2B - Bahrajn a Bangkok

 

Naposledy som článok písal v mikrobuse cestou z Paralimni do Larnaky. Už som tam párkrát bol, preto som si bol stopercentne istý, kde ma vysadia. Chyba, môj mladý padawan, nikdy nikomu never, a už vôbec nie na Cypre! Vysadili ma niekde úplne mimo, bez mapy, no po chvíľke blúdenia som sa dostal tam, kam som chcel, totiž ku prístavu. Netrvalo dlho a zapadol som do baru, kde šla formula a vychutnal som si skvelé preteky. A dve pivá. Okolo šiestej som vyrazil smerom ku letisku, reku, hromada času, letí mi to ráno o štvrtej, ako veterán Ozbrojených síl to dám, veď čo je to sedem kilometrov? Po hodine a pol som sa krívajúc došuchtal na letisko, zvalil sa na najbližšiu lavičku a hodinu sa nepohol. Keď už to vyzeralo, že je fajn, rozhodol som sa, že je čas na večeru, reštaurácia toť krížom cez halu, to dám.

 

Let prebehol v pohode, zhruba dve a pol hodiny trval, pozrel som si medzitým Goodfellas. Je teda sedem hodín ráno, vlastne miestneho času už osem. Vychádza slnko, no veľa toho nevidno, púšť zahaľuje akási hmla, či nízka oblačnosť či čo. Prvé, čo vidím cez moje veľmi špinavé okno sú špičky mrakodrapov objavujúce sa zo spomínanej hmly. Bola by to fajn fotka, keby niet toho okna natretého blatom. Objavuje sa aj Perzský záliv, vrátane produktov najnovšej a mimoriadne obľúbenej voľnočasovej aktivity arabských súdruhov, totiž umelých ostrovov. Trochu to je vidno tutok:

 

 

Povzbudený týmito pohľadmi čakám, kedy uvidím letisko, určite to bude nejaký hypermoderný architektonický zázrak, ktorého hlavnou úlohou je ukázať, že šejkovia na to majú. V skratke, nie je. Obyčajná, síce veľká, ale príšerne nezaujímavá hala, navyše nie príliš praktická. V strede je zopár (do desať) obchodíkov a po stranách sú zle označené gejty bez obrazoviek, čo kedy letí, pred každým odletom zopár chlapíkov vyrevuje, čo letí a odkiaľ. Čakám zhruba dvanásť hodín na večerný let do Bangkoku, čítam knihu, pozerám Cimrmana, spím asi dve hoďky, ale je tu veľa domorodcov a sú enormne hluční. Príjemným spestrením je obed v reštaurácii, prvýkrát skúšam banán v trojobale a je to prekvapivo dobré. K tomu mám ešte šniclu tak výborne pripravenú, že sa až rozplýva na jazyku. Obsluha pokrivkáva, ale som unavený z nedostatku spánku, tak mi je to v zásade jedno. Celkovo musím povedať, že ma bahrajnské letisko sklamalo, ale asi som mal príliš vysoké očakávania.

 

Oproti tomu letisko v Bangkoku je niečo úplne iné. Po šesťapolhodinovom lete, počas ktorého som dopozeral Goodfellas, pozrel Pottera a opäť pospal asi dve hodiny, letíme ponad Thajsko. Krajina je úžasná, hmla vypĺňa nižšie položené miesta lesov, trčia len vrcholky kopcov, nádherný pohľad. Míňame búrku a zakrátko pristávame. Letisko Suvarnabhumi už spĺňa moju predstavu o tom, ako má vyzerať hlavná vstupná brána do krajiny. Nejde o to, že je veľké, ale jeho architektonické riešenie, praktickosť a čistota na mňa urobili dojem. Trochu zmätku spôsobil personál na imigračnom, ukazujem pas, chlapík mi dáva formulár na vyplnenie. Pridávam fotku, vypisujem údaje, staviam sa do radu Visa on Arrival. Teta v uniforme kontroluje formuláre a pasy ešte pred okienkom, Nórov stojacich za mnou posiela do iného radu, vraj víza nepotrebujú. Pozerá na moje doklady, prikyvuje, odchádza. Po chvíli na mňa kričí od okienka: "Ček repablik, kom hír!" a ukazuje na mňa. Uvádzam veci na pravú mieru, uisťujem ju, že ani Czech, ani Slovenia, dokonca ani Serbia. Pýta sa asi piatich kolegov, konečne vraví aj mne, že víza nepotrebujem. Hurá. Staviam sa do iného radu, asi štyrikrát dlhšieho, v ruke pas a iný formulár, ktorý mi dali už v lietadle. Okrem iného sa tam vypisuje aj adresa, kde budem bývať, keďže to ešte neviem, píšem len Bangkok. Zbežne hádžem očkom po ostatných a tiež tam má väčšina len mesto. Ďalšia uniformovaná mi to kontroluje, nevraví nič, len ma posiela k okienku. A čil to prišlo, vraj adresa chýba. Vravím, že viem, ale že ešte adresu nemám. Chlapík nechápe. Opakuje ešte raz, opakujem, že neviem adresu. Akože neviem? No neviem, lebo nemám booknutý hotel, vysvetľujem. Pridáva sa kolega, pýta sa, odkiaľ som. Slovakia. Nepoznám, vraví. Šak tuto je pas, ak treba. Tak sa naťahujeme asi desať minút, oni furt to isté, ja furt to isté. Našťastie k vedľajšiemu okienku pristupuje slečna a prihovára sa mi, či hovorím po slovensky. Náhodička, krajanka. Vysvetľujem situáciu, z hlavy mi diktuje meno dajakého hotela, vyplňujem, ďakujem jej a vstupujem do krajiny.

 

Mením doláre na bahty, kurz je mimochodom okolo 29bahtov za dolár, skrátka všetko delím tridsiatimi, ak chcem mať predstavu o cene. Z letiska do centra sa dostanete metrom, cena závisí od toho, na ktorú zástavku idete, väčšinou je to od 20 do 50 bahtov. Horko ťažko sa mi podarilo nájsť wifi a nájsť slušný hostel, vyrážam teda do centra Bangkoku.

 

Kým letisko a metro mi veľmi pripomínali Tokyo, na uliciach všetka podobnosť končí. Odpadky sa kopia pred domami, žiadne kontajnery alebo smetiaky, psy špinia, kde sa podarí, smradu všade, nepáčilo sa mi, čo som videl. V prvom rade po vystúpení z metra dostávam dve facky, jednu od tepla, druhú od vlhkosti. Bude sa treba aklimatizovať. Prestupujem na inú linku, využívajúc mapu, čo som našiel zadara v stojane na letisku. Zobrazuje síce len centrum, ale mne postačí. Vystupuje na konečnej stanici Hua Lamphrong, zvyšok prejdem pešo. Cesta vedie pozdĺž rieky s chatrčami doslova čnejúcimi nad vodu a priateľskými domorodcami, čo mávajú ostošesť. Chcem lepší foťák! Cestou o mňa bojujú tuk-tukári, mototaxikári a pouliční predavači, no odolávam. Keby som nebol, možno by som nehľadal hostel dve hodiny. Krivoľaké uličky ma dosť mätú, no s vypätím síl som našiel svoj cieľ, zvaný Chilli Bangkok. Konfrontujem recepčného s cenami uvedenými na nete (12USD/noc), zjavne vidí ich internetovú stránku prvýkrát, nakoniec sa dohadujeme na zhruba 14tich dolároch, ale zase mám izbu sám pre seba. Má všetko čo potrebujem, posteľ, sprchu, záchod. Konečne posteľ. Oblečený padám do postele, zaspávam ešte než dopadnem.

 

 

Streda ráno a ja som kompletne zmätený z časového posunu. Sprcha trochu pomáha a tak vyrážam do mesta. V Bangkoku nemám stanovený žiadny konkrétny cieľ, rád by som našiel miestnych hráčov Infinity, ale to až poobede. Po chvíľke túlania je teplo neznesiteľné, riešim to obchodným centrom. Lozím si  po shoppingu a čo nevidím, kino a špeci akcia, filmová streda, tri doláče za film. Neprišiel som do Thajska po kinách sa štverať, ale c'mon tri doláre? Vyberám si Skyfall a dobre robím, rozhodne jeden z najlepších filmov o Bondovi. Hlavne to nie je hollywoodsky bullshit posledných rokov, explózií je tam zo štyri, všetky uveriteľné, zbrane je treba aj nabiť a hlavne, konečne som sa dočkal toho, že útočný granát vyzerá ako útočný a má aj taký efekt.

 

Po filme sa opäť túlam mestom, kým nie som v úplnom centre mesta, zvanom Siam Square, kde nachádzam ďalšie obchodno-zábavné centrá. Všimol som si, že v jednom z nich je Ocean World a v druhom Madame Toussand. Nájdete to rýchlo, sú dobre značené, no mňa odradila cena a vidieť voskovú Britney nie je zrovna môj tajný sen. Je čas obeda a ja nachádzam príjemnú japonskú reštauráciu s prijateľnými cenami a objednávam si teppan (jazykovedné okienko: Teppan je jedlo servírované surové, zákazník si ho pečie sám na rozpálenej kovovej platni. Existujú teórie, že ide o slovo slovenského pôvodu, keď Japonci nedokázali vysloviť slovenské "teplá panvica", tak si to skrátili na "teppan").

 

 

Popoludňajší quest bolo nájdenie miesta, zvaného Battlefield Bangkok, wargaming obchodu, kde som dúfal, že nájdem nejakých Infiniťákov. Orientačný zmysel opäť nesklamal, vystúpil som omylom o zástavku skôr a zase hodinu blúdil. Šikovný, nie? Ale samozrejme, našiel som, pokecali s majiteľom, hráči tam zrovna neboli žiadni, tak sme dohodli, že predtým než najbližšie prídem spravím event na fb a zahráme. No nebolo by zlé raz, dvakrát do mesiaca, uvidím ale, či to bude zvládnuteľné. Obdivujem ešte armády vo vitrínkach a odchádzam.

 

Večer! Štvrtok cestujem do Laosu, preto som odhodlaný vyskúšať nočný život v Bangkoku. Je viacero známych miest, ako Nana Plaza a podobne. Ja skúšam krátku, no o to známejšiu Soi Cowboy ulicu, narvatú gogo podnikmi. Kochám sa, baby pekné, ladyboyov sa mi našťastie darí rozoznávať, hoci väčšinou len podľa hlasu. Ešte jednu vec musím vyskúšať, keď už som tu a tou je masáž thajská. Vyšla ma na 400 bahtov a cítil som sa po nej, ako nový človek. Len na margo: "Špeciálnu masáž" som odmietol. Odpovede na zvedavé otázky mužskej časti publika zodpoviem menej verejnými komunikačnými kanálmi ;)

 

 

Chcel som ešte krátko o pouličnom stravovaní sa. Cez deň to vyzerá lákavo, vône sú rozmanité, chute takisto určite. No vedzte, že všetky tie stánky, grily a pekáče zostávajú na noc vonku a ako som už spomenul, čistota sa tu moc nenosí. Čo z toho teda vyplýva? Potkany. Šiel som na hostel pešo, okolo polnoci, aj pomedzi tieto "reštauračné zariadenia" a áno, behá tu hromada potkanov. Dá sa len predpokladať, že nejaké zvyšky jedál sa nájdu aj vo vnútri všetkých tých hrncov a nevyzeralo, že by ich denne drhli. Preto moja rada je stravovať sa len v dôveryhodných, alebo dôveryhodnejších kuchyniach. Yo, ešte dôležité info, ak budete cestovať metrom v Bangkoku: na stanici Mo Chit nefungujú záchody. Irónia, že?  

 

Ostatné fotky tu.