Japonci v zásade nemajú ani páru o fungovaní vzťahov tak, ako ich vnímame my na západe. Riadia sa svojimi (neviem kde) naučenými pravidlami a čudujú sa, že neskrotné biele ženy nezapadajú do ich úhľadne zoradených šablóniek. Mala som jedného nápadníka, ktorý sa (ako vyplynulo) dlhodobo uchádzal o moju priazeň natoľko nevtieravým priateľským vzťahom, až sme s kamarátmi boli presvedčení, že je neškodný latentný homo. Dokonca ma tak zmiatol, že som sa na pár týždňov stala jeho spolubývajúcou. Varili sme večere, kukali telku, chodili na pivo, nikde ani náznak. Až raz, keď som prišla domov asi o polnoci a spoliehajúc sa na stabilitu zárubne sa snažila zaostriť na jeho agresívne urazený výraz. Že kde som bola, s kým, a či viem koľko je hodín?! Potom to už išlo s kamarátstvom dole vodou, otravné žiarlivostné scénky a školácky priehľadná snaha o manipuláciu ("Strašne ma seklo, nemôžem sa ani pohnúť, prosím stav sa v lekárni a čím skôr príď" - ja naivný dobrák hneď zruším prebiehajúce rande a pribehnem na pomoc - a on si leží pri telke a smeje sa na seriáli).

 

Fast forward, dala som sa s niekým dokopy a zo dňa na deň sa odsťahovala. Bol z toho úplne v šoku. Keď sme si neskôr s odstupom času písali o tom, čo to celé vlastne malo znamenať, napísal mi, že tomu absolútne nerozumie - veď on predsa celý čas robil samé správne kroky, bol priateľský, pozorný, počúval ma, venoval mi svoj čas... chladne vykalkulovaná rola ideálu zo ženského časopisu. A že nechápe, prečo som ho teda vlastne nechcela! Veď aj v amerických filmoch to presne tak robia a funguje to! Prisámvačku, nech sa prepadnem, presne toto mi smrteľne vážne napísal inak celkom inteligentný, dospelý chlap! Ani dlhoročné štúdium na najdrahšej najlepšej tokijskej univerzite nepomohlo vycibriť mozog natoľko, aby vedel pochopiť takú pre nás banálnu vec, že keď ma niekto nepriťahuje, preskakujúca iskra sa nekoná.

 

Dám ešte iný príklad: Ten priepastný rozdiel vo vnímaní vecí medziľudských, a síce mužsko-ženských, bol pre mňa vždy najmarkantnejší prvých pár dní po prílete. Idem po Bratislave, niektorým okoloidúcim sa pozriem do očí - aj oni mne, zatiaľ normálka. Niektorí muži si ma ani nevšimnú, iní sa na mňa pozrú o sekundu dlhšie než je bežné. Keďže síce nie som prvoplánová krásavica, ale zas bicykel by sa o mňa oprieť určite dal, vysvetľujem si to ako dôkaz príťažlivosti a nie prejav zdesenia. Proste normálny heterosexuálny kuk, iskra v oku, možno mikroúsmev, a ideme ďalej každý svojou cestou.  

 

Tokio? Flirtujúci pohľad do očí krásnej neznámej je nejaký cudzí, pomerne nejasný koncept, povedomý najmä zo západnej kinematografie. Čumenie hraničiace s oplzlosťou, ó, to teda áno! Ale vyžarovanie, a taký ten vnútorný pocit, keď oči povedia kompliment - nič! Nula! Absolútna neznáma! Za mužský sexappeal tam nesú zodpovednosť vonkajšie faktory ako účes, oblečenie a doplnky, prípadne ešte status v zamestnaní a s ním súvisiace vlastníctvo drahých vecí.

 

Tak ako sa preboha tí Japonci dávajú dokopy a randia, aby postupne dospeli do vzťahu plného všetkých tých intímností ako pojedanie prepeličích vajíčok práve vysratých daným sexuálnym partnerom? Ja neviem! Jeden okoloidúci sa so mnou raz pokúšal nadviazať konverzáciu za účelom intímnejšieho spoznania jednoduchou frázou "How much?" Na ilustráciu: išla som práve ovešaná taškami z potravín a mala na sebe čierne kapsáče a tričko s hlavou aliena (OK, bola to moja prvá cesta do Osaky, a je to už pekných pár rokov, dobre?!) - myslela som, že zle počujem. To ho však vôbec nezaskočilo a išiel ďalej za mnou, podstrkujúc mi zhúžvaný balíček bankoviek. Inokedy ma zas v parku zastavili dve úlisne sa usmievajúce lesby s tým, či by som ich nechcela učiť angličtinu. Aké prozaické a zároveň jednoduché! Ale späť k téme. My si tu môžeme dosýta teoretizovať, no my nie sme ONI, aby sme vedeli patrične zhodnotiť, ako to u nich vlastne funguje. Tak som sa aspoň spýtala na názor pár kamarátok (Slovenky, Maďarky a Češky), ktoré niekedy mali japonských frajerov (aj keď už mierne "pokazených západom" - študovaných v USA alebo v Anglicku, lebo veď ako by sa inak vôbec dohovorili?) - tu je výsledok mojej malej ankety:

 

Respondentka A: Nerád sa mi pozeral do očí, hral príliš veľa počítačové hry, naštval sa, že som mu na narodeniny nekúpila najnovší iPhone... V podstate všetko pekné, čo robil, robil nie preto, že by to bolo od srdca, ale skôr preto, že to videl v romantickom filme a myslel si, že tak to má robiť.

 

Respondentka B: Niečo na tom bude, že vo vzťahu robia veci, čo niekde odkukali. Ale to preto, aby ženu spravili šťastnou. Alebo som zas naivná a je to len prostriedok manipulácie? Každopádne prejavy emócií na verejnosti neboli jeho silnou stránkou. Keď sme sa niekedy stretli cez obed a mal na sebe oblek, nechcel ma vziať ani za ruku... no to je asi tak jediné, čo ma štvalo. A tiež možno tá neskutočná oddanosť práci.

 

Respondentka C: Napriek tomu, že sme spolu dosť dlho žili, sa ma bál predstaviť svojej rodine, lebo som nebola Japonka. Za tú dobu som nikoho z nich nepoznala. Mne to vtedy vzhľadom na vek bolo aj jedno... No takto spätne to hraničí s trápnosťou :)

 

Naivne som si myslela, že tým by sa dnešný traktát dal úspešne uzavrieť, kým mi svoj názor na túto tému nenapísala moja švédska kamarátka vydatá za Japonca, aktuálne zvažujúca rozvodové konanie. Nechávam jej krásne zhrnutie v pôvodnom znení, nech to má ten správny impact:

 

Big personality change after getting married! In Sweden most people don't want to be with someone you can't be yourself with, so you get to know each other for a very long time before you get married, and after you get married, things don't really change that much. But in Japan the marriage seems to be the ultimate goal, so the Japanese man finds a girl he thinks is cute - yes, most Japanese guys are very very shallow, so looks are the most important thing it seems - then be the perfect sweet loving boyfriend, pretend you have everything in common, that you think the same way and that you are soulmates.

 

Then get married and change into a completely different person. Let the monster inside come out and take over! Suddenly you have nothing in common and now is the time for the man to change everything about the woman he doesn't like. My husband actually even said it out straight once: "It's better to choose someone based on looks, because personality you can change later." And in Sweden we think more like "Beauty fades so choose someone based on personality." After getting married, many Japanese men become cold, boring, quiet, sexless and complain a lot.

 

A girlfriend is for love and romance, but a wife is for cleaning the house, giving birth to children and keeping a good appearance to society. Stupid! Even a lot of guys that seemed modern and international have become like this. From the people I know, most cases of Western girls marrying Japanese guys have exactly the same problems.

 

Tak vás nechám chvíľku to stráviť. Vyplýva mi z toho jediné. Ak máte akékoľvek výhrady voči zmene osobnosti na želanie, nikdy si nezačínajte romancu s Japoncom, nech by aj vyzeral ako sám Ken Watanabe.

 

PS: Ale pojem "most handsome Japanese man" si radšej negooglite vôbec, jedine že by ste mali chuť poriadne sa zasmiať.