Poznáte ten pocit, keď si niečo pozriete a už otvorenie Wordu, do ktorého chcete niečo napísať má takú zvláštnu atmosféru? Tak práve tento pocit momentálne zdieľam pri písaní tejto kvázi recenzie na toto minidielko. V prvom rade musím povedať, že tento článok, aj keď navonok insiderský, je skôr opačného charakteru. Minimálne pre mňa.
Bratislavskú skupinu Pigúra som registroval veľmi okrajovo. Aj keď je samozrejme v tomto dokumente vykreslená ako headliner bratislavského undergroundu 90-tych rokov (áno, toto som dosť pritiahol za vlasy), o jej existencii som vedel naozaj iba z pár plagátov nalepených na schodoch Mostu SNP a nikdy som im neprikladal väčší význam, keďže atmosféra tej doby bola pre mňa charakteristická existenciou povedzme toho tvrdšieho jadra vtedajších bratislavských skupín, ktoré hrávali tvrdšie a rýchlejšie.
Bola to éra silného mečiarizmu, garážovej kultúry spod Prístavného mosta, prvých koncertov skupín ako Nihil Obstat (neskôr Hell on Earth), Anticapital (neskôr Ewa Braun), Davovej psychózy po Svet žaluje alebo legendárnych Testimony. Odbočím.
Práve pred týmto dokumentom som dopozeral koncert na počesť práve spomenutých Testimony po neviem, zhruba dvadsiatich rokoch ich fungovania a je to paradox.
Líder Testimony Trotel, dnes spieva v úspešnom projekte Lavagance, Fazuľa z Anticapital po pôsobení v patriotickom plátku Slovenská republika absolvoval neúspešné voľby za starostu mestskej časti Ružinov a Bratislava disponuje mnohými hudobne zdatnými projektmi, o ktorých bolo v tej dobe možné len snívať. A boli sme mladší. Oveľa.
Každopádne retrospektíva tohto dokumentu mi dnes dala odpoveď na viaceré otázky týkajúce sa neprebádaných oblastí vtedajšej doby a dotvorila tak mozaiku bratislavskej subkultúry deväťdesiatych rokov.
Ako každá skupina aj Pigúra mala v tej dobe svojich priaznivcov, pevne zomknutých okolo nej. Dnes tomu vznešene hovoríme crew. Z jej zostavy osobne poznám len Pofa a z videnia Jurovho staršieho brata Martina, ktorý je dodnes pre mňa synonymom spontánnosti, aj vďaka podobným klipom, ktoré vznikli už za jeho pôsobenia v legendárnej Zóne A.
Hoci viem, že mnohým z vás nepripadajú podobné veci dôležité, úprimnosť dokumentu Lukáša Zednikoviča (áno je to jeho syn) je pre mňa dôležitá aj z dôvodu, že som niekde hlboko vo svojom vnútri mal vždy bratislavskú hudobnú scénu rád. So všetkými dobrými aj zlými aspektami, ktoré so sebou nesie. Odporúčam.
