Disclaimer: V tejto sérii sa budem venovať opisu návštev koncentračných táborov. Ak sa to niekomu nepáči, cíti sa dotknutý, znechutený, alebo si nebodaj myslí, že píšem o vymyslených veciach, prosím, napíšte svoju sťažnosť na: jemitojedno@dailymale.sk, prípadne strcsa@dailymale.sk a náš team sa vám obratom ozve.
Nejako to môj život zariadil tak, že som mala možnosť vidieť (špeciálne pre Pedra: vzhliadnuť) pár koncentračných táborov. Nevyhľadávala som ich prvoplánovo, skôr som využila situáciu. Neradím sa medzi expertov na druhú svetovú vojnu, táto téma je však pre mňa dostatočne zaujímavá na to, aby som si návštevu koncentračných táborov neodpustila, keď som sa nachádzala v blízkosti jedného z nich.
Môj prvý navštívený koncentračný tábor bol KZ Mauthausen-Gusen. Bolo to pár rokov dozadu, keď ma jedna osoba poprosila o pomoc pri pracovnom pohovore, či skôr rozhovore o možnej práci. Pohovor sa konal priamo v mestečku Mauthausen. Vtedy som bola ešte hlúpa a naivná, a myslela som si, že si navzájom pomáhame, lebo sme kamaráti... ale nie o tomto som chcela...
Na záver pohovoru sa nás týpek z miestnej firmy spýtal, čo máme ešte na pláne, keď sme si už dali takú cestu zo Slovenska do Horného Rakúska. Svorne sme mu odpovedali, že keďže sme tu, chceli by sme si pozrieť miestny koncentračný tábor (ďalej len KZ). Trošku pohoršene nás poopravil, že nie KZ, ale „Gedenkstätte“ (pamätné miesto). Asi aby sme si nemysleli, že Rakúšania naďalej prevádzkujú nejaké tábory. Pritom všetci vieme, že im stačia pivnice.
KZ sa nachádza na kopci za mestom. Na prvý pohľad vyzerá ako pevnosť. Kamenné opevnenie je vysoké a stavali ho samotní väzni dovezení z Dachau. Tábor sa časom stal jedným z najväčších komplexov pracovných táborov a nepozostával iba z tohto jediného tábora. Ku koncu vojny mal vraj tábor vyše 100 pobočiek (Außenlager). My sme navštívili iba túto lokalitu vrátane priľahlého kameňolomu.
Čo sa týka väzňov, boli tu zastúpené takmer všetky európske krajiny vrátane Československa. Najprv tu boli väznení kriminálnici, rozumej ľudia so záznamom v trestnom registri. Neskôr sem začali pribúdať aj komunisti, rakúski cigáni, židia, homosexuáli, svedkovia Jehovovi, anarchisti a proste všehochuť asociálov, vrátane Nemcov a Rakúšanov, ak boli považovaní za nepriateľov režimu.
Vstupná brána neobsahuje žiadne nacistické heslo, ako je to zvykom v Nemecku. „Arbeit macht frei“ v Dachau, či Osvienčime alebo „Jedem das Seine“ v Buchenwalde. Tu vás víta ťažká a veľká železná brána, cez ktorú nie je vidno.
Vstúpite na rozsiahly buzerplac (Apellplatz) a na prvý pohľad zbadáte, že stoja už len dva baraky. Všetky ostatné boli zbúrané. Na pravej strane sa nachádzajú aj nejaké administratívne budovy a práčovňa. My sme sa vydali najprv do pravej časti. Popri múroch plných pamätných tabúľ sme sa znenazdajky ocitli v krematóriu, v jeho blízkosti je aj pitevňa a múr používaný pri popravách (Schießwand). Takisto sa tu nachádza aj plynová komora. Najprv používali maringotku upravenú na plynovú komoru, a tá pendlovala medzi Mauthausen a Gusen podľa potreby. Ako smrtiaca látka sa používali výfukové plyny. Bolo to však nepraktické riešenie, a preto sa vybudovali vlastné plynové komory, ich prevádzka začala v roku 1942. Ku koncu vojny sa tu vraždilo vo veľkom aj rakúske obyvateľstvo, aby neostali žiadni svedkovia.
V múzeu je dojemne spracovaný život väzňov a historicko-politické pozadie. Ďalšie fotografie zo života nielen väzňov, ale aj SS dozorcov sme mohli vidieť v zrekonštruovaných barakoch.
Pôvodne bol tábor založený ako podnik spoločnosti DEST, ktorá bola oficiálnym vlastníkom kameňolomu. Samozrejme, spoločnosť viedol vysokopostavený esesák. Ťažila sa tu žula, ktorá sa používala na dláždenie ulíc vo Viedni a nacisti ju chceli využiť aj na splnenie mokrých architektonických snov Alberta Speera. Práve toto vraj mal byť dôvod výberu lokality pri kameňolome. Ešte v roku 1938 sa Mauthausen používal ako väzenie, o rok neskôr sa z neho stal pracovný tábor. Okrem kameňolomu pracovali väzni aj v zbrojných fabrikách, napr. na výrobu stíhačiek Messerschmitt, vo fabrike na výrobu leteckých motorov, munície, ale aj pre hlavného nemeckého výrobcu liekov, firmu Bayer.
Cesta od tábora ku kameňolomu je dnes lemovaná mnohými pamätníkmi, ktoré nechali štáty postaviť pre svojich krajanov.
Do kameňolomu Wiener Graben vedie 186 veľmi strmých a hlavne výškovo rozdielnych schodov. Tieto schody sa volajú aj schody smrti. Väzňov po nich nútili vynášať až 50-kilové bloky žuly. Boli však takí podvýživení, slabí a unavení, že sa neraz stalo, že niekomu padol blok kameňa alebo sa oň potkol sám. To spustilo domino efekt a popadali všetci pod ním. Nebolo to náhodné, takto boli eliminovaní mnohí väzni. Tí, ktorí mali silu a šťastie, že dokázali kameň vyniesť, boli dozorcami postavení do radu na kraj útesu, ktorý volali parašutistická stena (Fallschirmspringerwand). Dozorca mieril na väzňa zbraňou a ten mal dve možnosti. Nechať sa zastreliť, alebo sotiť väzňa pred ním.
Ďalšími príčinami smrti bolo ubitie na smrť, zastrelenie pri „pokuse“ o útek, medicínske experimenty, ľadové sprchy, utopenie, fenolové injekcie, vyhladovanie... Údaje o stratách na životoch nie sú úplne presné, pretože časť dokumentov bola zničená Nemcami. Odhaduje sa však, že z približne 320.000 väzňov prežilo iba 80.000 (tieto čísla by mali byť celkovo za všetky pobočky KZ). Vojnu tu neprežilo ani 4.473 väzňov z Československa.
Keďže som časť môjho stredoškolského vzdelania strávila na rakúskej škole, dobre som si pamätala, ako sme sa na hodine dejepisu učili o tzv. Mühlvierteler Hasenjagd – mühlviertelskom hone na zajatcov. Väzni sa častokrát snažili ujsť, no všetky pokusy o útek končili smrťou. Až začiatkom roku 1944 sa podarilo pri organizovanom úteku ujsť asi 570 sovietskym väzňom. Podarilo sa im prekonať stráže, opevnenie aj elektrický plot a vyše 400 z nich sa podarilo utiecť ďalej. Po väzňoch začala veľká pátracia akcia, do ktorej boli zapojení chtiac-nechtiac aj miestni civilisti. O tom, že viac chtiac ako nechtiac, ani netreba hovoriť. Väčšinu väzňov pochytali a zabili. Udalosť bola sfilmovaná v roku 1994.
Dnes už nič nenasvedčuje tomu, že sa tu kedysi konali zverstvá. Kameňolom je takmer malebné miesto, pod jeho stenou je teraz jazierko s čistou vodou a veľká lúka plná kvetov. Je toho ešte veľa, čo by sa dalo o tábore popísať. Osobné pocity a dojmy z tohto miesta si momentálne nechám na záver série.
