Chvíľu mu trvalo, kým sa spamätal. “Ešteže ma nikto nevidí”, pomyslel si. Utrel si nohy do záchodovej rohožky a postavil sa. Napustil si vodu do vane a keď do nej vošiel, po prvýkrát v ten deň ho zaplavil dobrý pocit. Vedel, že životný štýl, ktorý práve predvádza, nemôže trvať dlho. Keby žila jeho mama, dala by ho do poriadku, či by chcel alebo nechcel. Ale už tu nebola. Deň, kedy mu povedala o leukémii, spustil lavínu smútku, chlastania a výčitiek. Netrvalo dlho a bola preč. V prvých fázach ho ešte držala pri zmysloch priateľka, tá však po čase stratila trpezlivosť a tak mu už nič nestálo v ceste pomaly, systematicky sa zabíjať. “Toto musí skončiť”.

 

Rozmýšľal, čo sa mohlo stať predošlú noc. Pamätal si, že sa v meste stretol s troma kamarátmi. To bolo pozitívne, nemusel piť sám. Vypili pár barov a tam sa jeho spomienky skončili. Žiadna žena ani cesta domov v hlave nebola. Okrem zdevastovaných pästí na sebe nenašiel ani škrabanec. “Takže si to odniesol niekto iný”.

 

Spraviť po sebe poriadok mu trvalo vyše hodiny. Rohožka s posteľným prádlom išli rovno do smetí, utrel všetky špinavé miesta, ktoré sa utrieť dali. Keď skončil, rozhodol sa zistiť, čo sa vlastne stalo. Prišiel k nočnému stolíku, kde mal vždy položený mobil, len aby zistil, že tam nie je. Pri upratovaní si to vôbec nevšimol. Obišiel pár miest v byte, ktoré prichádzali do úvahy, ale nikde ho nenašiel. Vrátil sa späť do spálne a sadol si na posteľ. Pozrel sa na rozbité okno a chvíľu trvalo, kým spitý mozog vyhodnotil situáciu. “Taký sprostý som nemohol byť”. Pozrel z okna do predzáhradky pod sebou a snažil sa vypočítať trajektóriu letu. Zišiel dve poschodia a preskočil nízky plot do susedovej záhrady. Dvojrad štvorposchodových bytoviek, stojacich vedľa seba, bol z vnútornej strany obklopený malými záhradami, ktoré patrili výlučne majiteľom prvých poschodí.

 

Zo záhrady sa pozrel na svoje okno a predstavil si letiaci telefón. Stret s okennou tabuľou ho musel spomaliť a dopadnúť mohol maximálne “sem”. V momente, ako to povedal, ozvalo sa zneďaleka zvláštne zavytie. Prudko sa trhol a otočil sa k smeru zvuku. Nebolo to zvieracie zavytie, ale ani ľudské. “Akoby sa človek snažil napodobniť zviera”, rozmýšľal. Ďalší zvuk neprichádzal, pokračoval teda v pátraní. Telefón dopadol na záhradný chodník a v šedom kameni svietilo biele miesto, kde sa kúsok odrazil. Telefón našiel o dva metre ďalej pod listnatým stromom. Ako sa poň skláňal, zdalo sa mu, že sa v kútiku jeho zorného poľa mihol tieň. Snažil sa telefón zapnúť, ale bolo to márne. Otočil sa k odchodu späť a ako dvíhal zrak, zbadal pred sebou postavu. Pri pohľade na cudzinca na chvíľu zmeravel. Chlap, ktorý pred ním stál, mal husté čierne ochlpenie, ktoré začínalo na hlave, pokračovalo na rukách a hrudníku a končilo až na prstoch nôh. Na sebe mal iba nohavice, ktoré podľa veľkosti neboli jeho a zúrivý pohľad. Jedno oko mal opuchnuté a podliate krvou, nad ústami krvavý fľak. S hlasným zarevaním sa vrhol vpred. Prvý útok minul, pri druhom dostal kopanec do brucha, ktorý ho zvalil na zem. Pri poslednom výpade mu pristála na poranenom oku päsť s mobilom v ruke a prudký nával bolesti ho prinútil utiecť. “Už aspoň viem, koho som včera stretol”. 

 

Doma vybral kartu z telefónu a vložil ju do druhého, ktorý mal najlepšie roky za sebou. Po chvíli mu začali chodiť esemesky s neprijatými hovormi. Zavolal kamarátovi, s ktorým včera pil.

“Čo sa to, kurva, deje?”, ozvalo sa z druhej strany hneď, ako telefón prestal zvoniť.

“Neviem, čo myslíš, ale ožrali sme sa včera kráľovsky.”

“Nie to, ty si ešte nevidel telku?”

“Vieš, že telku nemám. S kým som včera išiel domov?”

“Vyjeb sa teraz na štetky a vylez z tej svojej záhradkárskej oblasti. Ľudia zmizli!”

“Si rob srandu z vieš koho, teraz som jedného zmrda naučil rýchlo behať.”

“ĽUDIA ZMIZLI, KOKOT, ako prd vo vetre, zmizli. Skoro všetci sú preč a tým, čo ostali, pekne jebe.”