Nakupovanie - časť druhá

 

Sotva Danko - môj synček milovaný docikal (ocikal seba, mňa aj náhodne sa pod ním tmoliaceho maltézáka), už si dcérka roztomilá žiada piť. Dám piť dcérke roztomilej a o sekundu ju už utieram od krabicového džúsika (ktorý už po stýkrát hneď po vrazení slamky zmačkla, s ešte ohnutou slamkou). Ale to už chce piť aj synček. Zmačkne džúsik aj on a teší sa, že zo slamky je fontánka. Utieram ho. To už kričí Žofa, že jej treba čúrať. Ale nie vo vnútri! Do trávičky. Keď ju vidí Dano, aj on chce čurať do trávičky. Vysvetľujem Dankovi, že nohou mu toho miniatúrneho pipíka neudržím a musia cikať pekne jeden po druhom. Ale to už sa mlátia o to, kto bude čúrať prvý. Výsledkom dvojhodinového utrpenia sú ošťaté deti a duševne zlikvidovaný foter, ktorý v tom momente túži už len po pokojnej smrti v záhone provensálskych levandúľ.

 

Čo to však vidím? Prichádza moja milovaná? Nestíham ani prejaviť tú obrovskú radosť, že je koniec utrpenia, lebo kriesim Žofu, ktorá odpadla po hysterickom záchvate (zakázal som jej trampolínu,  lebo zlodejom s digitálnymi stopkami 30 korún za 5 minút nadskakovania nedám) a kriesim chlapčeka, ktorého hysterický Danko zhodil z hojdačky, keď usúdil, že je tam pridlho. Moja drahá bez zaváhania najačí na deti takou fistulou, že im stuhnú sople v dutinách a plač sa premení na vystrašenú štikútku. Je to profík. A zasiahla v poslednej chvíli! Už som uvažoval, že omráčim obe vrieskajúce deti elektrickým výbojom z paralyzéra, ktorý sa lákavo hompáľal nad ochrankárovým tučným zadkom.

 

Moja osobná Xantypa je ovešaná taškami a taštičkami! Sláva! Nakúpila! Ďakujem ti, Sv. Joachim! Ale čo to? Prečo sa neusmieva!? Po ceste do auta mi oznámi, že podprsenku nemá! WTF?!! A čo tie tašky, kua? To sú rozkošné gaťky pre malého, tričenko z H&M pre malú, psovi dobrotka a sada špongií na riad z DMky. Musíme ešte skočiť do Avionu! Beznádej sa mieša so zúrivosťou. Nič len zmar. Tri hodiny v prdeli kvôli psím krekrom a špongii. Domov šoférujem v čudnom tranze a moje pery si nezreteľne mrmlú nepublikovateľné slová. A viete, aká je pointa?  Večer k nám prichádza ženina kamoška a ja cez pootvorené dvere počujem: „Boli sme dnes na nákupoch, chcela som si kúpiť podprdu. Ale nemám. Veď to vieš. Čo stihneš kúpiť za tri hodiny?“ A kamoška pritaká: „No veru. To nestihneš nič!“

 

Kokooos. Ja by som stihol kúpiť kompletnú výbavu na trojmesačnú stanovačku! A v Nepále!
Jedinou útechou mi je, že nie som sám. Toto je schéma, ktorú na základe svojich skúseností vytvoril iný muž, americký komik Don McMillan.

 

 

 

Tu je aj jeho výstup.

 

 

Na terajšej úrovni poznania sa môžem utešovať tým, že ženy - zberačky bobúľ za nič nemôžu. Je to atavistický pud a chcieť im to zakázať, je ako žiadať Pavlovovho psa, aby neslintal do misy s granulami. Zhrnuté: muži si idú niečo kúpiť - ženy idú nakupovať. A treba sa s tým zmieriť. A nepliesť to dohromady! Nákupy so ženou, to je najväčšia katastrofa, spravidla končiaca hádkou, rozvodom, v najhoršom prípade fyzickým napadnutím... muža.

 

 

Dobrá rada

 

Je to častá chyba zaľúbených samčekov. Rada mladému: Ak si chceš udržať ilúziu, že tvoja mancika je dokonalá bytosť, NIKDY s ňou nechoď nakupovať! To rovno načúraj do umývadla v byte jej rodičov a nechaj tam za sebou chlpové pružinky. Je to rovnaká istota rozchodu. Skúsenejší vedia, ako to chodí. Motáš sa po butikoch (po niektorých aj dvakrát), kde zásadne nie je kam si sadnúť (kua, všimli ste si to?). Tvoja zatiaľ ešte milovaná vchádza a vychádza z kabínky najmenej 50 krát a furt sa pýta: „Tak čo povieš? Lepšie?“ Tebe všetky tie handry pripadajú rovnako a otrávene dokola odpovedáš: „Ja neviem... celkom dobré“. A si nasratý, že ťa ruší, keďže medzitým píšeš zúfalé statusy zo smartfónu na frcbúk - šak čo už môžeš  robiť. A aj tak sa to skončí tvojim výkrikom: „Šak si to už kúp, do riti!“ a jej konštatovaním: „Si otrasný!“ Neveríš? Tak sleduj toto, mladý!

 

 

Práve som si všimol, že môj článok už je neúmerne dlhý. Zrejme preto, že je pre mňa akousi katarznou terapiou. Tak len ešte zopár drobností, charakterizujúcich ženský prístup k nákupom:

 

 

Situácia prvá

Ste v obchode. Pod vami v garáži čaká auto s prázdnym kufrom. Nikam sa neponáhľate. Žena zbadá plastové stoličky v akcii.

 

Žena: „Také stoličky budeme musieť kúpiť!“
Ja: „Žena! Tak ich kúpme.“
Žena: „Teraz nie.“
Ja: „Prečo nie teraz?“
Žena: „Lebo kvôli tomu sme sem neprišli.“
Ja: „A v čom je, kua problém? Nie sú dobré?“
Žena: „Ale nie, sú ideálne. Ale dnes ich ešte nekupujme.“
Ja: „Prečo, preboha?“
Žena: „Si otrasný!“

 

...ide ma poraziť!

 

Situácia druhá

Chcem ísť von so psom. Sotva na desať minút, akurát čo vybavím telefonát s kamošom. Nerozumne sa zdržím vo dverách pri obúvaní. Daňou za šuchtavosť je manželkin výkrik z kuchyne.

 

Ja: „Žena! Idem so psom von!“ 
Žena: „Zastav sa v obchode a kúp deťom šunku!“
Ja: „Akú šunku?“
Žena: „Hocijakú!“
Ja: „To je aká?“
Žena: „Proste kúp nejakú šunku! Je jedno akú.“

 

Zabuchnem dvere. Kúpim a prichádzam s balenou hydinovou šunkou Hyza, na ktorej je obrázok natešených detí s vypadnutými zubami (marketingová predstava rozkošnosti) a pestrofarebný nápis Šunka pre deti. Ale vtom príde veta: „A prečo si kúpil túto? Tú decká nemajú radi! Je bez chuti!“

 

...a cievne riečište nadobúda na spánkoch objem ropovodu.

 

Situácia tretia

Odchádzam na nákupy. Idem si kúpiť anglickú slaninu a tri rožky na večeru.

 

Ja: „Žena! Do obchodu idem! Treba niečo?“
Žena: „Nie!“
Ja: „Neminulo sa niečo?“
Žena: „Nie!“
Ja: „Radšej sa pozri.“
Žena: „Nie! Všetko máme, nemíňaj zbytočne! A vôbec, prečo radšej nedoješ krupicu po deťoch?!“

 

Zabuchnem dvere. Vraciam sa so slaninkou, rohlíčkami a vyberám z chladničky horčicu. Vlastne, nevyberám.

 

Ja: „Žena! Kde je horčica?!“
Žena: „Včera sme ju dojedli. S deťmi. Dali sme si párky.“
Ja: „Veď som sa ťa pýtal, či niečo nechýba!“
Žena: „Mal  si sa pozrieť!“
Ja: „Ale...“
Žena: „Si otrasný!“

 

 

Posledný bod - peniaze

 

Nemienim sa rozpisovať sa o tom, ako ženy rady míňajú peniaze mužov. To mi príde maximálnetrápne. Treba si zachovať veľkorysosť. A priznám sa, že s týmto ako manžel mám nulovú skúsenosť. Ale mám jednu milú príhodu na záver. Kamarát Jano, veľký pedant, zbieral jednoeurové mince. Asi dva roky mu trvalo, kým mal takmer kompletnú Európsku úniu. Ako blbec čumel ľuďom do peňaženiek. Tešil sa, ako malý Jojo, keď sa mu v rukách ocitla jednoueurovka z Malty. Chýbalo mu už len Luxembursko. Mince mal nerozvážne položené v miske na pracovnom stole. Až do chvíle, kým sa raz vrátil domov a manželka prišla chvíľku po ňom s veľkým nákupom a v láskavom oku s nemou výčitkou: „Ňuňo, nenechal si mi peniažky na nákup, ale poradila som si.“

 

...lenže to už je iný príbeh, plný násilia, o ktorom možno niekedy nabudúce.