Williamsburg, Brooklyn
Na to, aby ste pochopili, aké je to geniálne miesto, nemusíte byť génius. Stačí jedna fotka:
Alebo dve:
Kultúra
Street art všade, hipsteri všade, Starbucks nikde. Kreditkou v New Yorku zaplatíte aj jeden dolár v automate na metro lístok, ale vo Williamsburgu vám je zbytočná. Cash only. Na ulici si obstarožný pán vyloží obstarožný stolík a predáva platne. Marvin Gaye sa tiesni medzi Rolling Stones a Ellou Fitzgerald. Vedľa stojí stolík s knihami, dve za päť dolárov. Je tu milión malých obchodíkov s predraženým vintage oblečením. Malé kaviarne s minimalistickým dreveným solitérom ponúkajú fair trade kávu fúzatým ľuďom schovávajúcim sa za Macbookmi. Ak vám už doma šklbe kútikmi pri pohľade na niektoré kreatúry v KC Dunaj, ani sem nechoďte. Kde my končíme, oni začínajú. Na každom rohu je obchod s čerstvými kvetmi. Za rohom je park, v ktorom sa koná hudobný festival s voľným vstupom a vystupuje tam napríklad Solange. Nájdete tu bar na streche hotela, z ktorého môžete pozorovať západ slnka nad Manhattanom, teda ak sa vám zunuje sledovať ho z pláže pod ním. Je tu bar Rosemary's, kde dobrosrdečná Rosemary v stredných rokoch berie názov drinku "rum s kolou" doslovne - naleje plný pohár rumu a došpricne to kolou. A zmrzlinárske auto tam vyzerá takto:
Jednoducho, raj na zemi. Uvedomujú si to aj realitní makléri a preto sa tam ceny nehnuteľností vyšplhali na úroveň bytov na Manhattane. Umelci a bohémi, ktorí sa niekedy v 80-tych rokoch začali presídľovať do tejto lacnej štvrte a vytvorili tak jej jedinečnú atmosféru, sa už dávno presťahovali do bývalej feťáckej štvrte Bushwick, pretože Williamsburg sa stal miestom nad ich pomery. Zostalo tu teda množstvo pozérov, ale aj veľa príjemných alternatívnych a rôzne umelecky založených ľudí.
My sme tu strávili niekoľko chvíľ počas niekoľkých dní, lebo nás to sem ťahalo opakovane. Keď sú na vás niekde milí, radi sa vrátite. Willamsburg jednoducho treba zažiť.
Čo navštíviť?
Tak, okrem tejto ódy by som sa rada povenovala aj ďalším bodom v našom itinerári. Napríklad taký Staten Island. Tam ani netreba ísť. Áno, jasné, cesta kompou na tento ostrov okolo Sochy slobody zadarmo poteší dušičku každého Slováka, ale potom tam už vôbec nie je čo robiť. Na Staten Islande sa iba býva a to nie v práve ideálnych podmienkach. Ale môžete sa zabaviť hútaním, či ten dvojmetrový černoch, ktorý okolo vás prešiel a zamrmlal: "You need sex..." to mienil ako ponuku, alebo vám to jednoducho oznámil ako fakt.
Jedného dňa sme si povedali - hej, Harlem je pre deti, poďme do Bronxu! A tak sme šli. Do ZOO. Určite ste videli Madagaskar - tak presne z tejto ZOO tie zvieratá neutiekli. Utiekli z tej v Central Parku a v nej sme neboli. Tip: Ďalší diel by mohli lokalizovať už sem, je to totiž najväčšia zoologická záhrada v NY. No a Bronx dneška už vôbec nie je Bronx 80.-tych rokov. Hoci zopár počmáraných budov s rozbitými oknami, kde by mohli natáčať horory s Paris Hilton vo vedľajšej úlohe, sme tam videli.
Musím sa ale aj pochváliť - pri Flatiron building prešla okolo mňa celebrita! Viem, že pravdepodobne nikto nebudete vedieť o koho ide, ale toto je ona. Lo z MTV show Laguna Beach a The Hills.
Naše chvíle strávené šialeným nakupovaním, niekoľkými reklamáciami, zháňaním jedla a pár vymknutiami opisovať nebudem. Poslednú noc sme sa rozhodli stráviť v klube The Studio vo Webster Hall. Jeden kamoškin známy tam robil promotéra. Čiže vstup a drinky zdarma. Využili sme to naozaj naplno a poviem vám, niet nad trojhodinový spánok pred deväťhodinovým transatlantickým letom.
Mesto snov
Z čoho som však mala najväčší kultúrny šok v New Yorku nebola ani fantastická úroveň služieb, ani multikulturálne a multietnické prostredie. Najviac ma šokovala otvorenosť a priateľskosť ľudí. Netuším, do akej miery bola fejková, ale minimálne sme ju tak vôbec nevnímali. Ľudia nás oslovovali všade - v metre, na ulici, v bare, v múzeu, v obchode. Napríklad jedna pani ma v metre chytila za rameno, aby mi povedala, že mi ide z vrecka vypadnúť karta na metro. U nás by to podľa mňa väčšina okoloidúcich odignorovala, alebo by na mňa maximálne niekto zahučal - "Haló! Kartička, slečna!" Niežeby som nachádzala potešenie v tom, že sa ma dotýkajú cudzí ľudia, skôr naopak. Ale v mojich očiach to vyjadruje omnoho vrelšiu a priamejšiu medziľudskú interakciu, ktorá je tam všade citeľná. Jeden chlapík nám ponúkol miesto pod svojím dáždnikom, keď videl, ako postávame pod strieškou a zhrozene sledujeme prietrž mračien. Otvoríte mapu a hneď je okolo vás 5 ľudí, ktorí vás s radosťou navigujú. Keď ma turniket v metre nechcel pustiť a už prichádzal vlak, muž vychádzajúci z metra mi podal svoj lístok, aby som vlak stihla. Ľudia sa nehanbia a myslia to s vami dobre. Aspoň taký dojem som ja z New Yorku získala. Skutočné Mesto snov.
P.S.: Tento dvojdielny článok by som rada venovala môjmu tatinkovi, ktorý je nahluchlý a ja nemám, bohužiaľ, nervy opakovať mu každú vetu 6x. Takže toto je odpoveď na otázku, ako bolo v New Yorku, tati!
