Disclaimer: V tejto sérii sa budem venovať opisu návštev koncentračných táborov. Ak sa to niekomu nepáči, cíti sa dotknutý, znechutený, alebo si nebodaj myslí, že píšem o vymyslených veciach, prosím napíšte svoju sťažnosť na: jemitojedno@dailymale.sk.
Návštevu tábora Auschwitz I a Auschwitz II - Birkenau mám najčerstvejšiu v pamäti. Túto jedinú návštevu som absolvovala aj so sprievodcom, o to viac to bolo zaujímavejšie a doplnené o poznatky, ktoré by som sa inak nedozvedela. Existuje aj 8-hodinový výklad, ale keďže sme nemali toľko času, naša prehliadka trvala len 3,5 hodiny.
Keďže na toto územie Poľska si vtedy robili nárok Nemci, tábor nevolali Osvienčim (poľsky Oświęcim), ale používali nemeckú formu Auschwitz. Takisto nepoužívali názov Brzezinka, ale Birkenau. Toto pomenovanie táborov je prezentné dodnes a samotní Poliaci pre tábory používajú nemecké označenie. Spomínam to, len aby som predišla zbytočným zmätkom, keby niekto nemal ujasnené, čo je čo.
Tábor bol zriadený ako zajatecký tábor, no rýchlo sa z neho stal pracovný tábor, ktorý mal pod palcom Rudolf Höss.
Po vstupe do tábora Auschwitz I cez legendárnu bránu s nápisom „Arbeit macht frei“ som mala prvotný pocit, že sa nachádzam v malebnom mestečku. Apell - nástup väzňov a ich počítanie - sa dial medzi budovami. Tieto nástupy boli veľmi zdĺhavé a najdlhší trval 19 hodín. Budovy sú tehlové, všetky v rovnakom štýle, dvojposchodové. Priestory medzi budovami dnes vypĺňajú prašné krivoľaké cestičky, krásna zelená tráva s kvietkami a nevysoké stromčeky. Zeleň výrazne prispela k tomu, že toto miesto na mňa nepôsobilo strašidelne. V hlave sa mi vynorila myšlienka, že takto nejako som si vždy predstavovala slávny Bletchley Park. Ani neviem prečo, viem, že Bletchley Park vyzerá inak.
Hneď po vystúpení z vlaku sa vykonávala selekcia väzňov. SSmani vyberali ľudí podľa toho, či boli na pohľad schopní alebo neschopní práce. V zadnej časti tábora (v blízkosti Hössovho domu a nemocnice pre SS) sa nachádzali plynové komory a krematóriá. Časť transportu, ktorá bola odsúdená na okamžitú smrť, bola odprevadená rovno sem. Vraví sa, že SS mali vo zvyku ľudí upokojovať, že po dlhej ceste im len doprajú sa osviežiť. A oni neprotestovali, veď sa k nim správali milo, dostali hrnčeky na vodu, a SS im ešte priateľsky radili, aby si dobre zapamätali číslo vešiaka, na ktorý si dajú šaty, aby si topánky zviazali dokopy, aby sa im to nepostrácalo a keď sa blížili ku komorám a oni z cesty cez okná videli vodovodné kohútiky, nemali ani tušenia, čo ich čaká. Zážitky z pôsobenia v Sonderkomandách opisuje vo svojej knihe „Eyewitness Auschwitz - Three Years in the Gas Chambers“ (Očitý svedok v Osvienčime: Tri roky v plynových komorách) aj Slovák Filip Müller. Bohužiaľ, táto kniha nebola do dnešného dňa preložená ani do češtiny a už vôbec nie do slovenčiny.
Prvý transport so Židmi bol transport židovských žien z Popradu. Okrem Židov tu boli väznení aj Poliaci (pokladaní za špinavý národ podobný Židom), Sovieti, obyvatelia Československa a väzni zo všetkých kútov Európy. Medzi väzňami boli aj vtedy známe osobnosti, politici, športovci, umelci, spisovatelia, či duchovní. Z tých známejších väzňov by som spomenula Anne Frank, sv. Edith Stein, sv. Maximilána Kolbe alebo rodáka z Topoľčian Rudolfa Vrbu, ktorému sa podarilo utiecť. Zoznam je neuveriteľne dlhý.
V budovách sa nachádza expozícia zobrazujúca každodenný život väzňov a ich „cirkuláciu“ v táboroch od selekcie až po smrť. V expozícii nájdete aj slávne vitríny s tonami vlasov (bolo ich oveľa viac), s okuliarmi, topánkami, protézami rúk a nôh, kuframi, či inými osobnými predmetmi, ktoré boli zhabané väzňom po príchode. Vlasy väzňom nestrihali kvôli ich použitiu na parochne, čo by napadlo ako prvé takmer každému z nás. Predávali ich firmám, ktoré ich pridávali do priadze a tkali z nich pevné látky. Aj takýto bal látky máte možnosť vidieť; genetické skúšky odhalili, že obsahuje najmä ženské vlasy. Bohužiaľ, kvôli tomu, že sme mali iba 3,5 hodinovú tour, nestíhali sme si pozrieť každý dostupný barak, a tak sme ani nemali možnosť ísť sa pozrieť napríklad do baraku pre Slovákov. Barak č. 11 bol využívaný ako väzenie a súdna budova, pred ňou sa nachádzala aj tzv. stena smrti. Konali sa tu popravy zastrelením. V pivničných priestoroch tejto budovy bolo väzenie, kde bol väznený a zavraždený pomocou fenolovej injekcie do srdca aj sv. Maximilián Kolbe, ktorý sa obetoval za spoluväzňa. Tri týždne v cele trpel hladom a smädom a dlho tak zaberal potrebné miesto v cele.
Keďže tábor bol pracovný a práca mala oslobodzovať, väzni pracovali napr. v blízkej fabrike na farby alebo vykonávali rôzne iné nezmyselné činnosti, podobne ako v Dachau. Dvíhali ťažké bremená, zatĺkali klince do dosiek a keď sa pre nich „práca“ nenašla, museli sa podrobovať rôznym fyzickým cvičeniam.
Odhliadnuc od vraždenia plynom Zyklon B, boli najčastejšími dôvodmi smrti v tábor zlé hygienické podmienky, ktoré vyvolávali rôzne epidémie škvrnitého a brušného týfu a svrabu. Voda v tábore bola zdravotne vysoko závadná, mali jej nedostatok a mnohokrát ani netiekla. Okrem chorôb zomierali ľudia na podvýživu, vyčerpanie, mučenie, fenolové injekcie do srdca a nezanedbateľnú časť tvorili samovraždy. V tábore pôsobil aj doktor Josef Mengele, ktorý na svojich obetiach skúmal jeho vlastnú zvedavosť a fascináciu ľudským telom a dvojičkami. Jeho priam zvrátené experimenty vykonával najmä na malých deťoch a ženách. Po vojne patril k tým, ktorým sa podarilo utiecť do Južnej Ameriky a nikdy nebol súdený a odsúdený. Mŕtvoly boli spaľované v spaľovacích jamách a v krematóriách. Firma Topf und Söhne spravila dobrý obchod, keďže vyrábali pece určené pre Auschwitz-Birkenau. Nehovoriac o firme Degesch, ktorá distribuovala pôvodne dezinfekčný a desinsekčný prostriedok Zyklon B.
Tábor Auschwitz II – Birkenau sa nachádza asi 3 km od Auschwitz I. Železničná trať bola predĺžená až sem, aby sa zvýšila efektivita vraždenia väzňov, predsa len na presun väzňov z Auschwitz I mal málokto nervy, navyše taký pochod bol pre dehydrovaných a oslabených väzňov po nekonečných transportoch veľmi vyčerpávajúci.
Tábor pozostával z viacerých častí. Po vstupe cez bránu, tzv. bránu smrti, je aj dnes viditeľné rozdelenie – po pravej strane stáli drevené baraky. Tieto sa rýchlo a ľahko stavali z prefabrikátov pôvodne určených na stavbu stajní. Neodolali zubu času, a tak je dnes zachovaný len jeden rad barakov. Väčšina materiálu však už bola vymenená. V týchto častiach boli ubytovaní najmä muži. Po pravej strane sú murované baraky, ich osadenstvo tvorili najmä ženy a „Mengeleho“ deti. Podlahu v nich však tvorila udupaná zem, ktorá sa v daždivých dňoch menila na močiare blata a až vďaka odvahe ženského osadenstva jedného baraku boli podlahy vytehlované, niektoré aj vybetónované. Baraky sa nedali vykurovať a preto mnohí páchali samovraždu tak, že si v noci ľahli na zem, aby do rána zamrzli. Ďalšie časti tábora tvorili rómska štvrť, karanténa, štvrť pre rodiny z Terezína, časť s názvom Mexiko alebo časť s názvom Kanada, kde sa nachádzali sklady pre uloženie majetku zhabaného z batožín väzňov. Za názvom Kanada sa skrýva to, že v tejto časti sa spracovávalo veľké bohatstvo. Celkovo týchto častí bolo až 10.
Plynové komory a krematóriá sa tiež nachádzali v zadnej časti tábora. Zatiaľ čo väzni prechádzali táborom a smerovali na smrť do komôr, SS im ukazovali, aké krásne ubytovanie ich čaká a ako sa budú mať dobre. Veď murované baraky na prvý pohľad vyzerajú ako celkom fajn forma alternatívneho bývania. Komu by nepadol kameň zo srdca, keď sa strachoval o vlastný život, teraz ho vedú sa osviežiť po dlhej ceste, a potom bude mať možnosť ubytovania v pekne vyzerajúcich domoch. Nemci však na ústupe pri oslobodzovaní plynové komory aj krematóriá zničili. Dnes tu nájdete iba zakonzervované ruiny. Spojenci o existencii tábora vedeli, a preto ho ušetrili od bombardovania a zbombardovali len blízku fabriku na farby.
Tábor Auschwitz sa stal symbolom holokaustu. V rokoch 1940 – 1945 tu našlo smrť 1 - 1,5 milióna obetí. Mnohí väzni totiž ani neboli registrovaní a rovno z dobytčáku išli do plynovej komory, takže konečné čísla sú odhadované.
Je toho skutočne veľa, čo by sa o tomto tábore konkrétne, či o všetkých ostatných táboroch, dalo písať. Spomedzi KZ, ktoré som navštívila, najviac na moje emócie pôsobil práve Auschwitz. Možno to bolo spôsobené aj tým, že súčasťou návštevy bol aj podrobnejší výklad o praktikách SS. Ani fotografie vyhladovaných, najmä detí, ma nenechali chladnou. Veru pri tých sa mi aj slza zaleskla v oku. Emócie, ktoré vo mne vyvolali tábory, však nie sú smútok, či potreba nariekať. Tým už nikomu nepomôžem. Skôr by som to opísala ako hnev a rozhorčenie. Sprievodcu sme sa popýtali na rôzne skupiny návštevníkov. Sám nám vravel, že zažil aj skupinku Židov, ktorí sa v barakoch veľkolepo zabávala, a keď prišli do plynových komôr, okato si trieskali hlavu o stenu a hlasno nariekali. Alebo skupinu východných Nemcov, ktorí to brali tiež ako zábavku. Keď ich upozornil, aby sa správali trochu dôstojnejšie, tak sa naňho osopili, že oni za socializmu trpeli tiež viac než dosť, a že vinu nesú aj tak západní Nemci. Kto by očakával takéto vyviňovanie sa.
Mnohí pri výkladoch vraj nesúhlasia s používanim slova „Nemci“ a správne a politicky korektne by sa malo hovoriť o „nacistoch“. Koľkí z civilného obyvateľstva však patrili k nacistom? Politická korektnosť zabraňuje pomenúvať veci pravými menami. Ťažko však niekomu predpisovať, ako sa má správať. Ťažko vysvetliť mládeži, prečo si myslím, že robiť si svojky pred pecami asi nie je vhodné. Neviem, kde sa stala chyba, ak dnes niekto s tupým výrazom, kto má problém sa aj podpísať bez toho, aby nenarobil 3 gramatické chyby, tvrdí, že holokaust je výmysel. Takým oplieskať dokumenty Wehrmachtu o hlavu, ktoré existenciu táborov a vraždenia v ňom len potvrdzujú.
Z KZ Dachau som mala zasa najsterilnejší pocit. Všetko tam mi pripadalo strašne sterilné a strohé, napríklad aj absencia akýchkoľvek vencov, kvetov, či sviečok pri pomníkoch mi prišla chladná. Neviem, či to mám pripísať tomu, že v porovnaní s Auschwitzom a s Mauthausen mal človek v Dachau celkom slušnú šancu prežiť. Aj pamätné tabule zaberali iba jednu malú rohovú miestnosť. KZ Mauthausen bol asi najviac otabuľovaný a opamätníkovaný. No možno sa to na tom obrovskom priestore v KZ Auschwitz stratilo. Čísla však hovoria jasne. Ale aj keby bolo na zoznamoch obetí len jedno meno, bolo by to presne o jedno meno viac, ako by bolo potrebné.
„Tí, ktorí si nepamätajú minulosť, sú odsúdení k tomu, aby si ju zopakovali.“
George Santayana
