Nakupovanie - časť prvá

 

...a pokračujeme v sérii šovinistických eskapád, ktorých prioritným cieľom je vytočiť vzťahovačné šušury a snáď aj pobaviť pánov tvorstva. Ak sa nepodarí to druhé, beriem aj to prvé. Trolling is cool. Ak sa podarí pobaviť aj nejakú tú ženu, to by bolo, hm, no nič, späť na zem. Priznávam, téma štvrtého pokračovania z rozsiahlejšieho cyklu je otrepaná, ako prietrtky Borisa Kollára. Ale mapovanie extrémnych rozdielov medzi pohlaviami (či skôr ich majiteľmi), by bez tejto témy nebolo kompletné.


O absolútnom a absurdnom rozdiele v prístupe k nakupovaniu neustále točia standup komici aj seriózni psychológovia po celom svete, čo znamená, že je to téma 96% chlapom blízka (odpočítal by som aj percentá panicov a mužov trpiacich gynekofóbiou, ale tieto percentuálne údaje sa ťažko získavajú). Preto aj ja budem vychádzať z vlastných skúseností nadobudnutých počas desiatich tristných rokov manželstva so svojou bývalou snúbenkou. Ale najprv malý jump do histórie.

 

 

Trocha histórie

 

Keď sa stvoriteľovi uľútostilo Adama, trpiaceho zápalom šliach na presilenej pravačke a vyrval mu rebro, nemohol tušiť, že čo z toho bude za prúser, keď z neho upláca náhradu za masturbáciu. Tak mi napadá - kým nebolo Evy, mohol mať  Adam erekcie? Alebo polúcie? A aké predstavy ich spôsobovali? Páriace sa veverice? Had zvliekajúci sa z kože?

 

Žena svojimi nárokmi spôsobila mužovi zakrátko peklo na zemi a neprestalo to doteraz. Adam bol celkom iste pohoďák. Nemal žiadne nároky. Ak bol hladný, načiahol sa a urval si jablko, ktoré bolo najbližšie. Hlavne, že sa nemusel príliš namáhať. Keď mu figový list zožltol a lietali okolo neho muchy, zahodil ho a urval si iný. No pohodička. Lenže reaktorom s neobmedzeným výkonom, ktorý poháňa každú ženu, je večná nespokojnosť.

 

Bolo to tak pri Eve a je to tak doteraz. Čo vám budem vyprávať:

 

- „Musíme vymaľovať, už dva roky sa tu nemaľovalo!“

- „Všade kam sa pozriem samá špina.“

- „Nemám čo na seba.“

- „Prečo my nejdeme tiež dvakrát do roka k moru, ako susedia?“

 

A večná nespokojnosť spôsobuje celkom iný modus operandi. Eve nestačil obyčajný figový list. Chcela väčší, krajší, z rozstrapkanými okrajmi a jemným žilkovaním. A krajší, než mala včera na párty pani Makaková. Nuž, chudák Adam liezol po ne až na vrchol figovníku, ak sa nechcel vrátiť k namáhaniu pravačky. Nároky sa však stále stupňovali. Eva si síce mohla odtrhnúť ovocie, aké sa jej zachcelo, ale negatívny reklamný teasing stvoriteľa a tvrdý hardsale marketing zákerného hada slávili úspech. Bežné jonatánky nestačili a zaumienila si najkrajšie Pink Lady poznania. A z raja ich pánbožko poslal do riti. Teda do sveta. Veď to je to isté.

 

Koniec raja znamenal nutnosť zaobstarať si žrádlo na vlastnú päsť. A podľa psychológov tkvú príčiny rozdielneho prístupu k nákupom práve v praveku. Žena potrebuje na nákupy minimálne tri hodiny. „Dobrý nákup“ znamená nekonečné porovnávanie, zvažovanie a psychické strihy (aby nakoniec kúpila niečo celkom iné, než to, po čo prišla). Mužovi stačia tri minúty a odchádza s tým, čo chcel. Neskôr sa k tomu fenoménu vrátim, teraz si len povieme, prečo je to tak.

 

 

Muž - lovec sa vydal na lov. Hľadal, zmerčil, zaklal a s mŕtvolou pyžmoňa zdrhal domov, aby ho ostatné nasraté pyžmone nezlikvidovali. Hotofka.

 

Žena mala za úlohu zber lesných plodov. To sa realizovalo na širokom teritóriu - napríklad na poraste z kriakov malinčia. Snažila sa nájsť tie najkrajšie kúsky, aby manželovi vyhovela chutnou prílohou k ulovenému pyžmoňovi. To ju naučilo porovnávať a vyberať si tie najlepšie kúsky. Porovnávala, zvažovala, hodnotila a trvalo jej to. Nekonečne dlho. A trvá to doteraz. Aplikujme si spomínané do osobnej praxe.

 

 

Súčasnosť

 

Zdalo sa, že je predo mnou je celkom pekný deň a voľkal som si v predstave, že už zajtra mi do splatenia hypotéky zostane len 9 125 dní mínus jeden a v tom pohodu preťala veta veľmi milovanej a obdivovanej manželky: „Potrebujem si kúpiť podprsenku!“ Zovrela pery, dvihla bradu, dívala sa zhora a ja som tušil, že som v prdeli. Po vete „Musíš si zobrať na starosť decká!“ som to vedel naisto.

 

Aj keď ma premáhal zúfalý plač, tváril som sa hrdo. V hlave mi bežal CRAY II. a vypočítaval možnosti, ako zmierniť fatálnu situáciu. Vyhodnotil som collateral damages a navrhol som plán, ktorého prvoradým cieľom bolo nezúčastniť sa nákupov po boku manželky (takzvané zlaté pravidlo - o nakupovaní s manželkou si povieme neskôr).

 

Synergickým efektom plánu bolo skrátiť čas s deťmi na minimum. Prijatie plánu istila výhodná ponuka odvozu. Takže som sa ponúlol, že sa pohrám s deťmi v Johny King Park a ona si pokojne v priľahlom Auparku kúpi vysnívané buzenhaltre. Jej odpoveď „No dobre, no..“ znela síce, ako keby si predstavovala celodenný pobyt v Pandorfe s polpenziou, alebo nákupný zájazd do Istanbulu, ale bol to súhlas a to je hlavné.

 

Sobotu som sa teda obetoval. Požiadal som Sv. Joachima, ktorý je patrónom manželských párov a obchodníkov s plátnom (cítite tú prepojenosť?  manželstvo → manželka → handry), aby mi dal silu a vyrazili sme. Manželka hrdo vplávala do Auparku, cvičenými nozdrami nasala vôňu kože, parfumérií a spoteného dokladača tovaru. „Tak čau o dve hoďky!“ jedno šibnutie po prúde a už jej na tri hodiny nebolo. A ja som zatiaľ v parku prežíval slnečné, čerstvo pokosenou trávou prevoňané inferno...

 

(pokrač.)