Keď nás občas chytí nutkanie, že sa na chvíľu pôjdeme zahrať na bohatých a najesť sa do reštaurácie, kde vysolíme 25 eur za dve jedlá plus nejakú tú vodu, väčšinou sa stane nasledovné – príde čašníčka, samozrejme primerane upravená a tváriaca sa nemenej dôležito, a rovnako dôležito sa spýta: “Budete len piť, alebo aj papať?”
Vždy mám chuť odpovedať, že najprv papať a potom aj kakať. Naposledy som papala pred takmer tridsiatimi rokmi v škôlke, ale ani vtedy mi to moc nešlo – keď už všetci dojedli a ja som ešte stále len miešala polievku, za trest ma tam vychovávateľky nechávali samú, ale kuchárka mi vždy kývla nech to odnesiem a bežím sa radšej hrať. Takže ani vtedy žiadna sláva, asi mi to ostalo a papanie proste nie je pre mňa. A nedám si ani menučko, jedine, že by ozaj podávali rezeň z Hello Kitty s dúhovou oblohou. Prečo sa dospelí ľudia medzi sebou vyjadrujú akoby sa rozprávali s malým dieťaťom, prípadne niekým, kto uviazol na jeho mentálnej úrovni?
Sú určité slová, ktoré počujem takmer každý deň, a zakaždým mi riadne podrásajú nervy – napríklad také peniažky. Včera padlo dokonca peniažteky. Pýtam sa potom samej seba, má k nim dotyčný citový vzťah? Sú pre neho ako roztomilé mačiatka, či drobné detské nôžky, len bozkávať a ťuťuňuňu? Alebo ide o autistu, ktorý má nutkavú potrebu hovoriť v zdrobneninách? Či nedajboh extrémistu pánbíčkára, ktorý si takto pomáha, keď už to špinavé hriešne slovo musí vziať do úst? Pokiaľ práve potomkovi nevysvetľujem Economics 101, slovo peniažky by malo byť pre súdneho človeka tabu!
Keď mi klient v práci povie, že mi pošle mailík, podvedome čakám, že bude mať ružové pozadie (mailík, nie klient), kde-tu jemný kvietok a nejaký ten Macko Púúú. Stačí len kliknúť myškou a je tu aj sľúbená faktúrka! Napodiv nie je ani zlatučká, ani miniatúrnej veľkosti, ako by sa človeku zdalo. Dostala som len normálny mail a v ňom normálnu faktúru. Kokos, nemohol to povedať hneď?
Samostatnú a jedinú pochopiteľnú (aj keď nemenej otravnú) kategóriu tvoria ženy – matky, najmä tie na materskej. Sedliacky rozum radí, že hovoriť deťom o mliečku a neskôr o zeleninke či mäsku sa má, aby si k nim vytvorili pozitívny vzťah. Ha, prdlajz! Som živým príkladom toho, že takto jednoducho to veru nefunguje! Takže v tomto smere je to asi fuk, ale OK, kto chce deťom komplikovať výslovnosť jedál, smelo do toho. (Inak, táto besná nákaza všadeprítomných zdrobnenín šíriaca sa v súčasnej gastronomickej mluve, by asi vydala na celú kuchársku knihu. Mohol by to byť kompilát receptov plný infantilných rečí všetkých našich v telke variacich celebríť, a nedávno spomínané pyrečko zo zemiačkov s mliečkom, by bol highlight.) Čo sa ostatného týka – ide podľa mňa o obranný mechanizmus zbytkov matkinho rozumu, pomocou ktorého si vsugeruje, že je všetko v poriadku, takže ju nerozhádžu žiadne grcky ani hovienka, či nebodaj teplotky a soplíky. Každopádne, matky a vaše pokladíky, je to len a len vaša vec. To ostatne platí aj pre všetky lásočky, čo sa veľmi ľubkajú, mojenkovia. Whatever floats your boat, hlavne sa tak nerozprávajte s cudzími ľuďmi, najmä keď ste už všetci dospelí.
Samozrejme existujú aj bežne používané slová, majúce tvar zdrobneniny. Majú však svoj význam. Napríklad taká stolička*. Ako by sa to inak povedalo? Napríklad v nábykárstve, že hľadám “nejakú tmavohnedú stolicu k béžovému kobercu?” Alebo zúfalstvo u zubárky: “Už tri dni mám veľmi bolestivú stolicu, preboha spravte s ňou niečo!” Pýtať si k pivu “slané tyčky” by tiež asi nebolo to pravé orechové. Takže aby ste si nemysleli, že som nejaký zdrobneninový hejter... ak majú takéto slová opodstatnenie, nema problema.
* Stačilo trochu prieskumu a etymológia ma predsa dobehla. Ako praví Historický slovník slovenského jazyka, v minulosti slovo “stolička” označovalo aj toto: (živočíšne) výkaly: nemoc maljch djtek muže se poznati z weljkeho plače, horučosti, ze stoličky, gestli ona twrda, zelena aneb gako rozsekane droby aneb časta a zbitečna bywa; poznáwa se ta nemoc (kolika) pri djtkach z nemjrneho a welikeho plače, kriku, když stolička zelena neb rjdka gako woda bywa a welmi smrdj.
Milý mozog, už vieš, čo si prvé predstavíš pri najbližšej príležitosti, keď sa povie “stolička”?
Uberať sa ružovou cestou zdrobnenín a iných cukrovín je jednoducho zradné. Ja sama som raz v zaľúbenej snahe byť roztomilá miesto “lasi” (vokatív oslovenia “láska”) povedala Laci. Peťovi. Pár krát potom zisťoval, kto je Laci, až kým ma nenazval miesto “zlatko” Zlatka. True story.
Ale najvyšší level zdrobneninovej kliatby okúsil nemenovaný Japonec, keď nespokojný so svojím vzhľadom na spoločnej fotke na celú firmu zahlásil: “I look like pička!” Neviem, ktoré slovenské devy ho učili slovensky pomenúvaním zvierat na úrovni materskej školy, no trochu sa mu v tej Zoo poplietlo, čo poznal z nadávok. Hovorím, zdrobneniny sú záludné. A inak fakt trochu pripomínal opicu. Najmä výškou svojho IQ, ale to už je iný príbeh.
Pic by nickarch
