Gabor Mate: Keď telo povie nie

Prečítal som si tuto knihu na odporučenie jedného známeho, ktorého tu nebudem menovať, ale povedzme, že na jeho knižné tipy je spoľahnutie asi ako keď Vám 120kg chlap v posilke (ja viem, že správne slovo je „posilňovňa“) s vážnou tvárou, čo ma chrbát posypaný ako cestár núka pochybnú ampulku a na vaše zdvorilé nie odvrkne že „To je rasťák najvyššej kvality, ty žebrák suchý.“

Dal som sa teda do čítania tejto knihy mierne s dešpektom, ale to ja rád, lebo som hejter a tak trošku kokot. Hlavná pointa knihy je, že dlhodobý stres môže byť spúšťačom rôznych chorôb a výrazne znižuje kvalitu života [no shit, Sherlock]. Potiaľto by bolo viac menej všetko OK a tu nie je čo vytknúť.

Problém nastáva ale inde - autorovi nestačí tvrdenie, že stres je no no no a celkovo fujky. Autor v knihe celkom odvážne tvrdí, že určité presné vzorce správania vedú k rozvoju určitých konkrétnych chorôb [nazýva to aj napr „cancer personalities“]. napr - budete v detstve v sebe potláčať pocity, aby ste nenahnevali rodičov? - dostaneš reumu; Budeš v sebe dlhodobo potláčať hnev ? - JEB! Rakovina hrubého čreva alebo pľúc; atď. atď. Ide dokonca tak ďaleko, že napr pri rakovine pľúc uvádza potláčanie hnevu ako hlavný spúšťač choroby a že samotné fajčenie tabakových výrobkov má pramalý dosah na vypuknutie a rozsah choroby ako takej. [malý kuk na stránku CDC alebo WHO dáva tušiť, že autor si tak trosku asi vymýšľa pičovinky, že...]

Znie to bizarne? Áno a aj je. Človek by takúto knihu asi s kľudom hodil do koša, lenže autor sa tvári pomerne prísno vedecky - svoje tvrdenia opiera o štúdie a vlastnú osobnú skúsenosť s pacientmi. [autor pôsobil 25 rokov ako paliatívny lekár]. A tu nastáva ďalší problém, ktorý ma niekoľkokrát s prepáčením vyjebal zo stoličky - mnohé štúdie o ktoré sa opiera sú alebo extrémne staré a robené na malom počte respondentov, bez kontrolnej skupiny, alebo brutálne zle navrhnuté. Príklad - „štúdia“ robená kdesi na dedine v Srbsku formou zberu dát cez dotazníky v rokoch 1966 - 1976. To je asi niečo ako keby dnes Rudo Huliak rozdal v Očovej dotazníky so slovami: „Očujte vy suky, tu mi povedzte aký ste mali vzťah s rodičmi, aký máte vzťah k partnerovi a celkovo, či sa charakterizujete ako veselá kopa alebo ste oneee, nejaké liberálno-progresívne slniečko zkurvené, bisťu, boha Vášho“ True story.

Dobre, aby som bol fér - zďaleka nie všetky dáta o ktoré sa autor opiera sú takéto pochybné, ale chcel som tým povedať, že takto sa seriózny výskum nerobí, DO PSEJ MATERE!

No, ale v závere knihy je to už fakt najhoršie, lebo autor ide celkom bomby, keď úplne zo stola v podstate zhadzuje vplyv genetiky a obtiera si hubu aj o sekvenovanie DNA [na jeho obhajobu podotknem, že v čase, keď knihu písal, tento proces bol ešte v plienkach a netušilo sa, čo podrobne poznanie DNA prinesie] a vraví, že v prevencii a porozumeniu príčiny chorôb nám rozkódovanie DNA bude platné asi ako Ficovi protialkoholická liečba [číže úplne nakokot] a stejne je všetko o psychike, traume z detstva, vzťahu k rodičom atd. A omnoho DÔ-LE-ŽI-TEJ-ŠIE [toto si v hlave prečítajte hlasom Pištu Harabina] ako detailne pochopenie našej DNA a jej časti, je byť úprimný sám k sebe a celkovo byť ňuňu a chápať sa ako cela bytosť a potom v sebe nájdeme cestu k vyliečeniu.

Musí jebať.

Tu už môj ezo-bullshit-meter brutálne pípal ako detektor dymu na školskom hajlzi, cez obednú prestávku. Jednoducho autor zopakoval, čo predtým, ale intenzívnejšie aby si prihrial svoju polievočku a dal väznosť svojim tvrdeniam - čo zas chápem, že keď človek napíše X-stranovú knihu o psychológii, asi ju nezakončí vetou: „Iba som žartoval chi chi chi, neberte ma vážne.“

Záverom - knihu odporúča celkovo 5 influencerov z Wishu z 10 a za mňa by som radšej čítal niečo úplne iné, napr letákz gynekológie na tému – „Vaginálna mykóza, všetko, čo ste chceli vedieť, ale báli ste sa opýtať.“ 

Lenže akoby o mne isto autor povedal - moje traumy z detstva vo mne vyvolávajú neistoty a tak som musel knihu dočítať až do konca, aby som mohol niekomu dokázať, že nemá praUdu a naplniť tak svoju neukojenú túžbu po láske. Alebo čo... proste nebuďte sarkastickí kokoti, lebo dostanete syndróm podráždeného čreva a vaše deti isto tiež, keďže neurotickí rodičia, rodia neurotické deti - jedno z mála autorových tvrdení, s ktorými súhlasím, lebo však stará ludová pranostika hovorí, že „prijebaní rodičia, majú prijebané deti.“ Alebo po kresťansky - Aká matka, taká Katka.

P.S. Červené lepky značia miesta, kde som sa pozastavil a vytočil sa. Malo ich byt pôvodne omnoho viac, ale cca v polovice knihy mi už došli.

No a úplne záverom bez srandy - za mňa autor neprináša nič zásadne nové. Stres je naozaj zabijak. To vie dnes každý, priemerne vzdelaný človek. No to, čím sa chce autor v podstate odlíšiť od ostatných - teda popisovaním tzv. cancer personalities a presnými vzorcami správania, ktoré majú byť pôvodcami chorôb; sa snaží predať viac cez emócie, ako cez dôkazy a to je za mňa slabá argumentácia a nepresvedčil ma.