Martin sa odsťahoval, tak ako veľa mojich spolužiakov a kamarátov v tej dobe. Rybačky skončili. Sám som sa nikdy pytliačiť neodvážil a ani by ma to samého nebavilo. Ale ryby som mal v hlave stále. Ako deväťročný som sa prihlásil na rybársky krúžok. Tá atmosféra tam bola neuveriteľná. Ocitol som sa medzi rybármi, hoci len detskými. Viedol to pán Mazalán, ktorý vedel o rybách a rybolove rozprávať tak zaujímavo, že som ani nedýchal. Až kým som sa nedozvedel, že ak niekto z mojich rodičov nie je rybár, povolenie dostanem až v dvanástich. Mohol som tam chodiť, urobiť skúšky a čakať tri roky. Nie, to nešlo, v detstve som sa vyznačoval absenciou trpezlivosti, čo tiež zo mňa nerobilo dobrého adepta na úspešného rybára.
Dni a mesiace plynuli, až kým som sa jeden letný večer takmer náhodou neocitol na polopytliackej akcii na Hruštínke. Na jedno rybárske povolenie a na zakázanú nástrahu vtedy chytali malé ostrieže traja chlapi z môjho najvzdialenejšieho príbuzenstva. Dozvedel som sa, že ostriež je škodlivá ryba a v pstruhových vodách nemá čo hľadať, takže aj najmenší kus putoval do tašky. Nasledujúce ráno sme pri vyjdení na dvor videli výjav ako vystrihnutý zo slovenského filmu. Kým všetci spali, otcov ujo si ostrieže upiekol v letnej kuchyni a teraz si užíval vlastnú verziu raňajok v tráve. Keďže nerád stoloval sám, okolo neho z nohy na nohu prešľapovali sliepky a dožadovali sa ďalšej porcie. Zobáky sa im leskli od oleja, taký úspešný začiatok dňa si určite nepredstavovali. Ujove reči asi veľmi nevnímali. Ten, keď sa rozprával so zvieratami, stačilo zatvoriť oči, a človek mal pocit, že nadáva ľuďom. Rehotali sme sa vo dverách, kým akože strašne urazený neposlal do riti aj nás, a to už bolo fakt príliš, náš smiech sa zmenil na zavýjanie a slzy tiekli potokom.
Inak, letná kuchyňa bola ujovou meditačnou kobkou. Rád sa tam na nejaký čas odpratal a pre tento účel mal vymyslených niekoľko zaujímavých fínt. Jednou z nich bolo pečenie húb. Ujo sa z húb zvyčajne vrátil s niekoľkými hríbmi a dvomi košíkmi plnými muchotrávok červenkastých. Akonáhle ich začal vykladať v kuchyni, ozvala sa jeho pani, že je to blázon a nech sa láskavo ide otráviť do pivnice. Vraj takého starého somára nebude škoda, ale nech sa to neopováži dávať deťom. Ujo s úsmevom zobral muchotrávky a v letnej kuchyni ich nasucho piekol na platni. A my sme tam stáli v rade a tlačili sme do seba jednu za druhou.
Začínal sa ďalší deň, ďalšia rybárska príležitosť. Jožo, bratranec nedefinovateľného stupňa, sa znovu rozhodol pre škodlivé ryby, tentokrát jalce. A pre lúčne koníky ako nástrahu, čo je, mimochodom, na pstruhových vodách zakázané. To bol len taký jemný náznak pytliactva, takže aby toho nebolo málo, dvaja sme dostali do ruky klbko silónu s háčikom a mali sme chytať ostrieže. Stal som si do vody a háčik s dážďovkou som hádzal pred seba. Lenže nestalo sa nič. Hovorím si, ak je toto tá rybačka, tak sa na to môžem vysrať. Vyťahujem háčik a vtedy dravec ukrytý pod kameňom zaregistruje pohyb a bleskovo vyštartuje po mňamke. A ja prvýkrát cítim ten trepot, keď sa ryba snaží uniknúť z moci lovca. Tenký vlasec je teraz komunikačný drôt, cítim cezeň každý pohyb ostrieža, viem, že žije, že chce bojovať. Lenže je to rybka dlhá asi ako moja dlaň, takže boj trvá dve sekundy a potom sa už ostriež trepe na vzduchu, visí na vlasci a ja kričím, nech mi niekto pomôže, lebo neviem, čo s ním mám teraz robiť, ako mu vybrať háčik z papule a kam ho odložiť. Kým mi jeden chalan vysvetlí, že serieme na ostrieže, lebo Jožo ťahá jedného polkilového jalca za druhým, ostriež sa z háčika sám odtrhne, čľupne do vody, chvíľu zadýchaný analyzuje novú situáciu a skôr, než stihnem žmurknúť, šibne chvostom a zmizne v prúde potoka. Zostane za ním len oblak zvíreného piesku a môj pocit, že víťazstvo vyzerá inak. Veď ja im ešte ukážem, zmrdom šupinatým.
Jalce sme upiekli v lese a bol to úžasne chlapský pocit, jesť z jednej strany pripálené ryby so zemiakmi z pahreby, doťahovať sa, kto zje rybie oko a nakoniec sledovať, ako sa všetky oči naozaj zjedia. V ten deň končili moje prázdniny a od ešte nedojedenej hostiny som musel utekať na autobus.
Netrvalo dlho a objavil som zasľúbenú zem. Do Polhoranky sme sa odmalička chodili len brodiť, ako úplní sopliaci s rodičmi alebo tetami, neskôr sami. Obdivovali sme krásny horský tok s hučiacimi perejami, tiahnuce čereble, ktoré v čase neresu vyzerali ako exotické koralové rybky, občas sme vyplašili bociana čierneho. Jednoducho sme chceli byť trošku pri vode. Vďaka tomu viem pochopiť Poliakov, kúpajúcich sa v Baltskom mori, alebo pláže v Maine, hoci už pri tej predstave sa mi skrotum vťahuje hlboko do brušnej dutiny. Ryby sme chytali len do rúk. Na jednom obzvlášť krásnom mieste sa z riečky odčleňoval bočný prúd a do kompaktného bloku mäkkého ílovca vymlel malé korýtka. Tie boli koncom jari plné malých ostriežov a čereblí, ktoré sa snažili obísť najprúdivejšie miesto na celej Polhoranke. Chytať ostrieže holou rukou je síce kravina na úrovni pchania ruky do úľa, ale nám ruky rozpichané od ostrých chrbtových plutiev a hlavne od toho hnusného tŕňa na žiabroch počas lovu nevadili. Škody sa vždy vyčísľovali až cestou domov. Ryby sme púšťali, veď čo s nimi.
Všimli sme si, že na každom lepšom mieste postávajú malí pehaví Gorali so silónom a hádžu do vody plaváky veľkosti kalerábu. Pomedzi nich sa motali trochu starší Gorali, už bez pieh, ale stále rovnako ušatí, s nástrojom, ktorý volali štyk. Na dvojmetrovom bidle bola upevnená kovová lopatka, celé to vyzeralo trochu ako škrabka, ktorou sa z chodníka odstraňuje ľad, a týmto inštrumentom viac-menej naslepo sekali pod brehy a pod väčšie kamene. Nikdy by som neveril, že to môže k niečomu viesť, ale bol som veľmi prekvapený, keď som videl na hladinu vyplávať napoly rozseknuté ryby. V tom momente ušatý Goral položil štyk a naháňal rybiu mŕtvolu, ktorá letela dolu prúdom, a väčšinou skončila v Oravskej priehrade. Absolútne som túto zábavku nechápal. Ale najdôležitejšie posolstvo týchto pozorovaní bolo, že si tu z pytliactva nikto ťažkú hlavu nerobí. Dlho som bol presvedčený, že Polhoranka jednoducho nie je rybársky revír.
A tak sme sa do toho s bratom pustili. Stratégia bola jednoduchá. Stačilo nájsť jednu dážďovku, chytiť prvého ostrieža, roztrhnúť ho napoly a ďalej chytať na jeho mäso a vnútornosti. Viete, ako sa trhá ryba? Pevne ju chytíte do oboch rúk a spravíte úplne rovnaký pohyb, ako keby ste žmýkali mokrú handru. Handra to vydrží, z ostrieža vám v každej ruke ostane rozstrapkaný kus mäsa. Rýchlo sme si uvedomili, že pre dravce je najdôležitejší pohyb koristi. Takže kým pehaví ušatí Gorali pozerali na plaváčik a raz za polhodinku niečo vytiahli, my sme tesne nad háčik zacvakli ľahšie olovko, na háčik napichli kúsok ostrieža a po nahodení sme trhaným pohybom nástrahu ťahali k sebe. Každý druhý-tretí pokus bol úspešný a Gorali revali od zlosti. „Ďe ten ma plávak? Ná čo to chytájú? Nepúšťáj tie rýby, mné ich daj.“ Poriadneho Gorala ani najúpornejšia snaha o spisovnú slovenčinu nezbaví jeho spevavého prízvuku. Boli to krásne časy, keď ešte v potokoch bola voda, my sme v lete mali dva mesiace prázdnin a od vody domov sme chodili až po západe slnka. Ale čoskoro nám víkendové rybačky u starých rodičov prestali stačiť, tak sme sa rozhodli svoju vášeň legalizovať. Vrátil som sa teda do rybárskeho krúžku pána Mazalána, učil som sa rybárske pravidlá, počúval som o technikách lovu, o rybách, o prírode, o bezpečnosti pri vode. Toho chlapa som mohol počúvať aj pol dňa v kuse. A navyše, keď som sa rozhliadol okolo seba, tak som si mohol všimnúť, s akými lumenmi sa budem stretávať pri vode. To bolo na nezaplatenie.
