Vyrážame slečny, máme deň slnečný.
Vyrážame slečny, nech nás slnko zveční.
Horkýže Slíže.
Vyrážame vodiči, na hrdzavom moskviči.
Vyrážame vodiči, aj bez vody v chladiči.
Hulvát.
Nie je to celkom pravda, lebo moskvič nemám, ale myslím si, že na navodenie atmosféry horúceho leta presýteného revom motorov a vôňou nafty úvodné poetické okienko stačí.
Takže vyrážame! Prepletiem sa začiatkom semaforovej aleje v Ružomberku, potom to zoberiem skratkou cez mesto, napojím sa na hlavnú a všetko ide ako po masle. Za Bielym Potokom naďabím na čierny mercedes s poľskou ŠPZ, ide tachometrových osemdesiat, chvíľku rozmýšľam, či nejde o nejaký sofistikovaný cestný trolling, ale nakoniec prásknem bičom nad mojimi 77 koňmi a nechávam medveďa za sebou. Pred Liptovskou Osadou dobieham čierne BMW s nemeckou značkou, je to turistický kraj, niet sa čomu čudovať.
Ideme cez dedinu pekne za sebou, za koncom obce to Nemčúr rozbehne, idem za ním, všetko vyzerá na pohodové ráno, tak si pustím môj najnovší objav z youtube a repráky vylúdia prvé tóny od Wardruny. Po pár kilometroch dobehneme fabiu s prívesným vozíkom, na ktorom má miešačku, spomalíme na nejakých 75 - 80, Nemčúr evidentne obiehať nebude, lebo to tu nepozná, ja obiehať nebudem tiež, práve preto, lebo to tu poznám.
Sem tam skontrolujem spätné zrkadlo. Biely kamión s poľskou poznávacou značkou je zrazu na mňa prilepený tesnejšie ako Pavel Rochniak s Brunom Cibrejom na koncerte George Michaela. Skontrolujem znovu spätné zrkadlo. Kamión zmizol. Skontrolujem pohľadom potok vedľa cesty, či sa náhodou nevybral chladiť gumy. Potok prázdny. Čo do p... nestihnem ani dokončiť sprosté slovo a kamión znovu objavím. Vedľa seba. Pawel za volantom tiráku zrejme práve doraňajkoval, odložil porcelánový servis po starej mame z volantu, zdvihol oči a zistil, že má pred sebou prázdnu cestu, tak prečo by sa mal vliecť. Áno, dámi a páni, tam, kde si netrúfne Bratwurst na svojom wagene obísť jedno auto s prívesom, si prerastená Krowka na kamióne dovolí obehnúť hneď minikolónu troch osobákov. Plná čiara mu v tom nijako nebránila, šak málo pásikov, asi to bude to fejk. Stihol to.
Neveriacky chvíľu pozerám na kamión miznúci v zákrute. Znovu skontrolujem spätné zrkadlo. Hľadím doň ako Prochádzka na novinárov a rozmýšľam, či ešte spím a snívam, či v Ružomberku neuniklo nejaké extra svinstvo z papierne a ja mám teraz halucinácie alebo mi jednoducho preskočilo.
V zrkadle sa totiž tentokrát odráža
a) KITT a David Haselhoff v koženej bunde s čerstvou trvalou
b) ŠPZ KOBRA 11 a nad ňou Tom Kranich a Semir Gerkhan, za ktorými práve vybuchuje kamión, helikoptéra a v diaľke pikuje boeing
c) Lorenzo Lamas s dlhými vlajúcimi vlasmi na svojom chopri
Hádajte. Neviete? Trochu vám pomôžem. Bé môžete vylúčiť hneď, pretože ich revírom je diaľnica a cesta z Ružomberka do Bystrice sa nedá nazvať diaľnicou ani pri takej dávke predstavivosti, ktorá dovoľuje nazvať Zuzanu Plačkovú "peknou, inteligentnou a talentovanou Dj-kou". Ak sa vám ďalšie riadky zdajú iné ako tie predchádzajúce, je to preto, lebo mi po dopísaní predchádzajúcej vety vybuchla klávesnica a toto už píšem na inej.
Á a Cé tiež nie, pretože som si to jednoducho vymyslel a ako to už v skutočnosti býva, realita je oveľa neskutočnejšia.
V zrkadle totiž vidím ten istý kamión, čo ma pred chvíľou obehol. Biela masa plechu s poľskou poznávacou značkou sa na mňa znova lepí a ja som na chvíľku fakt mimo. Potom mi to dôjde. Firemné dvojičky. Pohľad do zrkadla. Kamión zmizol. Kua, tak tento musí tie gumy už isto chladiť! Potok je ale pustý ako lebečné dutiny účastníkov farmy. Čo do p... nestihnem ani dokončiť sprosté slovo, a kamión znovu objavím. Vedľa seba. Pawel z prvej dvojičky zrejme niekde vpredu vyhodnotil situáciu znovu ako "prázdna cesta", zobral vysielačku a zahučal Andrezejovi za mnou. "Przyjdź, kurwa, droga jest pusta". A Andrezej przyjdzel, kurwa. Aj bez pitche. Tu som pridal ja a spolu s ňou aj plné vrece nevyberavých vulgarizmov všetkých druhov, chutí a zápachu, kde skurvený buzerant bol tým najmenším prehreškom proti spoločenskému bontónu. Tento úsek je asi o polovicu kratší ako predtým a mne je jasné, že do zákruty vletí tento tvor, ktorého mohol foter radšej utrieť do záclony, prinajmenšom bok po boku so škodovkou s vozíkom.
Ďalší pohľad do späťáku, prázdno, tak pribrzdím, nech sa má tento nešťastný počin matky prírody kde uhnúť, keby náhodou. Stihol to aj tento. Ale len preto, lebo vodič škodovky, ktorú sme míňali v protismere o pár sekúnd ďalej, zrejme zatlačil brzdový pedál až na zem, vypotil pritom 5 litrov potu a nečudoval by som sa, keby sa aj zároveň posral a konvertoval v rekordne krátkom čase na islam, budhizmus a hinduzimus zároveň, pretože len spolupráca šéfov týchto troch náboženstiev a Ježiša Krista ho mohla zachrániť od toho, že neskončil ako hŕbka pokrčeného plechu. S obavami pozriem do späťáku znovu. Nič. Spoločne sa dokotúľame tesne pod Donovaly bez nejakých daľších incidentov a tam sa poslušne zaradíme za 2 poľské kamióny. Presne za tie, čo nás obehli dolu. Obehnúť ich nie je možné a nemám ani chuť a odvahu, tak sa trpezlivo vlečiem za nimi na dvojke. Na vrchole dúfam, že uhnú na chvíľku do zastávky autobusu a nie som ani prekvapený, keď sa tak nestane. Pre vysvetlenie, tí ohľaduplnejší vodiči kamiónov to niekedy odstavia vedľa, nechajú prejsť kolónu a idú ďalej.
Tak pokračujeme pekne spolu. Za Motyčkami (naozaj existuje dedina s takýmto názvom), sa začne za mnou formovať slušná kolóna a ja sa zrazu ocitnem v strede finále majstrovstiev sveta v pohŕdaní dvojitou bielou čiarou. Vychutnaj si, milý čitateľ, pohľad na bielu dodávku, čo to ako prvá strihne cez deliacu zebru a obieha mňa aj kamióny pred sebou. V tesnom závese za ňou nasleduje biela oktávka, autorita dvojitej plnej je v zápätí rozsekaná na kúsky ďalšou dodávkou a rozpútajú sa ozajstné orgie, v jednom momente som narátal 5 aút v protismere za dvoma bielymi pruhmi. Ako bonbónik to uzatvára už spomínaná fábia s prívesným vozíkom, doteraz tesne za Poliakmi, ktorá si povedala, že toto je ten správny čas a príde do Bystrice možno aj o minútu skôr.
Jedným okom sledujem tento úkaz, druhým okom sledujem, či z bavoráka predo mnou nevystrčí Steffi z okienka bielu vlajku a Hans nehodí do stredu cesty biely uterák, neodstavia bavora vedľa cesty a nezavolajú domov s plačom, nech ich príde niekto zobrať a tretím okom sledujem, ako sa zozadu kolóny odpojí tmavá šmuha a valí sa dole minimálne 120. Nad tromi očami sa nepozastavujte, lebo dnes je ráno kúzelníkov, úsvit zázrakov a divov, Merkúr je v konjunkcii so Saturnom a Mars nakladá Venušu v súhvezdí panny, astrálne vibrácie a vlnenia sú také silné, že veštica Tedora žerie paralen po hrstiach a zapíja ho savom, homeopati roztoky radšej neriedia, aby neboli príliš silné a bežným občanom sa pri vidine zisku troch minút času vypína pud sebazáchovy, a vlastne celý výsledok evolúcie na poli intelektu ide do sračiek.
Tmavá šmuha sa transformuje na peugeot, čierny ako Kaliňákovo svedomie, presviští okolo v úpornej snahe získať putovný pohár princeznej Diany o najspektakulárnejší čelný náraz, nemá sa kam zaradiť, takže do zákruty, ktorá sa na konci dvíha trochu dovrchu a je vidno iba horizont, vbehne v protismere a ja sa v duchu zúfalo modlím. Ó pane, prosím ťa, nech mu nejde nič v protismere a ak predsa niečo pôjde, nech je to parný valec alebo M1 Abrams, ale nie rodinka v osobáku. Pjosím, pjosím. Som asi dobrý kresťan, lebo nič nešlo.
Po Staré hory, cez Staré hory aj za Starými horami už našťastie išlo všetko v normále, až po pripojenie na štvorprúdovku.
V pravom pruhu si to valí felícia ruster edtion, s červenými ľavými prednými dverami, zelenými ľavými zadnými dverami, fialovým kufrom a s asi čiernym zvyškom, lebo na pravú stranu nevidím. Ide presne tou rýchlosťou, ktorá vyžaduje od kamiónov pred nami aby výrazne spomalili alebo výrazne pridali, ak sa chcú zaradiť. Tvora za volanom feldy ani nenapadne, že by mohol spomaliť alebo pridať on, lebo s osobákom je to oveľa jednoduchšie. Na základe farebnosti auta a absencie akéhokoľvek náznaku ochoty prispôsobiť sa spravím v duchu jeden tip na etnickú príslušnosť vodiča. Krowky sa ale neserú, dupnú na plyn pod tlakom kolektívnej nervozity, ktorá sa na nich rinie zozadu a keď sú o pol dĺžky prívesu pred feldou, bez rešpektu sa začnú zaraďovať. Z miery ich nevyvedie ani zúrivé trúbenie a felda chtiac nechtiac spomalí a keď ich všetkých obieham, potvrdí sa mi môj tip. Za volantom sedí Neárijec. Zaraďujem sa aj ja do pravého pruhu pred kamióny a keď ma po chvíli obieha poľský medveď, ktorý som obehol ešte úplne na začiatku, a za ním Dežov farebný cirkus s červenými dverami aj na pravej strane, neudržím sa a hlasno sa uchechtávam sám pre seba. Toto nevymyslíš. Smiech ma ale prejde, keď si uvedomím jednu vec. Dnes pôjdem ešte naspäť.
