Kedysi moje svadobné eskapády vyzerali dosť nudne. Človek si príde na svadbu, prežije tie nekonečné chvíle pokoja v kostole, popočúva vopred pripravené sľuby a ajhľa, dorazí zábava.

Presne tak to malo byť. Ako by v televíznom prijímači povedali - Dve Rodiny. Štyri Deti. Jedna Destinácia. Malo to veru vyzerať úplne ako z upútavky nahovorenej triezvym Štefanom Skrúcaným.

Náš tím sa rozširuje, a pretože na našej pozícii pracujeme iba dvaja, musel som s novým človekom urobiť pohovor práve ja. Som človek veľmi premýšľavý, a tak som sa snažil spísať si kvality, ktorými by mal nový člen tímu disponovať. Prišiel mi email so životopisom.

Bežný človek sa vo svojom živote stretne minimálne dva razy s potrebou predaja niečoho nadbytočného. Poznáte to.

Povedzme si úprimne, nikomu sa už nechce čítať o deťoch a veciach s nimi spojenými, preto som sa veliteľsky rozhodol načrieť do spomienok minulosti. Výsledkom tohto načierania je (ako už samotný nadpis naznačuje) nazretie do mojich dobrovoľníckych zážitkov.

Takže. Som krásny a sebavedomý. Dobre, beriem, začnime znovu. Som vysoký a pohľadný. Tak znova. Som veľký, dobre stavaný čerstvý tridsiatnik, ktorý sa pomaly dostal na križovatku života a začína si klásť podstatné otázky. A nie, nie je to iba a len preto, lebo moje seriály majú teraz prestávku a ja nemám čo robiť.

Všetci ich poznáme. Žijú medzi nami, splývajú s davom. Majú už po tridsiatke, no ich životné priority sú od väčšiny populácie trochu odlišné. V tom lepšom prípade už nebývajú s rodičmi a majú aspoň aké – také skúsenosti s partnerským životom.

 Ani vlastne neviem prečo. Teda tak trochu viem prečo, ale neviem odkedy. Ako tak rozmýšľam, tak asi od nepamäti. Ale mám smerom k nim silné pocity, preto poďme späť k veci. Čiže začnime od bodu nula. Mal som asi šesť rokov a otec ma viezol autom druhého septembra po prvýkrát do školy.

Svet ide ďalej. Priam napreduje. Od dávnych časov je preto úplne logické, že čo nenapreduje spolu s ním (nech mi je dovolené použiť slovo evolvuje), to v konečnom dôsledku stráca prívržencov, lesk a nakoniec zanikne do večnosti. Presne v tomto duchu sa niesli moje myšlienky pri návrate z košickej vyhliadkovej veže ohľadom celosvetových náboženstiev.