Niekedy po druhom roku vzťahu začal priateľ premýšľať nad budúcnosťou a dospel k tomu, že najlepší spôsob ako peniaze neprepiť a neprežičovať (pre všetkých od Prešova na západ = neprehýriť), je investovať ich a to do niečoho, čo každým rokom stráca svoju hodnotu rýchlejšie než pozemok vedľa sociálne vylúčenej komunity: do auta.  Samozrejme, myšlienka zvýšenej mobility si ma okamžite získala, menej už podmienka získať vodičské oprávnenie.

 

Hlavou sa mi prehnali všetky možné racionálne zdôvodnenia a výhovorky prečo nie, skoro ako vtedy, keď som po prvýkrát v živote na prahu tridsiatky (opäť pod láskavým nátlakom partnera) vystúpila na toboganovú vežu na kúpalisku. Nakoniec som sa spustila so smrťou v očiach a prstami vŕzgajúcimi po povrchu nerezovej trúby, ako som sa snažila brzdiť tú rýchlosť, akou ma unášala voda. Bohovská sranda. Cítila som sa ako splachovaný šúľok pretrávenej hmoty. Okrem modriny na nohe som si odniesla poučenie: never ever. Tento shit nie je pre mňa, ale aspoň som to skúsila.

 

V podobnom maniakálnom rauši a dočasnom zatmení mysle ako som sa ztobogánovala, som sa zapísala do prvej autoškoly, na ktorú som natrafila na internetoch a ktorej sídlo bolo dostatočne blízko môjho bydliska. Debilné kritérium, uznávam, ale vtedy som bola fakt presvedčená, že neexistuje niečo ako zlý pedagóg, takže žiadne referencie som neriešila.

 

Riešila som potvrdenie o zdravotnom stave, o prechodnom pobyte, ktorý v čase získania židičáku musí byť starší ako 6 mesiacov a podobné kraviny. Trošku ma zneistil priateľ žoviálnou historkou, ako ho inštruktor na tretej jazde za daždivého neskorého večera posadil za volant auta s prívesným vozíkom narvaným do prasknutia mechmi s cementom a po príjazde na inštruktorovu novostavbu ho vyzval zacúvať s vozíkom do dvora. Priateľ sa takmer posral z náhle nadobudnutej zodpovednosti, ale zacúval a pomohol vyložiť cement. Povedala som si však, že také zlé to nebude a také extrémy sa dejú len na Slovensku.

 

Prvá jazda

No, nebolo to také zlé, ale ani také dobré, bolo to ako ten tobogan. Pravidlá som sa naučila doma bez seáns s videami v autoškole. Mala som nejaké naivné predstavy z filmov a rozprávaní ostrieľaných vodičov, ako sa jazdí najprv na trenažéri, potom na parkovisku a potom na cestách mimo mesta a potom v meste v premávke. Tak nejako som sa na to aj mentálne pripravila.

 

Prvé sklamanie mi pripravil trenažér. Keďže ani po dvoch seansách na trenažéri sa mi nepodarilo rozbehnúť sa a zastaviť trikrát v kopci a každé moje rozbiehanie sprevádzalo hlasné vytáčanie otáčok nad maximum, čo muselo inštruktora v miestnosti rušiť pri surfovaní na internete, tak rozhodol, že nasledujúcu hodinu sa stretneme na parkovisku pri štadióne. Cestou domov som rozmýšľala, kde tam chce jazdiť, keď tam zaparkuje tak maximálne 20 áut, ale možno to bolo len miesto stretnutia, takže som sa pokojne pobrala domov a o týždeň s úsmevom naklusala na parkovisko.

 

Týpek tam už stál pri aute a poťahoval z cigaretky. Dofajčil a vyzval ma nastúpiť. Na parkovisku boli autá, tak som to pochopila tak, že pôjdeme niekam, kde budem mať viac priestoru dať priechod svojim vodičským zručnostiam.  Keď som otvárala dvere spolujazdca, týpek, asi 50-ročný tabakom nasiaknutý prešedivelý ex-pretekár priateľsky zadrel: „Kam to nastupujete?“ (čítaj tvrdo, bol to Čech) na môj nechápavý pohľad ukázal na dvere vodiča.

„Už teraz? Myslela som, že budeme jazdiť najprv na parkovisku.“

„Jezdila jste na trenažéru, my nemáme parkoviště na cviční jízdy.“

Aha.

„Nastavte si sezení, zrcadla, a zapněte si pás. Uvolněte ruční brzdu, pomalu mačkejte spojku a pomalu přidávejte plyn.“

„Říkal jsem POMALU!!! “

 

Kurva. Už v momente, keď som si sadla za ozajstný volant do ozajstnej Fabie mi stúpol tlak ako pri ťahaní maturitnej otázky z Náuky o spoločnosti, keď som 5 otázok z 30 ani nevidela a do školy som sa na ich preberanie neobťažovala. Srdce mi búchalo až v krku, ruky sa mi potili na volante a pod pazuchami sa mi expresne spravili dve mapy Antarktídy.

 

„Teď vyjeďte z parkoviště na kruhový objezd a pojedeme prvním výjezdem. Na světelné křižovatce se zařaďte vpravo, budeme odbočovat.“

Da fak!

Kruhový objazd?

Svetelná križovatka?

Vpravo?

Musela som to vypekať aspoň 20 km/h, hánky úplne biele od kŕčovitého držania volantu.

Nie, auto nebude nikdy môj najlepší kamarát.

 

Týpek niečo furt hučal, ale nejako som nestíhala sledovať jeho rady vylepšujúce estetický dojem z môjho šoférovania typu: „Nepřechytávejte pořád ten volant, když ním točíte“, „Nedívejte se pořád na tu řadící páku, oči máte mít pořád na ceste!“, „Uvolněte ty ruce na volantu, nemusíte ho tak svírat!“. Registrovala som len pokyny kam odbočiť, čo zaradiť a kam pozerať. Po asi piatich minútach jazdy som sa vymotala z mesta na medzi-dedinskú okresku, kde som sa mohla plne sústrediť na rozvíjanie novej zručnosti: udržať sa v (podľa mňa) úzkom jazdnom pruhu tak, aby týpek nepindal, že jazdím po výtlkoch a že mu štrk na krajnici poobíja lak a zároveň aby som nezostrelila auto v protismere. Ten neodbytný pocit, že autá v protismere okolo mňa prechádzajú „proklatě blízko“ ma držal ešte dlho po získaní židičáku. Trik nepozerať v aute 20 metrov pred seba na cestu, ako keby som jazdila na tankodróme okolo Domaše, ma naučil až na jednej z posledných jázd.

 

Keď som si odopla pás a vystúpila z auta, nezaplavila ma žiadna vlna hrdosti, endorfínov či pocitov víťazstva nad samou sebou, len úľava, že to už skončilo. A to som nevedela, že bude ešte horšie.

 

Nabudúce o tom, ako som inštruktora dohnala k tomu, aby vystúpil v zime len v košeli z auta a zafajčil si dve zdravotné cigaretky na upokojenie.