Nestáva sa mi často, že sa pri čítaní kníh nahlas rehocem. Vlastne sa mi to stáva dosť zriedka, pretože moje pobavenie býva prevažne tiché. Mám veľmi rada subtílny humor, ale zároveň aj drsný, ostrý, absurdný, jednoducho taký, že si nemôžem pomôcť. Len nechať ten smiech prepuknúť.

Humor Ondreja Sokola je trefný, nečakaný a prichádza v pravých chvíľach. Keď si odmyslíme jeho skutočne originálne prirovnania, na ktoré si čitateľ po chvíli zvykne a už ho až tak neprekvapujú, nájdeme ozajstné majstrovstvo jeho písania. Spočíva v tom, že ho písať naozaj baví, minimálne tak, ako ho baví šoférovať veľké, silné autobusy. Táto radosť z písania je, chvalabohu, nákazlivá, a tak sa z nej dostane aj na čitateľa, ktorý sa z tejto knižnej novinky bude zaručene tešiť.

Ondrej sa pri písaní na nič nehrá a popisuje realitu tak, ako ju videl, zažil a cítil. V knihe sa potom objavujú napríklad aj takéto vtipné pasáže:

„Nechápem, ako mohlo z takého štíhleho dievčaťa vyjsť také kvantum zvratkov, ani čo vypila a zjedla, aby dosiahla tú výrazne sýtozelenú farbu a hrudkovitú, zrazené mlieko pripomínajúcu konzistenciu. Keby to aspoň vrhla na podlahu, ale nie, musela ovracať sedadlo.“

„Hovno. S rozmermi stredne veľkej štangle salámy, sedí rovno na podlahe. Drzo a suverénne, ako keby snáď malo právo zdieľať so mnou ten istý vesmír. Tuho zažmúrim oči v nádeji, že je to halucinácia. Nie je.“

Pri čítaní som si veľakrát povedala: „Wau, ten toho ale zažil!“ Pretože počas niekoľkoročnej kariéry autobusáka v tejto severskej krajine zjavne nemal o zážitky núdzu. S autobusárinou je, takpovediac, v dobrom aj v zlom, pretože si vďaka nej preskákal za jeden rok toho viac, než my, sediaci v našich zaprdených kanclíkoch, za celú dekádu života. No povedzte, koľkým sa vám už podarilo zraziť losa? A koľkým potom kolega cez telefón poradil, aby ste ranené zviera šli naháňať do lesa a dorazili ho francúzskym kľúčom?

„Myseľ mi premietla mentálny film, v ktorom som sa pri svetle žiarovčičky z Nokie zakrádal tmavým lesom za zraneným, a zrejme aj pekne nasratým, zvieraťom, veľkým ako Ford Tranzit.“

Spomínala som Ondrejove netradičné prirovnania? Nech jedno hovorí za všetky. Toto sa nachádza niekde v prvej tretine knihy a neskúseného čitateľa vie pekne zaskočiť svojou premyslenosťou.

„Článok ma jemne naserie, ale nič viac. Norkovia sa môžu hádzať o zem, faktom zostáva, že bez cudzincov by ich sektor služieb bol nahratý, ako návšteva u Matoviča.“

Z Ondrejovho rozprávania príhod dýcha ľudskosť a každý musí prísť po prečítaní podľa mňa k rovnakému záveru - autor je jednoducho dobrý človek. Hoci deti nemá až tak v obľube („Čítali ste Olivera Twista? Pamätáte si pána Bumbla, správcu sirotinca, ktorý svojich malých zverencov zavieral do tmavej kobky, trápil hladom a predával na nútené práce? Moja najobľúbenejšia postava.“) a občas dokáže byť poriadne sarkastický („V roku 1996 do nich v hustom snežení po zbabranom priblížení vrazil Tupolev 154, vezúci ruských baníkov do Barentsburgu. Dodnes je to najhoršia letecká nehoda v dejinách krajiny. Teda Nórska. Pre ruské letectvo to bol zrejme len ďalší utorok.“), všetko mu to žerieme, pretože chápeme, že to píše s nadnesením a v skutočnosti má veľmi dobré srdiečko.

Ja osobne hlasujem za viac takýchto výborných rozprávačských kníh v slovenskej literatúre a dávam knižke 4,5 * z piatich. Nie je to level Satinský, ale na veselý víkend je to jedna z tých lepších volieb, po ktorých sa oplatí siahnuť. Myrtille approved.