Disclaimer: V tejto sérii sa budem venovať opisu návštev koncentračných táborov. Ak sa to niekomu nepáči, cíti sa dotknutý, znechutený, alebo si nebodaj myslí, že píšem o veciach, ktoré sa nikdy nestali, prosím, napíšte svoju sťažnosť na: jemitojedno@dailymale.sk prípadne strcsa@dailymale.sk a náš team sa vám obratom ozve.
O koncentračnom tábore Dachau som toho veľa nevedela. Len toľko, že je to jeden z najznámejších táborov na území dnešného Nemecka.
Bol však prvým stálym koncentračným táborom, ktorý mal pod patronátom sám Heinrich Himmler, vtedy pôsobiaci ako policajný riaditeľ v Mníchove a prezentoval ho ako prvý koncentračný tábor pre politických väzňov. Slúžil aj ako prototyp pre ostatné tábory. Práve preto sa koncentračné tábory svojou organizáciou a usporiadaním budov na seba tak ponášajú.
Celkovo mal tábor vraj 200.000 väzňov z asi 30-tich krajín. Z toho 2/3 boli politickí väzni a zvyšná tretina boli Židia. Z návštevy múzea som nadobudla dojem, že pod pojmom politický väzeň si mám predstaviť nejakého komunistu. Neskôr sa sem zvážali aj rakúski cigáni, homosexuáli, kňazi a rehoľníci a iní nepriatelia režimu.
Do tábora vedú koľaje po tzv. Verbindungsstraße. Vstupná budova sa volá Jourhaus a samotný vchod do KZ sú ťažké mreže s nápisom “Arbeit macht frei”. Po vstupe sa ocitnete na veľkom námestí, honosne nazvanom Apellplatz, no nič iné, ako prachsprostý buzerplac, si nepredstavujte. Po pravej strane je veľká hospodárska budova, po ľavej strane boli kedysi baraky. Dnes ostali iba dva, z toho iba jeden je zrekonštruovaný a prístupný verejnosti. Múzeum sa nachádza takmer po celej dĺžke hospodárskej budovy.
Prvá miestnosť sa nazývala „Das Bad“. Ako prvé som si pod tým názvom predstavila plynové komory, a zhrozenie, že prišelcov likvidovali hneď na samom začiatku, trvalo ešte pár sekúnd. Das Bad bola však niečo ako prijímacia miestnosť. Tu väzni odovzdali osobné predmety, boli zaregistrovaní, a keď sa už nosili väzenské uniformy, dostali ich práve tu. Spočiatku tu totiž väzni nosili svoje civilné šaty. Ostatné miestnosti boli už iba administratívneho charakteru, dnes sú premenené na múzeum.
Život väzňov je dobre zdokumentovaný. V múzeu môžete vidieť rozličné artefakty, sterilne uložené vo vitrínach. Nechýba tu ukážka väzenskej uniformy, drevenej trofeje určenej pre víťaza futbalového turnaja, súprava na čistenie fajky, fialový rukávnik, ktorý patril tzv. čestnému väzňovi (Ehrenhäftling) či dokonca hliníkový riad a príbor.
Medzi väzňami sa nachádzalo mnoho známych osobností. Komunálni politici (napr. vtedajší starosta Viedne), hudobníci, skladatelia a duchovní. Bol tu väznený aj Josef Čapek, brat Karla Čapka, známy maliar a spisovateľ. Ten bol však z Dachau premiestňovaný do iných táborov, až napokon zomrel na brušný týfus v Bergen-Belsene.
Brušný týfus bola jedna z najčastejších príčin smrti. V tábore dokonca vypukla veľká týfusová epidémia, a tak musel byť na istú dobu evakuovaný. Väzni boli prerozdelení do iných táborov, aj do KZ Mauthausen-Gusen. Väčšina väzňov však epidémiu neprežila. Choroby spôsobené nedostatkom výživy a samotná podvýživa boli najväčším zabijakom. Ďalšou častou príčinou boli samovraždy, ktoré však bývali nafingované podľa potreby. Nezanedbateľnou časťou úmrtí boli aj medicínske experimenty. Vždy ma zaujímalo, či tieto absurdné pokusy na ľuďoch aspoň priniesli nové poznanie a či vôbec mali nejakú vedeckú hodnotu. A práve tu som sa dozvedela, že tu boli vykonávané aj pokusy, ako človek znáša nízke teploty. Cieľom bolo vynájsť prevenciu a liečbu podchladenia pre potreby Luftwaffe. Väzni boli ponáraní do ľadovej vody na dlhú dobu. Keďže podobné testy na žijúcich ľuďoch už nemal odvahu nik zopakovať, súčasné poznatky o reakcii tela na extrémne podchladzovanie sú založené výlučne na spomínaných experimentoch.
Nebožtíkov sa nacisti zbavovali spopolňovaním. Najprv ich posielali do Mníchova, neskôr im postavili vlastné pece. Krematórium sa nachádza za územím barakov. Priestory boli zväčšované, aby napĺňali kapacitné potreby tábora. Ku koncu vojny v rovnakej budove vybudovali aj plynovú komoru. Miestnosť bola nazvaná „Brausebad“ a plyn Zyklon B mal do miestnosti prenikať cez sprchové hlavice. Vraj tieto sprchy nestihli dostatočne využiť, oficiálne nemajú plynové komory v Dachau žiadne obete. Nemožno však vylúčiť, že pred spustením prevádzky bola funkčnosť komory vyskúšaná na jednotlivcoch či menších skupinkách. V oficiálnych zdrojoch, aj v samotných popiskách v tábore sa uvádza, že SS uprednostňovala deportáciu väzňov do Hartheimu (v blízkosti Mauthausenu) alebo priamo do Osvienčimu pred používaním plynových komôr.
Boje pri oslobodzovaní Dachau sú popisované ako brutálne, ešte aj priamo v priestoroch krematória boli zavraždené 4 americké vojačky (ak si dobre pamätám). Keď oddiely americkej armády oslobodili tábor, našli v ňom cca 30.000 väzňov. Oficiálne záznamy hovoria o 32.009 obetiach, do záznamov sa však prestalo zapisovať ešte pred koncom vojny. Mnohé historické zdroje tak uvádzajú 41.500 obetí.
Dnes sa na území tábora nachádza židovský pamätník, katolícka kaplnka, evanjelický kostol, pravoslávny kostol a karmelitánsky kláštor. Celý priestor pôsobí stroho a sterilne. Napriek tomu využíva bezplatný vstup a pokojné prostredie prekvapujúci počet miestnych ľudí. Posedávajúc na miestach, kde kedysi boli baraky, si kreslili, čítali, dokonca robili domáce úlohy. V bezprostrednej blízkosti tábora sú dnes rodinné domy. Obyvatelia sa na hlučných susedov sťažovať určite nemôžu.
