Pracovný týždeň začal príjemne. Pred hotelom, ktorý mal namiesto fasády z ôsmeho poschodia padajúcu vodu, ma čakal ďalší, po anglicky dosť slabo hovoriaci šofér. Ten ma zaviezol do budovy našej firmy, kam si to v to ráno mierilo asi tisíc ľudí odrazu. Indickí kolegovia stáli postavení v rade a hneď sa aj popredstavovali. Nikdy na ich mená nezabudnem. Sushmita, Abhijeet, Sachin alebo Joydeep pekne dokumentujú variabilitu a odlišnosť od Slovenska. Ale boli milí. Čo však nadháňali v oblasti dobrého správania, to im chýbalo v oblasti logického myslenia, snaživosti a schopnosti robiť vlastné rozhodnutia. Najmä tá ich neschopnosť rozhodnúť sa ma privádzala do šialenstva. Keď som ich asi na tretí deň konfrontoval, prečo nevedia povedať nič definitívne a konkrétne, odvetili iba, že takto sa najdlhšie udržia v zamestnaní. Ak totiž urobia nejaké to rozhodnutie a dopadne to napríklad neúspešne, tak v tej chvíli sú na ulici. A verte mi, na tej ulici plnej mŕtvych zvierat a spiacich ľudí s obrubníkmi namiesto vankúšov by nechcel skončiť nik. Presne túto nerozhodnosť najlepšie zhmotňuje ich neurčité gesto zo strany na stranu sa kolísajúcej hlavy. To mi liezlo na nervy asi najviac.
Ich pracovný deň začína o deviatej ráno a končí okolo ôsmej večer. A to je vtedy, ak netreba robiť nič navyše. Ak majú toho veľa, úplne bežne sa v práci aj nocuje a ťahajú sa dvadsaťštvorky. Rovnako tak robia minimálne dve soboty v mesiaci.
Hneď v prvý deň si ma opäť našiel Tony a teraz mal so sebou aj pár kamošov. Aby som nehladoval (Tony totiž videl môj neortodoxný nákup v potravinách) a v súčinnosti s programom „Zober svojho bieleho kolegu na obed“ ma zobrali von. Nechceli pochopiť, že ja tie ich gebuziny jesť nechcem a že tu mám Snickers a to stačí. Došli sme do nadpriemernej reštiky. Objednal som si lasagne. Neboli to lasagne. Bola to skôr diabolská paradajková polievka s dvoma hrubými štvorcovými cestovinovými plátmi. A to som ich poprosil, nech to nie je štipľavé. Malo to asi taký efekt, ako keď dcére M. vysvetľujem, nech nepozerá stále dookola Frozen a Nema.
Vo štvrtok, keď zdieľanie vedomostí išlo celkom dobre, ma kolegovia zobrali na obed a nákupy. Obed bol ako vždy dosť humus (opakujem sa, viem), no nákupy potešili. Celej rodine som v jednom obchode zaobstaral sošky (nakupovanie po mužsky), ale pre pani M. som si vyhliadol niečo lepšie. Kúpil som jej asi najdrahšie a najkrajšie sári, ktoré mi kolegyňa Sushmita poradila. Vážne, bolo nádherné. Sári, nie kolegyňa. Škoda len, že na mojej pani M., pri ktorej profesionálna „vápenka“ Sophie Ellis Bextor tmavne závisťou, vyzerá hrozne. No čo už narobíme. Aspoň má kostým na halloweensku párty. Večer došiel kufor. Totálne popučené BeBe keksy padli ako večera veľmi dobre. Hlavne preto, lebo jesť tri dni iba cudzokrajinné tyčinky ma znechutilo až - až.
Apropo, hotel. O všakovakých pofidérnych formách ubytovania v Indii som počul od kolegov celkom dosť. Strašili ma najmä všadeprítomným hmyzom, zápachom, alebo dokonca tým, že budem musieť spať po sediačky. Tak som si určil podmienku, že budem bývať len v takom hoteli, v akom na pracovných cestách do Indie býva náš riaditeľ. A splnili mi to do bodky. Žiadna z obáv sa však nenaplnila a úprimne, dosť ťažko sa mi z neho aj odchádzalo. Všetci boli super milí, nápomocní a usmiati. Takto nejako by som si predstavoval slovenské hotely. Bohužiaľ som posilňovňu ani bazén nestihol využiť, no to ma až tak netrápilo.
S kolegami som sa pekne rozlúčil, dokonca mi dali aj darček. Boli fakt normálni. Ak som niečomu nerozumel, vysvetlili mi to na počkanie. Zobrali ma aj na preháňadlový čaj s mliekom a názorne mi vysvetlili, čo je to Casual Friday. Povedané ich slovami, to je taký deň, keď sa oni môžu obliecť tak, ako sa ja obliekam neustále. Aspoň boli úprimní.
V piatok som opustil hotel a išlo sa na letisko. Prisahal by som, že taxikár išiel minimálne tri razy okolo tých istých budov, no možno to bola len moja paranoja. Navždy si budem pamätať, ako sme okolo desiatej večer čakali na semaforoch. Pomedzi zastavené autá so smutným pohľadom chodilo asi šesťročné dievčatko, ktoré držalo v rukách akési kvety. Zrejme sa ich snažilo predať, lebo chodilo od auta k autu. Človek radšej ani nechce rozmýšľať, koľko takých červených prejde, kým sa mu niečo nestane. Ale aj toto je India.
Šofér ma teda úspešne vyhodil na letisku, kde bolo táááák strašne veľa ľudí. Vtedy som bol dostatočne vystresovaný, tak nebolo treba ani veľa a už mi nejaký Ind niesol kufor. Pýtal za to nejaké peniaze. Dal som mu pár rupií. Pýtal viac. Viac som mu nedal. Tak som potom rýchlo utekal k vojakom so samopalmi, aby ma ešte nezbili. Iný kraj, iný mrav. Na letisku ma zabavila aj bezpečnostná kontrola, ktorá bola rozdelená medzi mužov a ženy. Samozrejme, mužská fronta bola asi päť krát dlhšia. Tak som si postál a popritom sledoval komáre, lietajúce okolo mňa rýchlejšie, ako dcéra M., keď sa vrátim z roboty. Tajne dúfam, že žiaden z nich neprenáša maláriu. Ale je to super pocit, sedieť na letisku a počúvať, ako hlásia lety do destinácií ako Sydney, Hong Kong, alebo Tokio. Človek si pripadá úspešný a pre-podstatný.
Nočný let naspäť prebehol úplne v poriadku. V Zurichu som síce takmer zmrzol, pretože tam bolo mínus päť stupňov Celzia. Milé múkajúce kravičky z reproduktorov vláčika vezúceho ľudí na terminál mi jasne pripomenuli, že už nie som v Indii, ale že sa pomaly blížim domov. Preleteli sme ponad Košice a pristáli. A tak som za týždeň absolvoval šesť letov, preletel viac ako 8000 míľ, ako aj naučil sa vážiť si viac to, čo máme doma. Z celého výletu bola v konečnom dôsledku veľmi natešená aj pani M. Práve vďaka tejto skúsenosti som si úplne zamiloval lietanie. Prejavilo sa to najmä tým, že ja, človek, čo by v živote nešiel nikam na zahraničnú dovolenku, som dobrovoľne rezervoval dvojtýždňovú cestu do Turecka. O tom, že na tej ceste bola pani M. tehotná a neužila si ju takmer vôbec, si ale povieme inokedy.
Podstatným poučením príbehu je nebáť sa nových vecí, skúsiť a uvidíte, že budete nakoniec so sebou spokojní. Rovnako, ak sa bojíte letísk, nemáte sa čoho. Stačí si opakovať vetu, ktorá aj mne veľmi pomohla. „Kam nemáš ísť, tam ťa nepustia.“ Tak hurá za dobrodružstvom, nech vás už zaveje kdekoľvek na svete.
