Každý pozná Pink Floyd, ale málokto si vie spomenúť na viac skladieb ako Another Brick In The Wall, pričom od vzniku skupiny už uplynulo vyše 35 rokov a nahrali 14 štúdiových albumov. Jednoducho sa stali legendou, ktorú každý spomína, ale málokto pozná.
Začiatočné experimenty
Začalo sa to v klube UFO v Londýne. Nebudeme teraz rozoberať fenomén, že väčšina progrock kapiel je z Anglicka, nakoľko nikto nevie, prečo je tomu tak. Ako si tam tak vyhrávali, ich hudba sa zdala novou a progresívnou a dostali ponuku vydať svoj vlastný album. Ten vyšiel v auguste 1967 pod názvom The Piper At The Gates Of Dawn. Hudba bola psychedelická, čo sa pripisuje Sydovi Barrettovi, presnejšie jeho LSD víziám. Táto jeho prednosť sa stáva aj jeho koncom a kvôli závislosti opúšťa skupinu. Nový gitarista a spevák David Gilmour sa síce pridal ku skupine ešte pred odchodom Barretta, ale často sa hovorí, že ho vlastne nahradil.
Prvý spoločný album štvorice vyšiel v júni 1968 s názvom A Saucerful Of Secrets. Hudba sa od psychedélie vzdialila. Tretí album (ak nepočítame hudbu k filmu More) je už dvojalbum s názvom Ummagumma a každý člen kapely mal k dispozícii jednu stranu platne na sebarealizáciu. Čiže úplný experiment, ale dobrý na to, aby si uvedomili čo vedia a ako chcú ďalej hrať. Časom dospeli k tomu, že Roger Waters písal texty a občas spieval a Gilmour mal na starosti hudbu. A Mason vymýšľal typicky flojďácke podmazové efekty.
Ako prvý progrock album skupiny sa dá označiť Atom Heart Mother z roku 1970, kde sa nachádza prvá skladba, ktorú hrali spolu s orchestrom – 24 minútový Atom Heart Mother. Na ďalšom albume s názvom Meddle v tejto tradícii pokračovali, ale vylepšili zvuk skladieb, ktorý ich sprevádzal celú nasledujúcu kariéru. Na tomto albume sa nachádza ďalšia 22 minútová megaskladba – Echoes. Zaujímavosťou tejto skladby je, že v nej spievajú traja vokalisti – Gilmour, Waters aj Wright. Ďalší album bol dosť slabý a bola to ďalšia hudba k filmu Obscured By Clouds. Možno album urobili v rýchlosti, aby sa mohli pripraviť na svoje prvé veľdielo, jedno je však isté, experimentálne obdobie Pink Floyd sa skončilo.
Progrock
V roku 1973 vydali album Dark Side Of The Moon, ktorý niektorí označujú za vrchol ich kariéry. Pesničky boli dôkladne odskúšané na koncertoch už rok pred vydaním a na album sa dostali až vo finálnej podobe. Mali obrovské koncerty, kde nezáležalo len na hudbe, ale aj na celkovom efekte hudby, zvukov, obrazov a svetla. Vedenie kapely definitívne prebral Roger Waters a už rozmýšlal len nad koncept albumami.
Nasledujúci album z roku 1975 s názvom Wish You Were Here bol ďalším prekvapením. Nebol natoľko populárny, ako ten predchádzajúci, ale vytýčil nový hudobný štýl zvaný - Space Rock, ktorý bol typický pomalšími skladbami, čistými gitarovými sólami a hlavne ostrým zvukom syntetizátorov. Týmto štýlom sa inšpirovali napríklad nemecký Eloy alebo maďarská Omega. O dva roky neskôr vydali ďalší album len s piatimi skladbami, zložený na námet Orwellovej Zvieracej farmy s názvom Animals.
Koniec sedemdesiatych rokov znamenal aj koniec progrocku ako takého. Kým pred desiatimi rokmi predstavovali niečo nové, koncom sedemdesiatych rokov bolo nové disco a punk. Už nebol záujem o rockových dinosaurov, o dlhé skladby, skupiny sa vracali ku krátkym rytmickým disco a punkrockovým melódiám. Keď už každý pochovával progrock, Pink Floyd v roku 1979 vrátili úder v podobe dvojalbumu The Wall.
Ústrednou témou albumu bola stále sa vracajúca melódia Another Brick In The Wall. Album je o chalanovi, ktorý je v krutom svete konca 20. storočia obklopený symbolickou stenou. K tomu sa pridala monumentálna show albumu, ktorá bola taká náročná, že sa uskutočnilo iba 31 predstavení na 6 miestach a v roku 1982 bol nakrútený film podľa scenára Rogera Watersa.
Práve v období najväčšej slávy sa kapela pomaličky rozpadáva. Po vydaní albumu The Wall skupinu opúšťa Rick Wright a na koncertoch hrá už len ako hosť. Posledný album s Watersom je Final Cut z roku 1983, ktorý vychádza len ako marketingový ťah. V podstate je to sólovka Watersa a zvyšní členovia kapely mu len asistujú.
Bez Watersa
David Gilmour, Rick Wright a Nick Mason však pokračovali ďalej aj bez Watersa. V roku 1987 vydali album A Momentary Lapse Of Reason, ktorým trošku oživili vtedajšiu rockovú scénu a zoznámili mladých s Pink Floydom (mňa tiež). Waters zhodnotil album, ako zlú kópiu Pink Floydu, ten však mal úspech. Dobrým marketingom dosiahli aj to, že Pink Floyd dávali na MTV (Learning To Fly). Zatiaľ posledný album flojdov je z roku 1994 s názvom The Division Bell, ktorý sa kvalitou síce nepribližuje albumom zo sedemdesiatych rokov, zato sa celkom príjemne počúva.
V súčasnosti najviac počuť o Watersovi a Gilmourovi, ktorí žijú z niekdajšej slávy Pink Floydu. Richard Wright zomrel v roku 2008. Zatiaľ posledné spoločné vystúpenie ostávajúcich troch členov kapely bolo 12. mája 2011 v O2 aréne v Londýne.
