Prednedávnom som navštívil dedinu, v ktorej som vyrastal. Pod slovom dedina si tu netreba predstaviť malebné chalúpky, ako zo slovenského pasu, učupené na úpätí hôr v tieni mohutných lesov, ale úplne každodennú stredne veľkú obec v blízkosti malého ospalého okresného mestečka, akých sú na Slovensku tucty.
No a čo som si tentokrát uvedomil bolo, že od čias mojej mladosti sa veľmi zmenilo to, ako tá dedina znie. Isteže, vtedy bolo veľa vecí inakších, napríklad sa nedalo pripojiť na obecnú WiFi zadarmo zriadenú z európskych peňazí. Ale aj keď som už veľa z toho, čo a ako bolo v minulosti, zabudol. Tie zvuky, ktoré sa tam vyskytovali, si pamätám veľmi dobre, lebo ma vždy rozčuľovali a nedalo sa im vyhnúť.
Asi najvýraznejšie z týchto zvukov pochádzali od miestnej fauny. Každá druhá či tretia rodina chovala sliepky, ku ktorým akosi patria aj samce. Kohút je sprosté zviera, teda vták, ktorý začne vrieskať niekedy o pol štvrtej v noci, a prestane až niekedy okolo trištvrte na desať doobeda. A niektorým horšie zorientovaným jedincom to vydrží až do pol tretej poobede. Nikdy som nechápal, prečo sa takéto niečo glorifikuje v rôznych rozprávkach, určených nepochybne len pre mestské deti. Tie sú tejto každodennej tortúry ušetrené a jediné, čo ich môže nadránom zobudiť, sú decentné zvuky, ktoré vydávajú smetiari pri svojej ušľachtilej práci.
Ale zdá sa, že kohúty sú preč, pravdepodobne aj so sliepkami. Presnú príčinu nepoznám, možno dedinčania chcú žiť zdravo bez pridaného cholesterolu z vajíčok, ale skôr to budú problémy súvisiace s vtáčou chrípkou a podobnými chorobami.
Nasleduje skupina zvierat, ktoré bučia, mučia, bečia a mečia. Aj keď ich bolo menej ako slepačieho vtáctva, hluku dokázal i narobiť hodne. Ich výskyt sa zvýšil najmä v období, keď po reštitúciách začali okolité družstvá vyplácať dividendy v naturáliách. Lebo ako inak človek zužitkuje dve vlečky kŕmnej repy a päť metrákov zrna k tomu, že. Toto obdobie vydržalo asi tak dekádu a pol; pochybujem že dnes družstvá nejaké dividendy vyplácajú, ak ešte vôbec existujú.
Ešte pred touto érou bol veľmi populárny domáci chov prasiat, a s tým súvisí asi najodpornejší zvuk čo sa na dedine mohol vyskytnúť, a to zvuk zúfalého boja o život. Aj keď sa jednalo o sezónnu záležitosť a jednotlivá udalosť netrvala dlho, bolo to pre mňa ťažko znesiteľné a toto je vec, ktorá mi teda vôbec nechýba. Nazvite ma zmäkčilým.
Poslednou skupinou zvieracích zvukov bolo brechanie psov. Iste, je psou povinnosťou dedinského psa na každého okoloidúceho nečakane vyskočiť a imitovať zúrivý útok z bezpečia oploteného dvora - a ak sa jednalo o poštára, tak hlasitosť aj jedovatosť musela ísť ešte o tri stupne vyššie. Ale len hlboko v noci si človek dokázal vychutnať ten efekt, keď pes na kraji dediny štekol na okoloidúceho ježka, načo sa spustila reťazová reakcia zúrivého brechania všetkých psov v celej dedine až do ich vyčerpania, a po polhodinke oddychu sa to celé mohlo veselo zopakovať.
Znova, nie je mi jasné, prečo sa už tieto nočné koncerty nevyskytujú - možno dedinčania zamenili tradičné plemeno „malý špinavobiely jedovatý“ za niečo menej dráždivé, ale je viac pravdepodobné, že chov psa je dnes príliš nákladná záležitosť. Na tomto mieste som potlačil nutkanie urobiť zlý vtip o tom, že tu zdochol pes, ktorý by to v tom regióne v týchto hospodárskych podmienkach nezobrali úplne dobre.
No a od zvieracích zvukov sa presunieme k tým ľudským. Jedným z osobitých - i keď znova len sezónnych, ale o to otravnejších - bolo vyprevádzanie brancov na vojnu. V meste túto udalosť hudobne doprevádzalo nesúrodé, ale prekvapujúco dobre znejúce trio husle-harmonika-saxafón, no na dedine sa bolo treba uspokojiť s harmonikárom. V počiatočných fázach síce mala táto udalosť pomerne kultúrny charakter, ale s pribúdajúcimi hodinami (a zrejme aj promilami) najprv hudobne zlyhal harmonikár, a následne celý spevokol prešiel od nesúrodého spevu až do málo artikulovaného vresku, ktorý im však bohužiaľ vydržal až do hlbokej noci. Profesionalizácia armády nás chvalabohu pripravila aj o tieto zážitky.
S príchodom jesene sa začal vyskytovať iný druh hluku: bolo treba pripraviť drevo na zimu. Lesná správa zásadne vyklápala siahovice na geometrický stred vozovky, ale ich presun, aj keď prácny, bol obvykle pomerne tichou záležitosťou. Ale potom to prišlo: ako predohra, škrípanie kovových kolies komunálnej okružnej píly (ja viem, normálni ľudia ju volajú cirkulárka, a niekde cinkulár) ťahanej obvykle dvojicou susedov, lebo tie zúfalo vŕzgajúce nikdy nenamazané kolesá zrejme kládli nie bezvýznamný odpor. (Nepochopil som, prečo to nikto nikdy neopravil; mimochodom naša rodina nebola súčasťou združenia majiteľov takže som ju zblízka nikdy neskúmal.) No a potom prišlo hlavné dejstvo: samotné pílenie. Kto by už nepoznal ten typický zvuk, najprv len také decentné povrčiavanie nezaťaženého trojfázového asynchrónneho motora, potom náhle skríknutie pílového kotúča keď zaberie do polena, nasledované klesajúcim tónom ako klesajú otáčky zaťaženého motora, a napokon po víťaznom prerezaní charakteristické "cvenggggggg"...
No tak aj toto je preč. Ale zato tu máme benzínové motorové píly a ich majiteľov, ktorí ich majú potrebu túrovať rovnako, ako predtým túrovali ako mladíci svoje Jawy 50 zvané Pionier. Ešteže sa drevo nepíli v noci.
Netvrdím, že tá dedina je dnes oázou ticha a pokoja, ale faktom je, že sa mi tam teraz spí výrazne lepšie.
