Na rybačke nie je nič dôležitejšie, ako vedieť čakať. Ľudia bez trpezlivosti to môžu rovno zabaliť. Jiří čakal vždy veľmi efektívne. Nahodil, položil udicu, povedal nám, nech mu ju postrážime a už sa rozhliadal po brehových vŕbach. Na chvíľu sa stratil a vzápätí doniesol dva háčiky, plavák a veľké závažie. Vraj to našiel zavesené na vŕbe na druhom brehu vedľajšieho jazera. Niektoré jazerá v Párnici sú totiž také úzke, že sa veľmi ľahko dajú prehodiť. Keď sa vám háčik stratí v konároch, neostáva vám nič iné, len všetko odtrhnúť aj s pätnástimi metrami vlasca. A ako sa zdá, rybárov s nadbytkom sily je naozaj dosť, pretože keď zblízka preskúmate niektoré kríky, zistíte, že vyzerajú ako stojany v predajni rybárskych potrieb. Samozrejme, že nie ku všetkému sa dá dostať. Aspoň normálny človek sa na väčšinu ozdôb musí vykašľať. Jiří takýmito ľuďmi pohŕdal. Bolo mu jedno, na akom mieste bol zavesený desaťkorunový plavák. Vŕba, ktorá by neudržala ani veveričku, prišla o väčšinu listov, kým si v nej Jiří za polhodinu nevybudoval výstupovú cestu, ale nikdy sa nestalo, aby čokoľvek upotrebiteľné zostalo visieť na strome. Tak strašne sme chceli vidieť, ako zo stromu jebne rovno do vody, a párkrát to bolo také tesné, až sme kňučali od radosti a povzbudzovali praskajúci konár, ale nebolo nám dopriate. Vrcholom zábavy na jeho účet teda zostávalo zakričanie, že mu niečo berie, práve keď visel na jednej ruke meter nad hladinou.
Inak, detský rybár je pri vode nikto. Žiadny z dospelých borcov ho neberie vážne a každý si voči nemu dovoľuje až do výšky svojho kokotizmu. Čiže prídem k rieke, zabrodím a začnem chytať. Za chvíľu príde miestny hrdina a vidí, že som mu obsadil jeho obľúbené miesto. Som tu sám, celá rieka je voľná, ale hrdina namiesto toho, aby sa s tým zmieril a uvelebil sa o dvadsať metrov ďalej, ma skúša vyhnať. Počká si, kým nevytiahnem háčik a nezačnem vymieňať dážďovku. „Na čo to chytáš?“ „Na nočáka“ „A to nevieš, že na červy sa na Orave môže chytať až od osemnástich? A ešte dokonca na dvojháčik. Padaj z vody, kým nezavolám rybársku stráž!“ Keďže ešte stále musím chodiť na rybársky krúžok, kde nás pán Mazalán vždy upozorní na akúkoľvek zmenu v predpisoch, tak viem, že je to len jebo a snažím sa ostať pokojný. „Na červy sa môže chytať, aj na dvojháčik, dokonca aj na trojháčik, kľudne zavolajte porybného.“ Počujem ešte nejaké poznámky o tom, aký budem hrdina, keď mi zoberú papiere a nejaký ľudový návrh zákona o dolnej vekovej hranici pre rybárov, ale to už nechávam bez reakcie.
Iná taktika starých chujov na vyhnanie decka z ich obľúbeného miesta sa zakladá na nezmyselnom predpise, podľa ktorého dieťa mladšie ako 15 rokov musí mať pri vode dospelého človeka ako dozor. Hláška „Kde máš dozor?“ bolo to najotravnejšie, čo sme pri vode mohli počuť. Riešili sme to tak, že buď s nami išiel otec, ale oveľa častejšie sme sa jednoducho spýtali rybára niekde nablízku, či nám neurobí dozor. Väčšinou nebol problém, ale občas sa vyskytli rybári-tajnostkári, niečo na spôsob takých tých hubárskych chujov, čo ti nepovedia ani okres, v ktorom našli svojich päť slimákmi obžraných hríbov. A najväčšou starosťou takéhoto tajnostkára je, aby nikto nevidel na čo a ako chytá, lebo by mu ostatní do dvoch dní pomocou jeho taktiky vychytali všetky ryby. Ešte by sa dalo polemizovať o tom, či k tomu všetkému nemá napríklad troch kaprov v sieťke, alebo dobre schovanú tretiu udicu, ale to by určite žiadny zodpovedný rybár neurobil, takže tieto predstavy opustíme. No, a takíto rybári nás posielali do prdele veľmi sofistikovane: „Jój, chlapci, milerád, ale pozrite sa, v akých som vrbinách, tu je miesto tak pre jedného. Nabudúce, keď budem na lepšom mieste.“ Nevadí, my to teda riskneme bez dozoru. Pamätám si, ako sa nás raz snažil vyhnať z vody truhlík, ktorý chcel ísť na naše miesto.
„Kde máte dozor?“ Pozeráme na neho a rozmýšľame, ako z toho vykľučkovať, keď sa vtom ozval z druhého brehu Oravy neuveriteľný týpek, že on je náš dozor. Inak, evidentne sa tí dvaja poznali.
„A keď sa začnú topiť, tak čo budeš robiť, há?“
„Drbe ti? Ser na to a chytaj.“ Smiali sme sa na tom ako blázni. Až keď starý odišiel, samozrejme.
Ale najväčší kokot bol asi osemnásťročný chalan, ktorého sme stretávali pri párnických jazerách. Chodieval zrejme z Párnice alebo zo Žaškova, zásadne v monterkách a gumákoch, hoci tam boli pomedzi jazerá poľné cesty a ja som sa teda nikdy nezamočil ani v teniskách. Lovil väčšinou na prívlač, s plnolaminátovou udicou, na ktorej by potiahol aj vlakovú súpravu.
Volali sme ho Chlapec, čo je kokot. Chlapec, čo je kokot, by mal najradšej jazerá pre seba. To sme chápali, to by sme brali aj my. Ale robiť zo seba idiota, to by bola pre nás príliš vysoká cena. Väčšinou vykrikoval niečo v tom zmysle, že on si platí drahé povolenky a malí fagani sedia na jeho miestach a chytajú jeho ryby. Obviňoval nás, že chytáme na prívlač, hoci sme len vyťahovali z vody dážďovku na výmenu. Robili sme si z neho srandu, ale len tak jemne, predsa len, boli sme malí šušni a v tejto časti Oravy sa veľmi nerozmýšľa, kým padne prvá rana. Len nedávno dostal jeden pätnásťročný Žaškovec na učilišti v Istebnom nakladačku od Párničanov a na druhý deň ráno chalan zaparkoval pred školu traktor s vlečkou plnou pomstiteľov. S vedomím, ako to tu chodí, sme ho nechali, nech sa vykecá a odprace sa niekam preč.
Jedného pekného dňa sme odchádzali z rybačky na vlak, a koho to nevidíme nahadzovať do najbližšieho jazera? Chlapca, čo je kokot osobne. Pozreli sme na seba a brácho hovorí: „Zakŕmime mu?“ Viac nám nebolo treba. V priebehu pol minúty pleskol o hladinu snáď metrák šutrov veľkosti päste. Spokojní, ako elegantne sme to vybavili, sme kráčali preč. Zrazu za sebou počujeme divný zvuk. Akoby niekto bežal v gumákoch. Obzrieme sa a zbadáme Chlapca, čo je kokot, ako celý červený, v montérkach a gumákoch, s udicou v ruke, beží za nami a vykrikuje niečo, čo by sa dalo klasifikovať ako nebezpečné vyhrážanie. Rozbehneme sa aj my. V teniskách máme určitú výhodu, a tak sa mu rýchlo stratíme medzi vŕbami. Vyjdeme na koľajnice a trošku roztrasení pokračujeme smerom k stanici. Pod nohami nám hrkoce štrk, a tak skoro prepočujeme zvuk bežiacich gumákov. Chlapec, čo je kokot sa nevzdáva. Je odhodlaný a trpezlivý. Je to rybár. Keď si na to spomeniem, mimovoľne sa mi pred očami objaví klasická scéna z filmu Rocknrolla. Bežíme, čo nám sily stačia a ukrývame sa v dedine. Chlapec, čo je kokot nás čaká pri stanici. Počkáme do poslednej možnej chvíle, vojdeme do staničnej budovy spredu, rýchlo kupujeme lístky a popri prekvapenom truľovi prebehneme rovno do vlaku. Ostáva nám len so smiechom mu zamávať z okna a dúfať, že ho nabudúce nestretneme pri vode.
