Diel prvý – turecký
Na úvod sa predstavím. Som RNA ortomyxovírus. Ale kamoši ma volajú chrípka.
Možno sa čudujete, ale aj my s chalanmi sledujeme tento DM plátok. Napriek tomu, že až tak striktne nerozlišujeme medzi chalanmi a babami. Ale sme drsní a len málo z nás nosí bielkovinovú sukňu. Mojej neuroamidáze neuniklo, že cestopisy sú tu v obľube, ako u nás doma sople. Tak by som rád aj ja, za nás najmenších, niečím prispel.
Už dlhší čas som prichytený v nečistote kdesi medzi klávesami A a Q sledoval články o rodinke jedného z tunajších prispievateľov - Michala Rovňáka (celkom sa dá, ale Nemeš je lepší). Tak som sa tú rodinku vybral omrknúť za nechtom nemenovaného redaktora (R.K. ak by niekoho zaujímalo). K Nemešovi som si netrúfol. Zdá sa, že má lepšiu imunitu, teda minimálne tú právnu. A povráva sa, že je obsesívne čistotný. „Čistý blázen“, alebo tak nejak. Už len to potrebujem, aby ma niekam sfetovaného dettolom spláchol.
U Rovňáka je k dispozícii väčší počet tiel a menšia hygiena. Dve deti, žena a on. Hovorme im pracovne starý + stará a krpatá + krpatý.
Tri mesiace nekecali o ničom inom, než o zájazde do Turecka. Kreténi. Ako keby vodné delá a slzák nemohli spoznať aj niekde inde. Celý rok na to šetrili a žrali len fazuľu a rožky. Dulo ich, a zbytočne! Vyčkal som na svoj čas a drbol som sa do toho malého tesne pred odletom! Jeho matka ho celkom dojímavo už týždeň nedala do škôlky, aby na poslednú chvíľu „niečo nechytil“. LOL. To keď som počul, tak mi skoro reťazec DNA utrhlo. To viete, že chytil. Toto máme s chalanmi radi – vždy sa nadrbeme do tých krpcov v deň odletu, prípadne deň predtým. A keby ste vedeli, aká bola matka nádherne zrútená! A to som tomu krpatému šľahol len nejakých 38,6°.
Ale potom mi to došlo: veď by nebolo zle kuknúť sa do krajiny, ktorá nás kedysi okupovala. No nemyslite si, týka sa to aj nás! Stará mati rozprávali, ako sa jej dedo pasoval s istanbulskou maláriou, keď cestoval v konskej nozdre z Budína. A ako sa potom rozťahovala až po Štiavnicu.
Takže som netlačil na pílu. Stará zúfalo nasadila Nurofen. He. To je ako keby ste sa snažili nortona ožrať pralinkami. Ale naoko som tú teplotu stiahol, ale potom som zase priložil pod kotol, ako vraví kamoš Rostasvírus. Nech si ten krpatý užije aj panadolový čípok. Aspoň si už niečo vie predstaviť pod výrazom „je to v riti“. BTW – presne túto vetu povedal starý, keď mu stará volala tú novinu do roboty a vzlykala pri tom ako pri poslednom dieli Sandokana.
Uhral som to tak, že malý ešte 5 hodín pred odchodom ťahal na 39°. A o polnoci, hodinu do odchodu na letisku, som to stiahol na nudných 37,2°. Fajná prácička. Ale extrémy ja rád. Trochu mi aj lepilo, že nakoniec stará vyhúli hystériu na maximum a zostanú všetci doma.
Keď po všetkých prišiel taxík, vyzerali jak sfetovaní. Krpatí spali štyri hoďky a starý so starou zdravých... zdravé dve. Tieto odlety serú aj mňa. Slušný vírus síce v noci nespí, ale radi si len tak vegetíme a udržujeme hic. A toto boli aj pre mňa stresy.
Všetci boli ako z pudingu. Z bytu skôr vytiekli, než vyšli. Kým sa dvaja starí obliekli, opreli krpatých o dvere. A tí sa po zárubni zviezli a zaspali na rohožke. Pod hlávky si dali kolobežku od susedovie dverí. Toho malého potom držali na rukách a zdalo sa, že mu každú chvíľu odpadne hlava. To by bol prúser. Zostal by som v slovenskej džamahírii, v hlave zakotúľanej v suteréne. Ale taxikár ich nakoniec nejako všetkých podvíhal z chodníka, na ktorom spali, a natlačil do auta. Prebralo ich až platenie za taxík. Starý sa tak nasral, že už nespal ďalších 24 hodín. A krikom prebral aj krpatých a starú. 15 euro bol podľa neho škandál. Až mu nozdry praskali, svini lakomej! A keď chce ísť aj taxikár na dofču? Prípadne si kúpiť nový megapack vanilkových wunderbaumov? Aj on musí na niekom zarobiť!
Preskočíme nudné opisy letiska, stretnutie s HIV partou na záchodovej doske a cudzokrajnými fešandami na kľučkách a poďme rovno k lietadlu. Lietadlo my máme radi. Tam sa nám darí. Niet nad poriadnu klimatizáciu. Tam si pri chvoste niekto kýchne a o pol hoďky už má teplotu aj pilot. Vždy tam stretnem kopec známych a kamošov. Niektorí sa špecializujú na neumyté ruky, ktorými do seba tí ľudia cpú debilné bagety, o ktoré by za iných okolností v Bille ani pohľadom nezavadili. Ale tam ich spucujú ako najväčšiu delikatesu. To je asi tým tlakom, že im tak chutí.
Počas letu sme mali šťastie a otravné decko s hysterickou formou zajakavého revu sedelo na opačnom konci lietadla. Aj som si pospal. Zobudil som sa až pri pristávaní. Krpatá totiž začala na celé lietadlo revať: „Padáme! My padáme!!!“ A to prebralo všetkých. Začala sa šíriť panika a zabralo až to, keď sa pred ňu postavil jediný mužný steward s baseballkou.
Po pristátí klasika – všetci tlieskali. Čo by sa muselo stať, aby netlieskali? Kapitán by to asi musel zaryť nosom do skladu pohonných hmôt. Ľudia tlieskajú vždy, aj keď im tečie krv z uší a nárazom o sedadlo pred sebou si vybili horné jednotky. Veď to nakoniec ten pán kapitán zvládol. To nikdy nepochopím.
Na letisku v Antalyii sa už zgrupovali tie rôzne ksichty z celého sveta. Nemusím vám ani vyprávať, koľko našincov si niesli v nosoch, alebo inde. To vám bol provoz. Chalani skákali z jedného na druhého, preskakovali na kvapôčky z kýchnutí, hompáľali sa na soploch vo vreckovke, prípadne sa viezli ako na topogane v slize vytekajúcom z uší nemeckých penzistov citlivých na prievan.
A najzaujímavejšie bolo to obrovské množstvo Rusov. A špeciálne také tie zakaukazské typy. Hovorili po rusky, ale vyzerali ako Karol z nášho sídliska. Karol bol povestný tým, že mal v pláne vymeniť atómovú bombu za päť poplašňákov a dať ju pod električku. Kým ho hospitalizovali pre rozsiahly ekzém a pokročilú demenciu, dotiahol to až na hrabača lístia. No a takéto typy tam čakali na batožinu. Takže zjavne pracujú, zarábajú a nie zle, keďže môžu cestovať. Pochopil som, prečo „ruskí“ vojaci – osloboditelia spôsobovali u našich babičiek toľkú hrôzu. Stačilo, aby vyzerali takto. Ako mongolský nájazdník. Z toho plynie poučenie – nikdy nesúď človeka podľa jeho výzoru, ktorý môže klamať. Alebo aj nemusí – jeden takýto typ neskôr pri večeri skúšal kvalitu laskonky tak, že do nej udieral päsťou. Ale to predbiehame.
Na letisku som sa najviac tešil na povestné turecké hajzle! A dočkal som sa! Legendy neklamali! Tam bolo tak narvané, že vírusy a baktérie tam viseli v troch vrstvách! Tam už len keď človek vojde, tak riskuje najmenej 25 diagnóz. A ak to chce nebodaj aj urobiť rozčapený nad mrzkou dierou s hnedým vencom, môže sa rovno kúpať vo vstupnej zbernej nádrži čističky OV. Ľudia, fakt ako kamoš vám odporúčam: Radšej to skúste ešte v lietadle, aj keď sa do tej kabínky musíte narvať obuvákom.
Na to, že Turci ten cestovný ruch začali vo veľkom budovať celkom nedávno, to už majú celkom vymakané. Vonku čakajú upotení delegáti cestoviek s ceduľkou, navigujú vás k ďalším upoteným delegátom pri pultíku, ktorí vám povedia číslo autobusu a vy ho hľadáte medzi 685-imi ostatnými.
Ten váš stojí väčšinou úplne vzadu, až za tými nemeckými, dvojposchodovými. Hasan sa na nič nepýta, berie vám kufor a ide ho hodiť do batožinového priestoru, zarazí sa, sekne ho, netušil, že kufor je plne naložený uránovou rudou. Samozrejme, len hyperbola toho, že starý narval ten kufor tak, že sa do neho nezmestila už ani lentilka. Zbalil do neho všetkých štyroch a každú medzeru upchal svojimi vecami, slipami a ponožkami. Síce celý týždeň vyzeral, ako keby ho práve vypľula mihuľa s besnotou, ale priestor kufru vyplnil dokonale. A to ešte aj splnil absurdnú starej požiadavku „tieto veci sa nesmú pokrčiť“.
Spotený delegát pri minibuse vás privíta ako keby ste boli ten najpodstatnejší človek na planéte. Ten príjemný pocit kazí len vedomie, že ste pre neho len ďalší tupý degeš, čo sa prišiel spáliť, nažrať, ožrať, pogrcať a odletieť domov s SD kartou plnou fotiek rovnakých, ako tie spred roka. On na pláži, ona na pláži, obaja na pláži, vyrezávané melóny, tancujúci Turek, deti tancujúce Guli guli ramzamzam, deti v piesku na pláži, všetci v bazéne, nočná rušná ulička v najbližšom „meste“.
Už v autobuse som si všimol dve veci:
1) V Turecku sa dávajú bakšiše.
2) Slováci nedávajú bakšiše.
Keď starý pri vystupovaní z autobusu do mištičky vhodil 2€, šoféra, driemkajúceho na volante, z toho strhlo a nechtiac zatrúbil čelom na klaksón. To fakt nečakal. Ale Slováci sú na tom ešte dobre. O Rusoch sa povráva, že si dokonca z tej misky semo-tamo aj niečo udrbú...
To už sme sa teda dostali pred hotel. A tu zatiaľ skončím. Nabudúce vám porozprávam, ako to bolo, kým som skosil aj krpatú.
