Priznám sa, že ma potešil ohlas na prvú časť článku (aj keď sa obávam, že zaujal najmä tú časť populácie, ktorá by podľa klubových zásad mala mať prístup na túto stránku zakázaný). Tak teda tu som! S druhým dielom. A nadpis dostane zmysel. Aby som vás nenapínal – určite „biť!“
Ale hneď na začiatku chcem ubezpečiť ortodoxných testosterónových nadsamcov, že túto tému som si nevybral preto, aby som si urobil očko u ženských. A keby aj - dobré, nie? A nemienil som ani otráviť slobodných žrebcov, ktorých články o deťoch apriori unavujú. Len mi tak napadlo, že odklon od drsňáckej štylizácie môže byť osviežujúci. A články o deťoch sú v drvivej väčšine písané z pohľadu ženskej. A tu som sa pokúsil o niečo priekopnícke – z pohľadu muža. Veď muž má v tom celom prsty. No prsty. Skrátka orgán, ktorý stojí (že stojí! že jaký fór?) niekde úplne na začiatku všetkých udalostí, súvisiacich s materstvom...
Skončili sme pôrodom. Takže čo nasleduje?
Šok!
Pretože manželka sa zmení. Ale vážne! A nemôžu za to len hormóny. Nič už nebude, ako predtým. Stanete sa totiž číslom 2. Už nafurt. A s počtom narodených detí sa postupne posúvate stále viac na koniec zoznamu obletovaných osôb v domácnosti - za vami zostane už len škrečok. Väčšinou vás predbehne aj váš foxteriér.
Láska a starostlivosť odrazu patrí niekomu inému. A vy ste razom nepodstatný idiot. Hlupák, na ktorom si odteraz bude manželka vybíjať frustráciu z materstva. Riešenia sú dve: Rozvediete sa, kým je čas, alebo sa s tým zmierite a počkáte (začne sa to zlepšovať až niekde medzi 2. a 3. rokom - kým dieťa dokáže byť samé v izbe bez toho, aby sa udusilo horiacou zápalkou, ktorú prehltne, keď sa mu podarí nasadiť si na hlavu mikroténový sáčok v otvorenom okne).
Ale tie dva roky bohate stačia na to, aby žena doslova prišla o rozum. Budete čumieť, akých logických skratiek je ľudská myseľ schopná! (Prečo mi voláš, keď malý práve zaspal?!) a vždy vás zaskočí, ako sa všetko zosype na vás:
- Ty si nekúpil Sunar?
- Veď si nespomínala...
- A to ti mám všetko hovoriť? Vieš, aká som unavená?!
Pri každej komplikácii sa to ešte zhorší! Kolika, zvrackanie, nejedenie, plačkanie = stres => nutnosť vybiť si ho => ste boxovací pytel. Ale dá sa to krásne využiť!
Návrat z nemocnice
Takže. Po pôrode ženu z pôrodnice vykopnú a končí sranda. Ak rodí v zime, nadiktuje vám asi 600 vecí, ktoré musíte na tých 20 minút cesty autom doniesť. A hlavne... hlavne veľa teplého oblečenia! Veď ten prechod do pristaveného auta trvá aj 10 sekúnd! Čo ak by malý/á umrzol, ako na Evereste? To je väčšinou prvý znak toho, že žena prichádza o rozum. A nemám na mysli laktačné psychózy a podobné džezy.
Keď bude váš potomok doma, budete mať pár dní pocit, že je to čosi ako mimozemšťan. Ako keby žena v poli našla ítího. Nebojte sa. To je normálne. Citový vzťah sa vytvára postupne. Váš krpec s vami nebude hrať futbal už po dvoch dňoch doma.
Hlavne proti tej odťažitosti nebojujte tým, že sa pohrniete do pomáhania s kúpaním a podobne. To vám potom zostane už nafurt! A pri máčaní decka v teplej vode sa vznik citového puta nijako neurýchli. Ideálne je chodiť z roboty až po kúpaní - bezpečné, vyskúšané.
Tí čo máte smolu a fásli ste v akčnom balíčku spolu so ženou aj zlú svokru, máte smolu. Prvý mesiac bude u vás furt. Niet lepšieho pomocníka. Kupodivu - svokra má stále ešte v sebe zakódované tie grify, ako chytiť decko, ako ho kúpať a prebaliť a všetko ostatné. Berte to tak, že je to vždy lepšie, ako hysterická žena gúgliaca „kúpanie dieťaťa pre začiatočníkov“.
Ozaj – hovno smrdí
Zozačiatku sú plienky v pohode. Tie prvé bobky z mlieka sú ešte OK, ale potom je to normálny smrad. Treba byť na to pripravení a neživiť v sebe ilúzie, že hovienka vlastného dieťaťa sú ako naše vlastné - čiže nesmrdia. Hovno! Smrdia! To som už riešil tu.
Vôbec to nie je tak, ako s naším vlastným exkrementom, ktorého pach sme ochotní v pohode akceptovať, lebo je tak nejak „náš“. A aj keď je dieťa tiež vaše s jeho hovienkom je to celkom inak. A neskôr (keď je dieťa pohyblivejšie a už nie je kojené) najväčším problémom nie je ani tak smrad, ako konzistencia. Dieťa sa dokáže dokonale presrať. Guvno zázračne cestuje po celom chrbátiku a aj do punčošiek. A je zvláštne, ako presraté decko postráda akúkoľvek roztomilosť...
S vyprázdňovaním súvisí napĺňanie, čiže kŕmenie. Nedá sa generalizovať, každé dieťa je iné, ale čo sa týka kŕmenia, sú dva modelové rady – tie čo jedia a tie čo nejedia. Prvý prípad je snom každého rodiča: Decko drží na cecku a neskôr keď vidí lyžičku, samo otvára chlebáreň a vy do nej sádžete detskú výživu. Mimochodom - nejedzte to! Je to celkom bez chuti. Pokojne namiesto toho žujte krepový papier. Ten má aspoň jemne pikantnú chuť (minule som skúšal červený). A nechutnajte materské mlieko. To je fakt humus. Nechápem, ako to tým deckám môže chutiť.
Horšie je, keď decko jesť nechce. To je peklo. Biť ho nemôžete, násilím mu ústa otvoriť nemôžete, tak aspoň kričíte. Na to dieťa reve a vy do neho valíte tie lyžice a ono ich všetky vypľúva, je to všade po zemi, vy máte tričko od toho, decko plače stále viac, ale za hodinu nezje ani pol fľaštičky, žena kričí, že bodaj by decko jedlo, keď je to už studené a... pardón. Spomienky...
Od kočíkovania po zábavu
Výborná vec (ak nie najlepšia) na dieťati je kočíkovanie. Sami zistíte, aké je to super, vypadnúť z dusnej atmosféry bytu. A keď decko konečne zadrichme, vy si kráčate po ulici a cítite sa tak slobodne. Až kým ho nezobudí rehotajúci sa telefonujúci kretén, ktorý okolo vás prejde. Od tohto momentu budete už naveky prechádzať okolo kočíkov so stíšeným hlasom a s hlbokým pochopením. Ono vôbec – budete extrémne vďačný za každú minútu, keď dieťa drichme. Či už v noci, alebo cez deň. Spiace dieťa = čas pre vás.
Ak vám napadlo, že ten čas využijete na sex – zabudnite. Cez deň treba preprať punčošky, v noci je žena príliš unavená. Téme sexu sa ani neoplatí ani venovať. Sex vytesnia prdíky, grcky, hovienka a plienky.
Najpekelnejšie obdobie trvá až po chvíľu, keď sa dieťa dokáže hrať samo. To je približne niečo pred dovŕšením tretieho roku - ako som už spomenul v úvode. To už môže pokojne pozerať Mimo & Bobo na TV Bebe a matka si pri tom môže zdriemnuť pri tých pridrbaných uspávajúcich monotónnych melódiách. Alebo si mama môže niečo urobiť niečo v kuchyni a decko sa môže potichu hrať v izbe. Samozrejme, treba rátať s tým, že keď vojdete do izby, nájdete stenu pomaľovanú voskovkami. Alebo povyťahované všetky vlhčené vreckovky. Skrátka ak je dieťa dlho ticho, vždy je na to nejaký takýto dôvod.
To je ten blbý vek, keď dieťa ešte nechodí, nestojí a je to len taká malá knedľa. Večne nespokojná knedľa, ktorá sa stále za niečím naťahuje a je to tuze znervózňující. Človek je po pol hodine takéhoto naťahovania odhodlaný strčiť decko do koša s prádlom a zaklopiť veko. Týmto hmýrením vyšťavené matky majú nebezpečnú tendenciu vsotiť vám svoje dieťa do náruče.
Keď prídete domov z roboty, žena vám už pri prezúvaní sa hodí dieťa ako prihrávku rugbyovej šišky. Je totiž presvedčená, že ste sa v práci bezbreho ulievali a konečne ju odbremeníte od šichty. ABSOLÚTNE nemá zmysel vysvetľovať jej, že ste unavený jak pes a že musíte byť celú noc hore, aby ste do roboty stihli porobiť všetko, čo je treba. To radšej vyskočte z okna. Žena je z toho večného kolobehu približne desiatich úkonov (kŕmenie, plienky, kočíkovanie, zaspávanie, kúpanie) tak vynervovaná, že si nevie predstaviť nič horšie. Žena je skalopevne presvedčená, že ten, kto celý deň maká, je len ona. Aj keby ste boli zamestnaní ako testovacia figurína vo Volkswagene, nemá význam argumentovať proti.
(pokrač.)
pic by yelanaivixx
