Dojemný a tragický príbeh o pouličnom gangu zo San Salvadoru v Strednej Amerike a pôsobivá výpoveď o tragických mladých životoch. Režisér Ricardo Pollack dostal jedinečnú príležitosť - strávil šesť mesiacov s členmi gangu, filmovaním v meste a sledovaním životov a úmrtí týchto rebelantských mladých gangsterov. Každá časť trojdielneho seriálu je samostatným rozprávaním o rôznych aspektoch života v gangu. (oficiálny text distribútora)

 

Tak po zhliadnutí tohto trojdielneho dokumentu mám pocit, že čím ďalej, tým viac sa veci okolo gangov nafukujú. Ja viem, že MS-13 sú proste in a nebezpeční a prerastajú svoje teritórium etc; ale keď som si pozrel prvý diel dokumentu o ich rivaloch, tak nadobúdam zvláštny pocit, že najdrsnejší popri všetkom tom exhibovaní pred kamerami, tam je ten hudobný podmaz. U nás v Krvavých šenkoch dostane náhodný návštevník koľkokrát väčšiu sódu, než sú tie ich 18 sekundové prijímačky do gangu. Áno chápem, že teraz trochu preháňam, keďže tam ide predovšetkým o mŕtvych. Ale asi je to aj o geopolitickej benevolencii bezpečnostných zložiek. Načo sa vôbec snažiť potierať kriminalitu, ktorá sa predsa rieši sama…

 

V druhej časti seriálu o najväčších rivaloch MS v Strednej Amerike sa napríklad máme možnosť zoznámiť s jedným zo zakladateľov gangu – psychopatom menom Slappy. On na rozdiel od ostatných členov gangu, vôbec neprepadá exhibovaniu pred kamerou. Dokonca na prvýkrát ani neprezradí, koľkých ľudí už v skutočnosti zabil. Prezradí to až na druhýkrát. Vážne, musím?

 

Slappy na rozdiel od iných členov gangu má sklony k filozofovaniu. Povedzme na tej nižšej krčmovej úrovni. Hneď po tom, čo nás oboznámi s tým, koľkých ľudí už v živote odkrágloval, sa na chvíľu zamyslí nad tým, že dotyční nebožtíci mali svoje rodiny. A že on by nechcel, aby ho nejaký kretén odkrágloval, keďže má tiež rodinu. Hm, empatik na prvý pohľad.

 

V ďalšej scénke sa dozvieme niečo o samotnej práci armády a polície v Salvadore pri potieraní zločinov spojených s gangmi. A to napríklad, že hoci hliadka konfrontuje niekoľkonásobného vraha na ihrisku, ten sa len s falošnou totožnosťou bez preukazu z toho vyvlečie a je poslaný preč s varovaním, že ak ho tam uvidia nabudúce, zoberú ho. Nezoberú ani po druhýkrát. Človek až žasne nad usilovnosťou našich kukláčov, ktorí po tom, čo vymlátia komplet diskotéku hlava-nehlava, si tých, ktorých vyberú z davu, rovno prelustrujú cez policajné vysielačky v aute.

 

Slappy vykazuje všetky známky drogovo závislého človeka. Aj keď sa v dokumente hovorí o húlení, ťažko dedukovať, o čom je v tomto prípade reč. Ako taký, máva problém s miestami, kde sa počas svojich slabších chvíľ nachádza, keď práve nechce utužovať rodinu a keď ho nenájdu v gangsterskom squatte, zistia si ostatní príslušníci gangu, kde práve fetuje. Evidentne s tým nemá veľký problém, ale kamera ho prinúti odtiaľ odísť. Toto je mimochodom základný moment, ktorému v dokumentárnych filmoch ľuďom neverím. Nemyslím si, že sú natoľko bezprostrední, keď tam je kamera. To mimochodom dokazuje samotný Slappy vo svojom srdcervúcom výleve, keď ho opustí žena aj s deťmi. Nezabudne sa pritom asi trikrát pozrieť na miesto, kde je schovaný kameraman. Oscarový herecký výkon.

 

Finálna scéna nekončí žiadnym prekvapením. Slappy za vraždu vyfasuje loch, kde sa opäť pred kamerou rozcíti a tvrdí, že ho mrzí, že nemôže byť so svojimi deťmi. Každopádne všetka česť investigatívcovi, ktorý sa do gangu zapracoval skôr ako bezpečnostné zložky (sic!).

 

Neviem prečo, ale mám taký pocit, že glorifikácia podobných skupín médiami, im vyslovene napomáha k popularite a rastu. Ak si totiž tento dokument pozrie násťročný tínédžer u nás, vôbec ma na základe diskusií na youtube neprekvapí, ak o jeho partii začnú Kriminoviny v najbližšej dobe vysielať reportáž, až ich začnú napodobňovať. A to mu na popularite v bezvýchodiskovej situácii rozhodne neuberie.