BALENIE (sa)

 

Po dlhšej pauze je tu opäť kus nefalšovaného šovinizmu maskovaného empirickou analýzou. Aj keď mesiace tohtoročného „leta“ si zaslúžia premenovanie na junuár, juluár a zrejme aj auguster - zlozvyk cestovania zostal. Aj tohto roku sa všetci priam maniakálne trepeme niekam do prdele, aby sme sa vrátili ešte otrávenejší, zničenejší a s nervami v koncoch.

 

Ideálna dovolenka by pre mňa bola doma, ak by som doslova nemusel nič. Nevravím, že by som kálal pod seba, aby som nemusel vstávať, ale jesť by som šiel až v momente, keď by som fakt mal hlad a šiel by som kam by sa mi zachcelo - pokojne aj na hamburger. Všetok čas len pre seba a robiť len to, čo sa mi zachce - takýto relax mi je schopná priniesť jedine chrípka (teda po tom blbom prvom dni, keď je človeku na skapanie - ale to musí väčšinou ešte nejako vydržať v robote). Môžem 3 dni beztrestne ležať v posteli a spať vo svojej izbe koľko chcem - aby som nenakazil deti. Ale nie o tom som chcel.

 

Každé cestovanie prináša balenie ako collateral damage. O balení sa nedá napísať nič pekné, pokiaľ nie ste autista vyžívajúci sa v siedmych pároch rovnakých ponožiek zrovnaných vedľa seba. Nervozita, stres a zúfalstvo sa exponenciálne zväčšia, ak sa balíte spolu s partnerkou, nebodaj manželkou, nedajbože aj s deťmi. Fenoménu balenia sa budeme venovať podrobnejšie, keďže pri tejto činnosti je jasne vidieť markantné rozdiely medzi pohlaviami. (samozrejme, rozdiely sú markantné aj inak - na jednom pohlaví je jasne vidieť, že je pohlavím a druhé akoby ani nebolo)

 

Väčšina dvojíc to má rozdelené takto:

 

Žena nachystá batožinu a muž ju ukladá do auta. Ideál pre vás chlapov je aby bolo tašiek čo najmenej, aby mali ideálny tvar a aby neboli poloprázdne.

Žena robí všetko preto, aby všetky tri zásady porušovala.

Žena je jediný tvor na svete, ktorý dokáže zbaliť tri veci do štyroch tašiek. A nie hocijakých! 

 

 

 

 

 

Pár ženských zásad

 

1) Tašiek a taštičiek nie je nikdy dosť

Každá skupina predmetov so spoločným menovateľom si zaslúži vlastnú igelitku  a jedna veľká cestovná taška je zlo.

 

 

2) Balíme zásadne „tématicky“

Napríklad formičky do piesku si zaslúžia vlastnú tašku. Nie je možné kombinovať s taškou „nafukovačky, plávanie“. „Tvoje ponožky v mojej taške s blúzkami?! Zbláznil si sa?!!“

 

 

3) Rozhodujúca pri výbere tašky, či igelitky je estetická funkcia

Ideálne sú lifestylové papierové tašky z butikov. Veď čo ak by nás niekto videl pri vybaľovaní? „Pri vyťahovaní igelitky z Lidla by som sa hanbou prepadla!“ Také psie granule a smradľavá psova poduška vyzerajú hneď lepšie vo vzdušnom pytlíku s nápisom Alain Delon.

 

 

4) Oblečenie musí byť uložené najmä vzdušne

Ak by sa stlačilo, došlo by k jeho fatálnemu znehodnoteniu. Skrátka - čím je v taške viac voľného miesta - tým lepšie.

 

 

5) Neexistuje taška, na ktorú by sa smelo niečo položiť

Prakticky každá taška by mala byť navrchu, aby sa nezmačkal jej obsah.

 

 

6) Murphyho zákony

Čím ostrejší a nepravidelnejší obsah tašky, tým väčšia pravdepodobnosť, že taška bude papierová. Takýchto Murphyho pravidiel by sa dalo aplikovať oveľa viac. Napríklad. Čím ťažší je obsah tašky, tým jemnejšie mikroténové úchopy sú na zvolenej taške. Čím väčšia pravdepodobnosť, že sa v taške niečo náhodne vyleje, tým väčšia pravdepodobnosť, že taška obsahuje zároveň jemnú elektroniku. Veci, ktoré budete potrebovať po príjazde (prípadne už počas jazdy) ako prvé, sú vždy na dne najväčšej tašky. Atď..

 

 

7) Vložiť menší predmet do dutého väčšieho

Na to by prišiel každý šimpanz pri prvej sérii testov. Manželka v tomto teste zaostáva.

 

 

8) Potraviny zásadne trepeme z miesta bydliska.

Billa v mieste pobytu určite nie je tak dobre zásobená, ako tá naša.

 

 

9) Treba byť pripravený na každú eventualitu!

Beriete pol domácnosti: veci pre prípad  dažďa, veci pre prípad slnka, krupobitia, zosuvu pôdy, povodne a náhleho pozvania na spoločnú večeru od švárneho miliardára...

 

 

Pár dobrých rád

 

 

Čo z týchto rozkošných zásad vyplýva? Vyplýva z nich kopa tašiek a taštičiek veľká ako sebavedomie Paľa Haberu v ostrom kontraste s batožinovým priestorom vášho auta, ktorý sotva pojme dve najväčšie tašky.

 

Nezostáva vám nič iné, než tzv. „baliaci tetris“. Snažíte sa vyplniť v aute všetky voľné miesta, vrátane popolníkov a poistkovú skrinku nevynímajúc a medzery medzi batožinami upchávate ponožkami. Keď už vám po chrbte do slipov steká niagára, všetko do všetkého zapadá, a voľné sú len precízne vypočítané miesta na sedenie, dívate sa na svoje dielo a poviete si: „Som dobrý! Som pán tvorstva!“ Kocháte sa, kým nezistíte, že vedľa ľavého predného kolesa zostal ruksak s legom. Kurwa! Ale „bez lega sa ísť nedá,“ dozviete sa. Iste, bez lega pri mori decká šalejú. 

 

Pretriete si tvár rukou, myslíte na Gándího, na Matku Terezu a na košík plný mačiatok, ale aj tak máte pocit, že vám od pretlaku uletí dekel. Potom vyberiete tých 30 tašiek a taštičiek, bicyklíky, skladacie kočíky, sedačky, stoličky na kŕmenie a nájdete miesto pre tašku s legom (ak prijmete fakt, že ste bez rezervy). Na pokraji nervového zrútenia trasúcim sa hlasom zavoláte rodinu, nech si nastúpia. Ale čo to vidíte? Žena niečo nesie.. Nó.. Ďalšiu tašku. Papierový pytlík. Pekný, štýlový, s logom módneho butiku. Hlas vám zlyháva pri otázke: „A.. čo..? ..je to.. za tašku..??“ Odpoveď vnímate v jemnom delirickom opare: „To je taška, v ktorej sú lieky. Hádam ich nebudeme potrebovať..“ Keď už sa vaša racionalita prehupsla v Popokatepetl šovinistických emócii a chystá sa explózia slov, ktoré ešte neobjavil ani Meliško, príde záverečný punch line: „Dúfam, že si na nič nezabudol..“ Niekde v medzimozgu v tej chvíli pocítite také sotva počuteľné „puk“. Ovisnú vám ruky. Rezignujete.. Offline.. Všetko je zbytočné. Nastúpite do auta a opakujete sériu naučených mechanických pohybov.

 

Keď sa potom vraciate od Triblaviny, lebo nové slnečné okuliare zostali pod vešiakom, vychádza z vás iba akýsi zvláštny, neurotický smiech so zlovestným spodným tónom.