V prvom rade si vyjasnime, že sa ideme baviť o horskom ľadovci. Pod ľadovcom niektorí rozumejú búrkové krúpy. O nich veľa neviem. Indický kamoš mi nedávno povedal, že vedľa v Bangladéši raz krúpy pozabíjali sto ľudí a jedna krúpa vážila kilo. Kilo! Opýtal som sa googlu a veru, asi pravda.
Dovolím si prejsť naspäť k téme a dáme si trošku z terminológie. Trošku viac.
Horský ľadovec musí byť v prvom rade ľadovec, a to pevné plastické teleso tvorené ľadovými kryštálmi v oblasti s negatívnou teplotnou bilanciou po väčšinu roka. Túto definíciu mám z wiki a práve teraz som ju zabudol. Inak povedané, musí to byť ľad, ktorý sa neroztopí, je mu väčšinou zima. Definície sú rôzne, ale viac-menej nám dávajú jasnú predstavu o tom, čo je ľadovec a čo zvyšok snehu na severnej strane Chopku.
Sneh je pre našinca dočasná záležitosť. Dôvod na nasratosť alebo pre radosť. Nie som vodič z povolania a odkedy žijem v Bratislave, ktorá vraj nie je Blava, tak je pre mňa sneh radostným exotickým javom. Ako decko bolo pre mňa vrcholom dobrodružstva objavenie snehu v čase, keď sa už na túrach nosili krátke gate.
Byť prvý raz na ľadovci sa mi podarilo až v dospelosti. Chodiť po tom v lete znamená počuť hrubé praskanie pod nohami. Akoby sa lámalo pol zemegule. Poznáte to známe, že “drevo ešte pracuje”? To vravia niektorí majstri, keď im mesiac po ich prepitej práci ukazujete palcové medzery medzi parketami. Ľadovec pracuje neustále.
Napadne sneh, ktorý sa mierne roztopí, zase stuhne, naň napadne ďalší a stlačí ho. Vzniká névé, drsný granulovitý sneh, ktorý vám vie urobiť plastiku tváre, ak sa na ňom vykydáte z lyží. Névé, ktoré prežije do ďalšej zimy, voláme firn. Ďalším stláčaním a akumuláciou snehových zrážok vzniká trvácny ľad, základ ľadovcov. Všetko sa to vplyvom gravitácie stláča smerom dole. V jednom bode to už kolmo dole nejde, lebo ani ľadom múr neprerazíš. Pôsobí tam ohromný megatonový tlak, ktorý podporuje viskozitu a teplotu spodných vrstiev. Ľad nemá žiadne ašpirácie na vysokohorské výstupy, nedbá na kolenné kĺby a vždy si zvolí najjednoduchšiu cestu dole údolím. Vtedy vzniká fotogenický ľadovcový jazyk, vyplazený z akumulačnej zóny smerom dole. Čím dlhší, tým krajší. Tvaruje prirodzené horské U-rampy. V pevninskej Európe máme najdlhší švajčiarsky Aletschgletcher, dlhý cez dvadsať kilometrov. V najhrubšom mieste má ľad a sneh hrúbku deväťsto metrov! To je ako dĺžka radu pred lanovkou v Jasnej. Ak sa vám nechce do Švajčiarska, skočte mrknúť Pasterze, desaťkilometrová fúra ľadu pod rakúskym najvyšším Großglocknerom.
Ako sa nám ten ľadovec plazí dole, nespráva sa úplne ako tekutina. Riadne popraská a vznikajú trhliny s malebným názvom crevasse. Crevasse je zaujímavý jav. Dodáva vzhľadu ľadovca vráskavú dramatickosť, hlavne v lete, keď sú najviac odkryté. V závislosti od celkovej hrúbky ľadu môže mať trhlina hĺbku v desiatkach metrov. A keď má niečo nejakú hĺbku, tak do toho viete spadnúť na riť (hovorím o merateľnej hĺbke, nie o hĺbke motivačných citátov). Najhoršie sú na tom lyžiari, ešte horšie snowboardisti. Pád sa s bordelom na nohách kontroluje veľmi ťažko a nikdy nie sú naviazaní. Crevasse sa smerom dole zužuje. Ak máte šťastie, zachytí vás ľadový most. Ak máte smolu, zachytí vás ľadový most, len o päťdesiat metrov nižšie. Ľudia niekedy v diere uviaznu ako klin v škáre. Zužujúca sa trhlina vás stlačí tak, že nemôžete dýchať. A už som spomenul, že je tam aj zlá akustika? Hore na povrchu vás sotva niekto začuje, ani keď stojí vedľa diery. Ľadovce (tie, ktoré sa hýbu) po rokoch odovzdávajú zakonzervované telá ľudí, niekedy aj po tisícročiach. Pozdravujem Ötziho.
Ešte niečo si povieme o práci usilovného ľadu. Ako sa nám tony studeného materiálu tlačia dole, berú so sebou všetko, čo im stojí v ceste. Priemerný ľadovec obsahuje toľko horniny, že by z toho na dolnom konci mohli kľudne vystavať novú Prievidzu. Nahromadenú horninu označujeme ako moréna (moraine). Moréna vie na spodnom konci vytvoriť prirodzenú hrádzu, pred ktorou sa pri ustupujúcom ľadovci tvoria ľadovcové jazerá. Často majú nápadnú fotošopovo-tyrkysovú farbu kvôli prítomnosti rozmliaždených čiastočiek horniny.
Na Slovensku nám žiaden ľadovec neostal. Špekulovalo sa o prítomnosti jedného krpca v oblasti medenej doliny, no nemám informácie o pokračujúcom výskume. Každopádne by išlo o ľad skrytý pod nánosom sute a žiadna atrakcia by z toho nebola. Dôkazov dávnej prítomnosti však máme na tisíc pohľadníc: tatranské plesá, “účkové” doliny, či bludné balvany.
Glaciofili (to je pojem, ktorý som práve vymyslel) urobia lepšie, ak pôjdu do sveta. V druhej časti sa snáď dostaneme k tomu, ako sa po ľadovci chodí. Termínov z francúzštiny mám stále dostatok.
