Dobrodružstvo v Zadnej Indii - deň mínus prvý
Dosť bolo cyperských ľudoviek, púšťam metal. Vcelku srandovná kombinácia, počuť Avantasiu so spievajúcim kozojebcom v pozadí, ako vyjadruje svoju lásku k Róze. Schválne si to vyskúšajte. Ale teraz vážne, nerobte to.
Mimochodom, desať minút dozadu som dostal zdrba od busára. Prečo, pýtate sa dozaista. Vari som mu koleso ocikal, alebo je Sammet príliš hlasný navzdory slúchadlám, či nebodaj som sa pokúšal zaplatiť eurový lístok päťdesiatkou? Veľké makové. Dostal som zdrba, pretože mám batožinu. Presne tak, ten drzáň Sýkora si dovolil cestovať s ruksakom, spolu s ďalšími cestujúcimi, ktorí, a teraz bacha, majú tiež batožinu! Úúúú, prekvápko, ak niekto cestuje do najbližšieho mesta disponujúceho letiskom, asi je nejaká šanca, že bude mať viac než len kabelku. Trochu ma prekvapilo, keď miesto diaľkáča pristavili minibus, ale nebolo nás veľa, takže nič tragické. Ďalšia obľúbená vlastnosť priemerného Cyperčana je sklon všetko dramatizovať, účinnou obranou je nechať ho vykecať a jeho to po chvíľke prejde.
A je tu posledný deň na Cypre, sedím v minibuse do Larnaky a dúfam, že stihnem aspoň čosi z dnešnej formuly. Vettel štartuje posledný, bude show. Inak posledný týždeň bol v práci nudný, žiadne aktivity, večer ticho. Bol tuším utorok, keď Ignasia barmanka, recepčná a dídžej v jednej osobe, robila posledný deň. Sranda velikánska, keď zistila, že alkohol horí a rada svoje zistenie aj dokazovala. Nie veľmi často podpaľujem bary, ale je to celkom zážitok (pyroman nie som). V súvislosti s tým zisťujem, že požiarne detektory v hoteli boli v rámci znižovania nákladov nahradené obyčajnou blikajúcou LEDkou v krabičke, inak si absenciu požiarneho zásahu neviem vysvetliť. Pozdvihnutá nálada našej barmanky sa prejavovala aj nadšeným vylievaním lokálneho chľastu (čítaj žbrndy) do odtoku a importovaného chľastu do nášho tráviaceho ústrojenstva. Zahŕňalo to aj chujoviny typu Pimms, čo je pomarančový likér a keby som nebol spoločensky unavený, hádam by som sa aj obával o obsah svojho žalúdka. Ako som sa dostal do postele netuším, našťastie som sa zobudil bez ananásu na nočnom stolíku a nanešťastie bez neznámej hnedovlásky v mojej posteli. Áno, Pineapple Incident považujem za jednu z najlepších častí HIMYM. Začal som to opäť pozerať od začiatku...
V stredu ráno sa budím pomerne skoro, mám na práci hromadu vecí, hlavne sa pobaliť a tým pádom aj upratať ten brajgel, čo mám v izbe. Radšej som vstal už o deviatej, hoci z hotela plánujem odísť až okolo piatej poobede. Dobre som spravil, lebo okolo desiatej, bez klopania a zbytočných formalít, s použitím náhradného kľúča mi do izby vtrhol údržbár, že do hodiny mám padať. Takto sme sa nedohodli s manažmentom, ale však Cyperčania, nie? Bleskovo balím, utekám do svojej miestnosti s vybavením spraviť zoznam, síce som to mal urobiť pred týždňom, ale veď poznáte môj prístup k dedlajnom. Pôvodne (keby sa mi chcelo) som si plánoval z manažmentu trochu vystreliť a napísať veeeeľmi podrobný zoznam typu, pätnásť červených pasteliek, dvanásť modrých, sedem zelených, z toho jedna zlomená. Chcelo sa mi? Nechcelo! Tak len od dverí letmo hľadím do miestnosti a píšem zoznam. Trojka riadkovanie, konské písmo. O desať minút ho odovzdávam Stefanosovi, spomeniem mu, že chcem odísť až okolo piatej, nie o desať minút, prikyvuje, zostávam.
Okolo šiestej poobede konečne nachádzam svoje ubytko na najbližšie štyri noci, bývalý hotel zvaný Sunny Coast. Za spolubývajúcich mám dvoch bulharských animátorov, Silviu a Dida. Večer sa vraciam do Protarasu (Sunny Coast je v Kapparis), konkrétne do Sfinxu, na posledný koncert Lithosu, spojený s closing halloween party. Okolo jedenástej sa pridávajú ostatní, animátori, zväčša Maďari zo školenia. Note to self: Nepozývať party animals na rockový koncert! Znudené pohľady a blbé poznámky typu "Načo sme sem šli" ignorujem, a posielam ich do... Greenery. Ja si užívam zvyšok koncertu, po ňom sa objavuje Peťo, môj inštruktor potápania. Lúčim sa s chalanmi z kapely, hádžeme do seba pár pív a padám spať.
Štvrtok a piatok trávim kompletne celý v polohe LHK (však viete). V sobotu sa z ničoho nič (po asi milióne smsiek a pol milióne nezodpovedaných telefonátov) objavuje Marios a triumfálne mi odovzdáva logbook a osvedčenie o ukončení kurzu. Ešte spomínam, že by som rád absolvoval ponor, dva, vzápätí sa mi dostáva horlivého ubezpečenia, že nie je problém a Marios zdrhá. Koľkokrát som sa odvtedy potápal? Skúste si tipnúť!
