Pomaly prišlo ráno. Celý zvyšok noci som usedavo sedel na posteli a predstavoval si, ako na mňa zabudnú, alebo ma prípadne donútia ostať tu navždy. Nedostatok spánku má naozaj nedozierne následky, čiže som sa sprvoti snažil aspoň nejakým spôsobom zahnať čas. Ísť von samozrejme neprichádzalo do úvahy, čiže som len tak pozeral do blba. A zároveň dúfal, aby ma nezačal bolieť zub (či čokoľvek iné) a ja budem nútený ísť k tunajšiemu doktorovi.
Nasledovali raňajky. Mal som ich v cene (čo patrične znížilo peňažnú hodnotu diét, ale tak čo narobíme), reku hovorím si, idem niečo zjesť. Bol to omyl najhrubšieho zrna. Vysvetlím. Všetko jedlo servírovali vo forme švédskych stolov na terase prvého poschodia hotela – vonku. Komu by sa už len chcelo jesť vonku v takom teple a vlhku? No a keby aspoň bolo čo jesť. Iba pár jedál malo pri sebe menovku, a tak som si ich pekne prečítal, zobral dvojicu párok a čosi, čo vyzeralo ako zemiaková placka a pome na to. Hnusnejšie párky som v živote nejedol. Ešte aj tá placka bola akoby z hliny. Štipľavej hliny. Kulinársky farbistú scénu dotváralo ešte v čerstvej indickej vode umyté ovocie (radšej nejesť), mlieko s cereáliami (určite nejesť) a na hrubo nakrájaná slanina s nejakými vajíčkami (to by som možno aj skúsil, ale pod váhou ostatného – určite nejesť). Ako ale prichádzali ďalší hostia všetkých národností a šikmostí očí uvedomil som si, že toto je asi naozaj dosť dobrý hotel a asi som len ja nejako príliš náročný.
Potom sa okrem toho, že bol marec a vonku asi 35 stupňov stalo aj niečo iné, podobne prekvapivé. Znenazdajky mi zazvonil telefón a na druhom konci bol riaditeľ mumbajskej/bombajskej pobočky Tony a že počul, ako sa mi stratila batožina a že pôjde so mnou niečo potrebné nakúpiť. To ma celkom prekvapilo a potom ako som sa vrátil z raňajok, mi to padlo aj celkom dobre.
A aj zásoby balenej pitnej vody (inú v Indii pite len na vlastné nebezpečie) sa pomaly míňali, čiže o dôvod viac vybrať sa na skusy do sveta. Z celej smutnej a krutej krajiny zároveň som bol tak deprimovaný, že som za celý týždeň nedokázal vybrať zrkadlovkový foťák a odfotiť vôbec nič. Tento pocit som dovtedy nikdy nezažil, pretože som už fotil kde čo/koho, ale toto mi jednoducho nedalo. Spomienkou mi teda je len pár záberov urobených mobilom (ktoré sú priložené ako titulné obrázky k článkom).
Tony došiel načas a so sebou doviedol aj vodiča a celkom pekné (a klimatizované) SUVčko. Cesta do InOrbit Mallu bola úplne v pohode. Človek si aspoň pozrie tú nádhernú krajinu plnú nedostavaných budov a bordelu, s mŕtvymi zvieratami (najmä psami) farebne dotvárajúcimi kolorit povrchu vozovky. Zároveň mať v Indii SUVčko sa hodí. Platí všeobecné pravidlo, čím väčšie auto (a silnejší klaksón) tým viac prednosti v cestnej premávke. Pri vstupe do obchodného centra nás prekontrolovali „sekuriťáci“ so samopalmi, dokonca mi otvorili aj batoh. Vnútri to bolo celé jedná veľká zábava. Za zmienku stoja deti, ktoré sa na mňa nedokázali vynadívať, až ich rodičia museli zahriaknuť. Ďalej hľadanie oblečenia pre mňa, 194 centimetrov vysokého človeka, je v Indii dosť zložitá úloha. Vyskúšal som asi všetky XXL veci, čo tam mali, no aj tak mi takmer nič nebolo dobré. Obchodníci sa len s údivom dívali a nerozumeli, kde by asi mali nájsť niečo, čo by som bol schopný obliecť. Šortky boli obzvlášť komplikovanou položkou. Aby som veci uviedol na pravú mieru, nepatrím medzi tých najchudších ľudí na zemi, čo zložitosť procesu vyhľadávania ešte zvyšovalo.
Nakoniec sme predsa našli nejaké tie nohavico - kraťasy, plus bielizeň spodného charakteru a pár tričiek. Ono okrem toho oblečenia, v ktorom som cestoval, už nič ďalšie v skrini nebolo (ostalo to logicky v kufri). Pozvoľna som spoznával indickú náturu a je celkom podobná tej slovenskej. Tak napríklad Tony začal takmer plakať, keď zistil, že sme si zabudli potvrdiť parkovací lístok a on musel zaplatiť za parkovanie pár rupií. No vážne, riaditeľ celej pobočky, čo má na starosti tisíc ľudí, nemá približne jedno euro na parkovanie? Plus celkom komicky na mňa pôsobil v klimatizovanom SUVčku spiaci ujo vodič, ktorý od prekvapenia z nášho príchodu takmer vypadol z auta na zem. No, spať v takom teple doma bez klimatizácie asi nie je turecký med lízať.
Okrem oblečenia som si ale nakúpil aj nejaké to jedlo. Snickers, Twix, Mars, hnusný anglický štvorcový chlieb, Nutellu, Pringles a zopár banánov (pretože sú v šupke, a tak neprichádzajú do kontaktu s vodou, takže ich môžete jest bez podozrenia na dyzentériu). Týmto som zamával indickému jedlu vo všeobecnosti. Vďakabohu wifi fungovalo ako malo, čiže celá rodina už vedela, čo sa mi stalo a ľutovali ma. No čo, lepšie hovno na streche, ako noha v sadre.
Aspoňže telka fungovala ako mala. Už vidím tie zástupy ľudí, ťukajúcich si na čelo len a iba preto, lebo ja som v Indii a sedím na zadku na hotelovej izbe. Ale ja som sa vážne bál ísť von. Hlavne potom, ako mi Tony pekne poukazoval, kde v okolí hotela by som po zotmení nemal ani náhodou vyskytovať.
Tak som si zapol v hindštine nadabovaných Priateľov. Bolo to celkom vtipné, pretože ak som dobre pochopil, nie každé anglické slovo má v hindštine patričný ekvivalent, a tak jednoducho použijú ten anglický. Názorná ukážka nadabovania programu teda vyzerala nasledovne – bla bla bla čosi po anglicky, bla bla. Baterka na laptope pomaly vyhasínala a keďže nabíjačka ostala v kufri, musel som každú minútu používania bedlivo zvážiť. Rozposlal som teda emaily s tým, že ma ešte stále nikto nezabil popolníkom a bolo.
Za zmienku ešte stojí samotný Tony. Podľa mňa Ind ako vyšitý. Malý, útly, a mal asi päťdesiat rokov, no a ako som si všimol, popod jeho typicky indické fúzy sa takmer vždy usmieval. Rovnako tak ma zarazila jeho otázka ohľadom toho, ako veľmi bohatý človek som. Netušil som, o čo mu prvotne ide, no vysvetlili sme si to. On si totiž myslel, že vďaka mojej vysokej a statnej/plnoštíhlej/dobre stavanej postave musím patriť medzi tých bohatších ľudí v krajine. Ak si totiž môžem dovoliť jesť toľko, aby som si dokázal úspešne udržiavať takýto objem tela, istotne mám peňazí na rozhadzovanie.
Nebol som schopný vysvetliť mu, že to mám len geneticky dané, presne tak, ako malý Eric Cartman zo série o Južnom parku. Pomaly mi začínalo dochádzať, prečo sa ku mne ten indický konzul na ambasáde v Bratiske (či Blave, neviem čo teraz letí) správal tak úslužne. Ak by ste náhodou nevedeli, áno, do Indie potrebujete patričné víza. Ja som napríklad dostal pracovné víza na pol roka s viacerými vstupmi na územie Indie. Ak som si teda chcel odskočiť do Pakistanu, v pohode sa dalo. Ale úprimne, už som sa celkom tešil na robotu.
