Sobota večer, klasika - najprv kino, potom KCčko. Akcia zvaná Tance ulice, či čo. Veď dobre, to je aj tak jedno, zvyčajne. Najprv málo ľudí, potom sa to naplnilo. Ale nie hipstermi, wannabe hipstermi a tým, čím by všetci hipsteri chceli byť (teda architektmi s ateliérom v Cvernovke). Deťmi. Všetci tak do 20 rokov, samé tanečníčky z Riverpark Dance School, ktoré poznám z videnia, ale neinteragujem s nimi. Nikdy. Mali tam nejakú show, alebo vystupko, alebo čo. Cítila som sa zrazu v známych priestoroch nejak staro a nemiestne. Sprvu mi to v podstate až tak nevadilo, sedeli sme vzadu s kamošom a kamoškou, kecali sme a pomaly popíjali. Potom len idem na wécko a stretnem Natáliu, moju o 10 rokov mladšiu sesternicu, ktorá sa ma pýta - "Ahoj, a ty tu čo robíš?" Čo tu robím? Čo tu robím?!? Ja? No chodím sem od otvorenia, vieš, od čias, kedy si ty ešte nemala ani občiansky. Ale veď dobre. Dobre. Kľud.
Pamätáte si ten moment, kedy ste si uvedomili, že ste už zostarli? Ja si najprv spomínam na moment, kedy som si uvedomila, že už som asi fakt dospelá. Vtedy som si povedala - toto je ten život, teraz to celé začína! Mala som 19 rokov, asi 4 mesiace frajera, trvalú (vážne) a boli sme na koncerte Tiny v Dopleri. (Nesúďte ma - bolo to ešte predtým, než si nechala pokrstiť CDčko Ficom. A ako som spomenula, mala som 19 a trvalú na hlave.) Bola to niektorá noc v pracovnom týždni, koncert začal dosť neskoro a samozrejme, frajer mal požičané otcove auto. Keď ma viezol domov, celé mi to doťuklo - idem z koncertu, na ktorý som si kúpila lístok z vlastných, zarobených peňazí, pila som tam alkoholický drink bez toho, aby si odo mňa pýtali občiansky a teraz ma môj frajer vezie na veľkom aute domov. Žiadna MHD, žiadne prechádzky cez pol mesta, lebo nemáme na taxík, my sa vozíme v aute! A pred koncertom sme určite mali aj sex. Jednoducho, robila som samé dospelácke veci a strašne to moje vnútorné ešte-stále-dieťa fascinovalo.
Jasné, že z dnešného pohľadu hodnotím svoje vtedajšie činy a rozhodnutia s istým druhom pobavenia, preboha, veď som bola dutá jak rúra (ešte raz...trvalá ondulácia?!?) a nejde mi uprieť obrovskú naivitu, za ktorou sa mi dnes občas cnie - svet bol krásne miesto, kým som nevedela, ako to tu celkom funguje. Ale aspoň vidno, že sa človek posúva, ide dopredu, alebo hore, niekedy aj diagonálne, proste to starnutie má nejaký zmysel. Naberáte skúsenosti, učíte sa z vlastných chýb a podobné bla bla. Už sa nedáte opiť rožkom, no stále máte ten mladícky šmrnc a prst na tepe doby.
Až raz, znenazdajky, sa vám prihodí niečo desivé a vy si uvedomíte, že vaša mladosť je v paži. Lebo decká narodené v 90-tych rokoch sú už dospelé a niektoré už majú aj hypotéku. Lebo už nie ste najmladší z kolegov na oddelení. Lebo už nie ste ten mladý talent s obrovským potenciálom, len bežný človek so schopnosťami úmernými vášmu veku. Lebo si začnete s hrôzou uvedomovať, aká je tá dnešná mládež skazená.
Na parkete sa mladé šestnástky vlnili všade okolo nás, kamoš nevedel, kam skôr pozrieť a vynadal mi, prečo som ho nezoznámila s tou mojou sesternicou, veď už tak dlho nemal pannu (oboznámila som ho s faktom, že tento vlak mu pravdepodobne v jej prípade aj tak dávno ušiel). Keď sme sa teda po chvíli konečne uzrozumeli, že na dnes aj stačilo a ideme niekam, kde sa nebudeme cítiť ako pedagogický dozor, pri predieraní sa davom k východu do mňa nejaké škvŕňa drglo lakťom, preľaknuto sa otočilo, pozrelo na mňa a s úprimným desom v očiach zahlásilo: "Prepáčte!" Tak. A mám to. Posledný klinček do rakvičky mojej mladosti. Keď už vám v KCčku vykajú, je čas sa nad sebou zamyslieť.
A teraz "prepáčte", idem sa psychicky pripraviť na moment, kedy mi niekto uvoľní miesto v autobuse. Myslím, že sa to neodvratne blíži.
