Len je to zábava iná, hlavne ak musíte bežať na vlak. Ak si predstavujete pokojný pochod za svetla čelovky alebo baterky, ste vedľa. Detská poriadkumilovnosť ledva umožňuje mať v poriadku povinnú výbavu, čiže ak aj po prehľadaní troch batohov náhodou natrafíme na jednu baterku, určite je s vypálenou žiarovkou alebo bez batérií. Ale nevadí, párnické jazerá dobre poznáme a navyše sa sem odráža trochu svetla od železnice a štrkoviska. Problém môže nastať, ak skúšame neznáme trasy.
Medzi párnickou železničnou stanicou a odstaveným ramenom Oravy je veľké pole. A cez toto pole vedie chodník. Je jedno, či je tam nasiaty jačmeň alebo nasadené zemiaky, Žaškovci si skratku do svojej dediny vždy prešliapu. Aj vtedy, ak je na poli kukurica. Cez deň je to normálny chodník, ale v noci chvíľu rozmýšľame, či radšej neobídeme celé pole po ceste. Jiří hovorí, že také kukuričné pole je po zotmení vždy plné diviakov, ktoré len čakajú na to, aby nás mohli roztrhať na kusy. Navyše sem z Fatry môže prejsť aj medveď. A okrem toho, čo som nečítal Deti kukurice? S bratom ho vysmejeme a vstúpime do bludiska. Chodník je zreteľný len pár krokov. Potom začnú steblá kukurice splývať, zrazu kráčame v riadku a rozmýšľame, po ktorej strane máme chodník. Tentoraz ho ešte pomerne rýchlo nájdeme, ale po niekoľkých podobných pochybeniach sme definitívne stratení. Ale vieme smer, veď treba ísť tadeto rovno až ku stanici, a tak lámeme kukuricu a postupujeme vpred. Vysoké steblá praskajú, šuchocú a brnkajú po Jiřího pošramotených nervoch. Každú chvíľu musíme zastať, aby si overil, či nás neprenasleduje stádo diviakov. Zrazu počujeme, že na stanici posunujú vagóny. Ale prečo tá stanica nie je pred nami, ale niekde vľavo? Veď sme išli stále rovno, presne podľa riadkov kukurice. Korigujeme smer a ideme za zvukom. Nohy mám dodriapané od lipkavca, ruky dorezané kukuričnými listami. Rany pália od zatečeného potu, v kukurici sa vzduch nehýbe. Jiří navrhuje návrat. Pošleme ho do riti, veď je to už len kúsok. Počujeme pískanie posunovaných vozňov. Odniekiaľ z veľkej diaľky sprava. Zhodneme sa, že je to chujovina, tak veľmi sme sa nemohli odkloniť. Ale čo ak predsa? Zvolíme zúrivý pochod, za nami ostáva kukuričné rúbanisko. Ponad kukuričný horizont k nám dopadá svetlo železničných lámp. Opúšťame vôňu nezrelej kukurice a zisťujeme, že od pôvodného chodníka sme sa odklonili o dobrých dvesto metrov. Vybehneme na násyp, ku kukuričným tetovaniam na nohách pridajú svoje obrazce aj tŕne černíc. Večerné sprchovanie je očistec. Tak nám treba, blbcom.
Párnické jazerá vznikli pri ťažbe štrku. Do prázdnych dier presiakla voda z neďalekej Oravy, a tak by jazerá obývali len žaby, keby rybársky zväz neprišiel s myšlienkou zarybniť ich. Takto sa tu darilo rybám všetkých druhov a veľkostí, na radosť miestnych rybárov a pytliakov. Jazerá sú vlastne obdĺžniky, dlhšími stranami naukladané vedľa seba. Kúsok od nich, rovnobežne s kratšími stranami, prebieha rameno Oravy. Medzi ramenom a jazerami je poľná cesta a takéto cesty sú aj pomedzi jednotlivé jazerá. Jedno horúce letné popoludnie sme išli tou cestou medzi ramenom a jazerami. Lenže onedlho sme natrafili na prekážku. Po vytrvalých dažďoch, ktoré prestali len nedávno, poriadne stúpla hladina Oravy, čo sa muselo prejaviť aj na jej ramene a jazerách. Cesta bola pod vodou. Cez jej čistučkú hladinu sme zreteľne videli štrk, ktorým bola cesta vysypaná. Hĺbka tam mohla byť tak po kolená, možno trochu viac.
Neostalo nám nič iné, len sa vyzuť a brodiť sa tam, kam sme inokedy chodievali po suchu. Voda bola teplučká a okrúhly štrk nám príjemne masíroval chodidlá. Po nejakých dvesto metroch sa cesta vynorila z vody a my sme sa mohli obuť.
Rybačka bola o ničom, o pol desiatej sme to už potme zabalili a vykročili sme smerom k stanici. Úplne sme zabudli na zaplavenú cestu. Tam vpredu, presne tam, kadiaľ sme mali ísť, nebolo vidno žiadnu hranicu medzi ramenom a jazerami. Teraz to všetko bola jedna veľká vodná plocha. Cez deň bolo aspoň na ceste vidieť dno. Teraz, aj keď sme nedávno tadiaľ prešli, nikto neveril, že tam nejaké je. Zdalo sa, že tam nie je žiadna cesta. Len voda a tma. "Cestu" bolo vidno len vďaka vŕbam, ktoré zlovestne trčali z vody a lemovali jej okraj. Nad našimi hlavami sa ich koruny spájali a vytvárali tak rozprávkový tunel. Vďaka vychádzajúcemu mesiacu dva dni pred splnom vrhali konáre neuveriteľne dlhé tiene. Ako sa cesta zatáčala, nebolo vidno dopredu a vyzeralo to tak, že po kúsku tunel končí a že ďalej už nie je nič, len čierna stena. Napriek všetkému bolo dobre, že tam tie vŕby sú. Inak by sme naozaj nevedeli, kde je cesta a kde už je hlboké jazero. Z toho všetkého mi naskočili na chrbte zimomriavky, ale nebál som sa, veď vlastne nebolo čoho. Pripadalo mi to krásne.
A tak sme išli. Musím povedať, že to bol naozaj silný zážitok. Boli sme po kolená, niekde aj hlbšie, v teplej vode, žiarivý mesiac robil z každého konára strašidlo a do toho cvrlikanie tej hmyzej hávede, až zaliehalo v ušiach. Nikto nepovedal ani slovo, všetci sme sa sústreďovali len na ďalší krok. Jediným cudzím zvukom bol tichý špľachot, ako sme opatrne kráčali a zvuk vlniek, ktoré potom narazili na stromy. Občas bolo treba odhrnúť nejaký konár a za každou zákrutou sme čakali koniec, ktorý nie a nie prísť. Cítil som sa, ako by som bol v tropickom močiari.
Zrazu sa veľmi blízko, hádam nejaké štyri metre od nás smerom od riečneho ramena ozval poriadny špľachot. Voda striekala na všetky strany. Poriadne to nami trhlo. Zastali sme a sledovali, čo sa to vlastne deje. O chvíľku vlny zmizli a hladina sa upokojila. Čumeli sme na vodu a neverili vlastným očiam. Po hladine sa pohybovali vlnky v tvare písmena V. Hrotom k nám. Akoby niečo, asi nejaká ryba, išla tesne popod hladinu a chrbtovou plutvou ju chytala.
Kúsok od nás to trochu žblnklo a ryba sa stratila pod hladinou. O chvíľu sa véčko objavilo celkom pri bratových nohách a motalo sa pomedzi nás. Boli sme presvedčení, že je to nejaká pojašená šťuka. Zrazu brat vykríkol, že sa mu to obtrelo o nohy. Vzápätí som cítil, že voda medzi mojimi nohami sa hýbe a došlo mi, že ten netvor si robí z našich končatín slalomové bránky. Ešte chvíľu sa to pomedzi nás motalo a potom zmizlo vo vrbinách. Doteraz netuším, čo to mohlo byť. Brat tvrdí, že na nohách cítil, že je to tvrdé, takže asi šťuka. Podľa tých krásnych kľučiek to mohla byť aj vydra. Ale moja najobľúbenejšia teória je, že to bolo mláďa vodníka, ktoré sa na chvíľu išlo jašiť, kým mama vodníková dusila žabacie stehienka.
