Hovorí sa, že v každom chlapovi drieme lovec. A najmenej polovica ľudskej populácie tvrdí, že každý chlap je len také prerastené decko. A to znamená, že my, chlapi, máme v sebe už odmalička túžbu niečo uloviť. Ako decko, ktoré ledva vedelo chodiť, som ešte skôr, než úplne ustal dážď, chodil loviť slimáky. Obliekol som si pršiplášť, obul gumáky a s vedierkom v ruke som sa predieral vysokou trávou a kríkmi, kým som nebol úplne premočený a vedierko nebolo plné peniacich mäkkýšov. Tá lovecká časť bola vzrušujúca, len som potom nevedel, ako naložiť s úlovkom. Preteky slimákov boli pre malého lovca zaujímavé len prvých pätnásť sekúnd. Keď som bol trochu starší, a teda aj rýchlejší a obratnejší, preorientoval som sa na lov lietajúceho a skákajúceho hmyzu. Mali ste aj vy plné zaváraninové poháre lúčnych koníkov? A mali ste medzi nimi aj tie hrôzostrašné veľké zelené kobylky s kladielkom, čo vyzeralo ako meč, ktorý keby do vás zapichli, tak do minúty zomriete v kŕčoch? Vykopávali ste niekedy zo zeme osie hniezdo? Rozbili ste nezrelou slivkou osie hniezdo veľkosti hádzanárskej lopty visiace zo stromu? Dobre, to posledné bol fail nehodný lovca, ale sestru náramne bavilo rozprávať spolužiačkam, že máme na návšteve bratranca z Číny a ešte spokojnejšia bola, keď jej pri pohľade na mňa všetky uverili. Potom som lovil jašterice a žaby. Odlomenie chvosta pri chytení jašterice som považoval za zlyhanie. Na žaby sme si začali dávať väčší pozor po tom, čo brácho opuchol ako fľaša trojdňového burčiaku po nevinnej párhodinovej hre s ropuchami. Pamätám si tiež, ako som ho v panike hľadal po celom sídlisku, keď mi jeho štvorroční kamoši zo škôlky povedali, že učí salamandru robiť stojky. Dovtedy určite ani netušili, že nejaká salamandra existuje. Úplne jasne vidím toho malého hajzlíka, ako im vysvetľoval celú taxonómiu obojživelníkov. Ale ten pravý lov v smrteľne nebezpečnej divočine (výprask od rodičov nebol úplne smrteľný, ale jeho hrozba tak vyzerala) prišiel, až keď som mal asi 6 rokov a skamarátil som sa s Martinom.
Martin bol veľký chalan, lebo mal sedem rokov. Býval vo vedľajšej bytovke a bol to taký samorast. Martin ma naučil veľa vecí. V prvom rade, že chlapec bez nožíka nemôže viesť plnohodnotný život. Kým som mal desať rokov, stratil som ich aspoň dvadsať. Potom, že keď ste vonku zabratí do budovania bunkra alebo výroby šípov a zrazu nutne potrebujete defekovať, ale nechce sa vám ísť domov, stačí sa na pár minút obkročmo posadiť na konár. Nenechajte sa obalamútiť českými filmami. Ak sa chcete poriadne utrieť lopúchom, musíte pritlačiť tak, že sa vlastne utriete prstom. To sme vedeli už ako škôlkari, takže sme sa sraniu vonku vyhýbali vždy, ak to len trošku šlo. Ale najúžasnejšia vec na Martinovi bola, že bol rybár. V jeho veku by mu nikto nedal rybárske povolenie, ale z toho si on ťažkú hlavu nerobil. Naozaj si už nepamätám, ako presne k tomu došlo, ale raz do svojej rybárskej akcie zapojil aj mňa.
Potok sme mali pod sídliskom, teoreticky sa tam dalo dostať za päť minút. Smola bola, že medzi sídliskom a potokom bola cesta 1. triedy, hlavný ťah do Poľska. A v tých časoch sa vo veľkom budovala poľská ekonomika. To znamenalo, že Poliak-biznismen v Istanbule sadol do malúcha, na zrkadlo zavesil infúzku s kávou a zvyšok priestoru nechal natlakovať lacným oblečením. Na jeho ceste domov ho nezvykli zastaviť značky prednosti v jazde, stopky, železničné priecestia a už vôbec nie chodci prebiehajúci cez cestu. Straty boli veľké na oboch stranách. Ten pomerne krátky úsek, kde sa dala cesta bezpečne prebehnúť, bol dokonale viditeľný z autobusovej zastávky. Čo pre nás znamenala autobusová zastávka? Že tam boli ľudia cestujúci z práce alebo do práce. Čiže naši rodičia alebo ich kolegovia, prípadne susedia. V tých časoch by nikto z nich neignoroval nebezpečenstvo, ktoré nám hrozilo, ale by nás pekne-krásne zdrbal a poslal domov, a takmer určite by podal hlásenie rodičom. Zdanlivo zúfalá situácia mala prekvapivo jednoduché riešenie. Cesta mala z našej strany priekopu, z druhej strany bol svah zvažujúci sa nadol. A popod cestu bolo uložené betónové potrubie na odvod dažďovej vody. Tajná chodba do divočiny. Takže bolo treba nenápadne prebehnúť do priekopy, prekačiakovať nejakých 10 metrov betónovými skružami, cez ktoré by som sa dnes ani nepreplazil a potom utekať cez pole poza chrbty dospelákov až k potoku a dúfať, že sa nikto neobzrie. To všetko takmer popod zastávku. Martin to mal tak premakané, že si cestou všímal všetkých ľudí a ak sme stretli rybára, hoci išiel z rannej domov a ryby boli to posledné, čo mu akurát bežalo hlavou, tak sme sa mu zďaleka vyhli, aby nás náhodou neskontroloval a nenašiel nám vo vrecku klbko silónu s háčikom.
Zrazu sme boli pri Jasenovskom potoku. Pred tridsiatimi rokmi v ňom ešte bolo dosť vody, podobne ako v mnohých dnes takmer vysychajúcich malých tokoch. V lete sa tam ľudia chodili opaľovať a decká sa brodili miestami po pás vo vode. A pod podmytými brehmi sa ukrývali pstruhy. Stačilo dupnúť a spod brehu vystrelili dva-tri tmavé šípy. V septembri, keď tiahli, tak ich človek videl desiatky.
Martin vytiahol silón dvadsiatku s malým háčikom. Ešte sme museli nájsť nejakú dážďovku. Prevracali sme kamene na poľnej ceste, ale úspešnosť bola minimálna, hlavne ak bolo suchšie. Rýpali sme konárom do hliny na lúke, ale väčšinou tiež bez výsledku. Bohužiaľ, museli sme využiť najriskantnejšiu možnosť. Bolo treba opustiť prítmie brehových vŕb a vojsť do otvoreného pšeničného poľa, každému na oči. Hlavne majiteľovi. V poli sme obaja rýchlo vytrhli trs pšenice, zistili, že pod koreňmi nič nie je alebo sa korisť rýchlo zatiahla do zeme a tak sme sytematicky pokračovali v práci, až kým sa nám v hrsti nezvíjalo zopár úbohých červíkov. „Boha vášho, ale vypadnite z toho zbožia! Ruky-nohy vám polámem! Načo som ho siau?“ Tak sme bežali a dobre sme sa niekde pred starým Diežkom schovali, kým sa situácia trochu neupokojí.
Martin razil teóriu, že najlepšie berú v kalnej vode. Dostal som do ruky poriadny konár, ktorým som štuchal do dna a hlinitých brehov kúsok nad miestom lovu. Tam už voda vďaka mojej ťažkej práci vyzerala ako kakavko. Tam Martin do vody hádzal háčik s dážďovkou a odtiaľ som prvýkrát počul výkrik. „Mám!“ Pamätám si toho pstruha a jeho frajerské červené bodky. To vzrušenie z ozajstného lovu, navyše zakázaného a z ozajstnej koristi. Ešte teraz cítim vôňu kvitnúcej čremchy a deväťsilových lopúchov. A dnes sa už viem usmiať nad tým obrovským detským sklamaním a zároveň viem oceniť ten neuveriteľne dospelý čin, keď sedemročný Martin malú rybu púšťal na slobodu. Vtedy ma to strašne štvalo. Chcel som ho mať so sebou, hoci by sme ho určite nikomu neukázali, o chvíľu by sa zadusil a nakoniec by sme ho vyhodili, ale chcel som mať na chvíľu pri sebe dôkaz, že sme naozajstní lovci. Mal som šesť rokov a našim rybačkám malo onedlho odzvoniť.
