Diel druhý – turecký

 


A som tu zas! Váš obľúbený mikRób(ert).
Trápnu slovnú hračku na úvod máme za sebou a môžem pokračovať v hlienovitom príbehu o svojej dovolenkovej ceste na slizniciach členov rodiny Rovňákovcov.

 

Skončili sme vystúpením z autobusu pred hotelom.
Rozlúčil sa s nami sprievodný delegát miestnej spriatelenej cestovky Kebabtravel, ktorého úlohou je nenechať žiadneho nespaním zdevastovaného tvarohokožca na letisku a všetkých vyhodiť tam kam patria. Aj mi na rozlúčku podal ruku. Pripomínala mi čerstvo rozmrazený špenát.

 

Na recepcii čakala domorodá fešanda Fatima. Mala asi tak 150 cm, ale fúziky mala čisté a zastrihnuté. Dokonale predstierala znalosť angličtiny. Na každú vetu povedala: „Jéééss..“ a v tvári sa jej zračil taký ten výraz: „Čo to, kurva, povedal?“. Ale aj starý Rovňák sa snažil predstierať znalosť angličtiny. Bola z toho celkom zábavná konverzácia, keď sa obaja len usmievali a opakovali: „Jés... jés“.
Nakoniec sa im nejako podarilo dohovoriť, ale starý musel dosť vecí nakresliť na post-it lístok z recepcie a oprášiť znalosti pantomímy. Do tipovania, aké slovíčko práve predvádza sa zapojil aj staf z recepcie a keď niekto uhádol, všetci nadšene tlieskali.
Aspoň si starý hneď získal sympatie, najmä jeho originálnym inscenovaním výrazu: „V autobuse sme stratili malú plastovú sépiu“.

 

Recepciu si výrazne naklonil aj desať eurovkou v pasporte aj s vystrihnutým srdiečkom, na ktorom bol smajlík a nápis: „Best room please“. Našťastie starého pas neprebral recepčný bukvičák Sambiliong, ale chutná turecká žabka s jamkami po kiahňach na líčkach. Usmiala sa a lístok sa vrátil s nápisom: „Don´t worry“.
A tak aj bolo - dostali izbu, ktorú si na Slovensku nezaplatili. Rodinná izba bola príliš drahá a starý príliš lakomý. Nakoniec to, za čo by v Bratislave vysolili 700 éčiek, dostali za 10. Pointou bolo večerné stretnutie s druhou slovenskou rodinou, ktorá sa sťažovala, že si v Bratislave priplatili za rodinnú izbu a jediné, čo dostali, bolo: „Sory, maj frend“.

 

Poučenie: Je dobré byť lakomý, ale len v pravú chvíľu.

 

Na hotelovej izbe začali krpatý s krpatou okamžite skákať po posteliach. Trampolína zadara a bez stopiek.
Z hľadiska mikrobiologického je hotelová izba čosi ako India. Prehustené územie s najrôznejšími skupinami národov a národností. Predstavte si to: Každých desať, prípadne sedem dní je na izbe niekto celkom iný - s inými infekciami a mikróbmi. Pravdepodobnosť, že na mieste, kde sedíte, sedela len pár týždňov pred vami zaparená zadnica 200-kilovej rusky je vysoká. Nikdy nemáte istotu, že vo vani si Čech nemočil nohy zaparené z krepsilonových ponožiek v sandáloch do šálky, z ktorej deti pijú mliečko, si nevyhonil zvrhlý Nemec svoju bavorskú klobásu. Ale na ten pocit sa dá zvyknúť a po dvoch dňoch už aj vy ako humusák sedíte v kresle s holou pieskovou riťou so zbytkami opaľovacieho krému.

 

Vy, ľudia, máte šťastie. To, že nás nie je vidieť, vás chráni pred značným stresom. Nevravím, že povrch všetkého vyzerá presne takto:

 

 

ale nie je to ďaleko od pravdy. Ak by to stará Rovňáková videla, celkom iste by ju grajfla taká fóbia, proti ktorej by bol Michael Jackson prototypom duševného zdravia.
Ale aj tak všetko preventívne vydezinfikovala prinesenými obrúskami.
Napriek dezinfekčným a absolútne neúčinným cavikom boli z izby nadšení. Starý okamžite zbalil všetko, čo na izbe bolo zadara - vrátane uterákov a županov. Domov si odniesli aj hotelové papuče, kondicionéry, košíček na šampóny a rýchlovarnú kanvicu nechal starý len preto, že sa im nezmestila do kufra. Sedláci sa tak tešili napríklad z plážovej tašky zadara, že si nevšimli pleseň pod silikónom v kúpeľni, chovné centrá hmyzu pod oknami, vonku vrieskajúce cikády, zatuchnutý pach vyrážajúci spod kobercov a podobne. Mimochodom, taška na pláž (ktorú chceli darovať švagrovcom, aby im nemuseli v Turecku kupovať žiadnu inú pozornosť) sa dosrala už na druhý deň...

 

Keď sa dovytešovali z izby, išli sa najesť. Všetky jedlá v tureckých hotelových komplexoch sa nedajú nazvať inak, než nekresťanská žranica bez bravčového. Plytvanie je zásadou a ľudia sa naň až zvrhlo tešia. Naložia si zo všetkého a zjedia len niečo. Objem žalúdka je u každého konštanta. Zbytok sa vyhodí. Ale kam? V Európe sú aspoň mašurá, čo to zožerú. Ale v moslimskej krajine je to plytvanie ešte brutálnejšie, keď to ani prasce ako pomyje nespotrebujú.


Obsluha pri večeri a celkovo v Turecku je až neskutočne snaživá. Oproti lenivým Grékom, ktorí dávajú prednosť hrátkam s komboloiom pred uprataním jedálne, Turci makajú viac, než HIV vírusy v balete baľšova ťjátra. Až mi bolo trápne, s akou chuťou som ich sekíroval a oni nič...

 

A to som tam počul jednu hlupaňu, že: „Ten nechuťak (myslené turecký personál) mi chytil decko za ruku“. Krava. Jak oni musia tých turistov nenávidieť. Chcel by som sa im dostať do hlavy. Aj to skúsim. Poznám rodinu Encefalitídovcov. Vybavia mi to.

 

Po raňajkách, ktoré vyzerali približne takto:

 

 

sa rodinka vzájomným driblingom presunula k moru. Lenže krpatý chytil hysák z vĺn. Starého takmer vystrelo. Predstava, že predal obličku, aby boli namiesto pri mori pri uvrešťanom detskom bazéniku s vodou teplou ako slepačia polievka, aj s rovnakými mastnými okami na povrchu, ho privádzala k šialenstvu.

 

Tak sa starý zvalil na lehátko. A spal. Celých...tri minúty...lebo prišla stará a vytkla mu, že prečo sa o decká má starať len ona.

Btw. - To je taký rozkošný manželský dovolenkový folklór - partneri sa navzájom neustále upodozrievajú a obviňujú z toho, kto sa viac ulieval od detí a kto si ani nemôže poriadne odpočinúť. Napríklad to vyzerá takto:

 

- Už sme tu tretí deň a ja som si ešte ani nepoležal na pláži!

- A ja som si snáď poležala? Furt prdelkujem okolo detí!

- A kto s nimi furt chodí cikať a po pitie?

- Vieš čo? Daj mi pokoj.

 

Po podobnej konzervácii išiel starý radšej s deckami k moru. Aby sa stará mohla vymrochtiť na lehátko sťa vyvrhnutý lachtan a rozprestrieť vejáre sádla.

 

Ale stáť vo vode s deckami v kolieskach a dávať pozor, aby im vlnky nezaliali hlavičky, je asi tak zábavné, ako Marcinov sitcom na STV1. Esencia otravy. Tak starý aspoň staval s deťmi hrady. To ho bavilo. Aj keď ho sralo, že mu krpatý s krpatou do toho zasahovali. Tak ich zbil a vyhnal, že ich zavolá, keď to bude hotové. A to nebolo nikdy, lebo starý nerátal s prílivom a na lehátko sa vrátil pekne nasratý.

 

Po opulentnej večeri bolo pre Turecko tak typické Ram zam zam.
 

Ak by sa volila najotravnejšia skladba sveta, táto neskončí horšie, než druhá (u mňa je na pozícii číslo 1. určite niečo od Barbory Haščákovej). Každý večer ju hrajú v rámci minidisco. Krpatí boli prihlásení v detskom klube a každú noc krepčili. Starí nepovedali, že krpatý má virózu. Sú to pekné svine. A to sa mi páči.

 

Keď spomínam štandardné zábavky v tureckom hoteli: Hotelové komplexy na Tureckej riviére sú do značnej miery typizované. Skúsim to zhrnúť v bodoch:

 

- honosná vstupná hala s mozaikami

- veľký komplex budov s komplet vybavením (obchody, kaderníctvo, lekár) a s miestnosťami, v ktorých ešte nikto nikdy nebol

- situovanie hotela priamo v botanickej záhrade

- neskutočné kvantá žrádla s neobmedzeným prísunom počas celého dňa

- pekné, ale celkom zbytočné vyrezávané dyne

- skutočne fungujúca celodenná starostlivosť o deti

- večerné programy na veľmi úrovni

- búrlivé more

- pláž kvality bordelu pod miešačkou 

 

Je to fakt super koncept a rekreant aspoň presne vie, čo má očakávať.
Ak má deti - je to ideálne. Ak tam zavíta mladý pár bez detí, tak sa po troch dňoch obesia na opasku od županu.

 

 

A na záver to podstatné:

 

Na tretí deň sa už rodinka celkom slušne aklimatizovala. Tešili sa, smiali, že už bude dobre. Ale ja som sa už tak nudil, že som sa dal do práce. Podkúril som krpatej. Krásne jej to hodilo 38,6°. Panika, stres - všetko ako mám rád. A keď v noci letel okolo komár Izmail, poprosil som ho, či by mi ešte nehelfol, nech je sranda. Výsledok bol fičúrsky! Objavil som totiž ešte nejaké zásoby histamínu, trocha som ho nažhavil a krpatá Žofia ráno vyzerala, ako keby jej niekto vrazil. Hotový Frankenžofkastein. Hneď starý pochopil, že optimisti sú len ľudia, ktorí si niečo nevšimli. Panika - má iste nejaký zvláštny vírus, z ktorého puchne jedno oko. Hehe...

 

Ťahal som to s tou malou tri dni. Nech vidia, že sa nebojím...
Keď mi už z toho Nurofenu začali tŕpnuť chromozómy, dal som si pokoj. Ale posledné slovo som nepovedal. O tom vám ale napíšem až nabudúce.