Bol piatok, pre mnohých koniec pracovného týždňa a mne sa podarilo dokončiť robotu „už“ pred siedmou večer. Naša práca závisela predovšetkým od voľného času detí a tínedžerov, čo v praxi znamená poobedia a víkendy. Piatok zvykol byť extra náročný, pretože rodičia im mnoho krát zarezervovali telocvične, učebne či štadióny aj o ôsmej večer. Inštruktor musel všetko zbaliť a skontrolovať a väčšinou dochádzal domov až v nočných hodinách. Takže 7 „pm“, ako to to nazývajú lenivci, ktorým sa nechce počítať do 24, vyzeralo dnes veľmi sľubne.

Vyhodila som blinker a z autostrády odbočila na obrovskú dopravnú tepnu, ulicu číslo 97, štvorprúdovú v oboch smeroch. Z nej sa dá odbočiť doprava aj doľava ďalšími pruhmi, čiže na niektorých miestach dosahuje aj 12 jazdných slížov. Keď ju človek v lete križuje peši, na priechode sa na zelenú musí nachystať ako bežci na 500 metrov cez prekážky. Pripraviť, pozor, štart! Aj tak sa mi ju nikdy nepodarilo na zeleného panáčika prekráčať celú našupu.

Teraz bola zima. Snehové mega vločiská sa mi rozfľakovali na prednom skle krížom-krážom a stierače zúrivo stierali perinbabinu nádielku, až som myslela, že sa im odpáli motorček. Už len pár avenues v zápche, blinker vľavo a keď sa mi na prednostnú odbočovaciu zelenú šípku podarí ihneď prejsť, čoskoro budem mať domov na obzore.

Keď som sa však dostala k odbočke, čakalo na mňa nemilé prekvapenie. Predo mnou išiel snežný pluh a razil cestu rovno, čiže južným poludníkovým smerom po Edmontonskej mestskej šachovnici ciest a ja som teraz potrebovala počkať na východozápadný pluh, aby do vyše metrového snežného mantinelu prerazil kolmý výrez na moju odbočku. Mala som síce dobré auto, Nissan Pathfinder s vybíjanými pneumatikami, no v tomto počku žiadnu cestu nájsť nemohol, vysoká snežná stena bola pre neho nepriepustná.

Nahlas som si povzdychla a rozhodla sa, že sa k nášmu domu dostanem zdola, dvoma ľavými. Odbočím na 118 Avenue, zvanú aj „Alberta Avenue“, veľkú tepnu Edmontonských rovnobežiek. Bude mi to trvať o pár minút dlhšie, ale-šak-a-čo! Času mám, je len sedem večer.

Nuž, ale-šak-a-to! Stál tam RCMP fízel a široký širák mu na hlave ovísal pod náporom sypajúceho sa snehu. Keď som si arogantne zapla smerovku, naznačil mi gestom, aby som si stiahla okienko. Fasa. Teraz mi bude snežiť ešte aj do auta.

Okienko je spustené.

„M'am, you can't cross here now. We got this section sealed off for the weekend's winter festival.“

(Pani tu neodbočíte, ulica je uzavretá kvôli víkendovému zimnému festivalu.)

Ako som na to mohla zabudnúť?! Veď zajtra začína Edmontonský Winter Festival. Budú sa tu motorovými pílami vyrezávať sochy z ľadu, žrať hot dogy a piť horúca čokoláda a zapchá sa tu premávka na tri dni. Edmontončania sú hrdí na svoje festivaly a majú v paži či je -40 a že upchajú pol mesta. Oni si celú avenue na niekoľko blokov jednoducho odstavia. Akoby v Bratislave odrezali napríklad takú Bajkalskú od národného štadióna až po výjazd na diaľnicu. So what!

Nahneval ma. Ani nie preto, že mi oznámil, že domov proste neodbočím, ale preto, že sa usmieval. Srdečne, milo, úprimne. Ako niekto, kto má svoju robotu rád a vykonáva ju s hrdosťou, či je piatok podvečer a či mu sneží za golier. Ja ako Slovenka s našim génom kontinuálnej podpovrchovej mizernosti som jednoducho nevedela stráviť jeho úsmev, ani na vyhrievanom sedadle v pohodlí môjho auta. Toľká chujovina odstaviť dopravnú tepnu kvôli vyrezávaniu ľadových sôch v riť mrznúcom počasí.

Zišla som ďalej južne, takmer až k rieke, konečne zabočila vľavo a vyšla naspäť severne po 95 ulici, aby som si trochu zlepšila náladu. 95-ku som vždy milovala. Nachádza sa tam „Little Italy“, oblasť, ktorá má najeurópskejší šmrnc a v jej miestnom Italian Centre dokonca sem tam predávajú Marlenku i vyprchanú Kofolu. Neurobí síce „pfffssssst“, keď ju človek otvorí, ale spomienka na domovinu vie byť pri nej sentimentálna. Nie je to slovenský výrobok, viem, ale teoreticky ani Marlenka nie je česká, keďže ju vyrába rodina pôvodom z Arménska. Nuž čo, Seditine Tatranky do sveta ešte dieru neurobili.

Pri 122 avenue som sa potešila. Snežný pluh už vyfrézoval moju ulicu a tak som sa teraz mohla čisto dostať domov.

Trochu opäť odbočím, ale nie z cesty, tentokrát z príbehu. Do domu, do ktorého sme sa pri Alberta Avenue presťahovali, sme sa dostali zaujímavým spôsobom. Bola som na pár týždňov na Slovensku, navštíviť sestru a ukázať jej môjho malého syna, vystískať na oplátku svojich synovcov. Kým som bola preč, platbu nájomného mal na starosti môj manžel. Platilo sa šekom alebo v hotovosti, v deň určitý a nikdy nie v iný deň, lebo to bola proste debilná zásada spoločnosti Boardwalk, ktorá túto časť nájomných bytov poskytovala. Žili sme vtedy na severe Edmontonu, tam, kde sa mi podarilo stratiť na pol dňa psa. Ako som minule spomínala, bolo to príjemné bývanie a nemala som túžbu ho opustiť. Avšak, kým som bola na Slovensku, v úradnej miestnosti, kde sa nájomné platilo, zavesili odkaz na dvere, na ktorom bolo napísané: Nájomné sa tento mesiac platí piateho, kvôli bla bla bla nejakému zbytočnému dôvodu. Kľúčové slová boli „tento mesiac“, no my sme si to s manželom neodkomunikovali správne a tak som po jeho upovedomení, že teda piateho, nabehla ďalší mesiac už znovu ja osobne, tiež piateho. Too late. Povedali mi, že meškám 5 dní a že mám výpovednú lehotu a oni musia zvážiť, či nám nájom do mesiaca nezrušia. Vypúlila som oči – veď mám malé dieťa a prečo nás nekontaktovali, ale dostalo sa mi nejakej zbytočnej poučky o tom, ako vlastne nemusia. Za to, že sme dovtedy s nájmom nikdy nemeškali, máme akési bezvýznamné plusové body a zamestnanec mexického pôvodu sa za nás, reku, prihovorí. Ozvú sa nám po predĺženom víkende, pretože samozrejme museli k tomu byť voľajaké sviatky.

Odmietala som doma sedieť v strese niekoľko dní s hrozbou, že ma s malým dieťaťom vyhodia. Bolo to moje pochybenie a o to viac ma to mrzelo. Rozhodla som sa pre istotu nejaké náhradné ubytovanie nájsť. Sadla som si za počítač a refreshovala stránky kijiji, kde sú súkromné inzeráty. Odrazu nabehol polorekonštruovaný dom na prenájom, neďaleko „mekky“ Edmontonskej i albertskej kultúry, pri Alberta Avenue. Stále to bolo dobre dostupné k autostráde a tento krát aj relatívne blízko k centru mesta. Po rokoch v Kanade som naozaj túžila po kultúre. Väčšina kultúry je tu totiž buď veľmi americko-komerčná ako NHL, monstertruck shows, cowboy stampede alebo vystúpenia spevákov ako Bryan Adams, Guns 'n Roses či Mariah Carrey. Ďalší stupeň ľudovej kultúry je tu potom až v samotných domoch a udržiavaná jednotlivými rodinami alebo v rôznych kostoloch, do ktorých pokiaľ nie si jeden z dotyčného spoločenstva, nie si úplne vítaný. Vždy mi v Alberte chýbala takzvaná mestská kultúra a tu na Alberta Avenue sa ževraj mala nachádzať. Chcela som ju spoznať.

Na prehliadku domu prekvapenému zakoktanému majiteľovi (veď ja som ten inzerát zavesil na net len niekoľko minút dozadu...) som prišla plne vybavená, dokonca som mala damage deposit v hotovosti. Dom bol zvonku malý, medzi ostatnými susedmi schovaný, ale vnútri bol pre malú rodinu obrovský, s otvoreným konceptom a plávajúcou podlahou – lepšou alternatívou na čistenie než koberec, keď máš dvoch psov, dieťa a zajaca. Áno, k poľovníckemu psovi som si kúpila zajaca. O tom inokedy.

Okná boli staré, v zime vypúšťali teplo ako hovädo a kúpeľňa bola nerekonštruovaná, vaňa bola čistý antikvariát, vyzerala ako jeden z historicky najstarších predmetov v celom Edmontone. Bola tak otrasná, až som si myslela, že mala hodnotu. Ošúpaná z farby, nechutná, vložili sme do nej prederavenú nádobu z umelej hmoty, v ktorej sme sa sprchovali. Ale aj vďaka tejto historickej nechutnosti bol dom v rovnakej mesačnej hodnote ako byt, z ktorého nám hrozilo nútené vysťahovanie. Do 24 hodín som sa sťahovala. Posledné, čo som v našom byte sťahovala bol telefón, ak si ešte pamätáte pevné linky. Bol na ňom odkaz od Mexičana, že sa mu podarilo zrušiť našu „eviction notice“ a prenájom nám teda nezrušia. Ale kocky už boli hodené, Rubikon prekročený.

Alberta Avenue sa mi zapáčila. Môj najbližší obchod bola portugalská pekáreň, v ktorej som postupne spoznala každého zamestnanca a samozrejme majiteľku, milú postaršiu dámu. Naučila ma robiť svoje domáce piri-piri kura. Výdobytok portugalskej kolonizácie južnej Afriky.

Na rohu ulice som mala dva obchody so špeciálnymi potravinami. Jedny boli brazílske, chodila som tam kupovať výborné papriky, limetky, mango a avokáda, kvalitné a za dobrú cenu. Vedľa boli africké potraviny, mali tam dobrý čaj Roibus, čo vlastne technicky nie je čaj. Inak som tam väčšinu predmetov nevedela ani identifikovať a hoci tam na mňa nikdy neboli nepríjemní, svojou zeleno-bielou pokožkou som tam výrazne nezapadala do klientely a všetci návštevníci zvykli stíchnuť hneď ako som vošla do dverí.

Ďalej, len možno pol bloku východne, sa nachádzala reštaurácia El Rancho, dnes už zavretá. Mali Salvadorskú kuchyňu a keď neviete aká to je, je to tá najlepšia strava, akú som kedy jedla. San Salvador vraj prvý objavil a pomenoval Krištof Kolumbus. Do ich edmontonskej pobočky som brávala každého, kto ma kedy prišiel do mesta navštíviť a nikto sa nikdy nesťažoval. Ich jedlá by sa dali prirovnať k mexickej kuchyni, ale o čosi farebnejšie a ak sa dá použiť takéto prirovnanie – o čosi „ostrovnejšie“, ľahšie, vzdušnejšie, ale stále sýte. Salsa, enchiladas, empanadas, tamales, pupusas, tacos, nachos, fazuľová omáčka, kukuričná polievka, všetko pripravované in house, čo v Edmontone, centre hamburgerov a vyprážární bolo ako vojsť do raja. M-ň-a-m. Keď som sa odsťahovala, onedlho skrachovali.

Neďaleko Alberta Avenue sa nachádzalo spomínané Italian Centre a keď išiel človek ešte južnejšie, Edmontonské Chinatown. To sú však viacmenej kultúrne samostatné štvrte, zatiaľ čo AA hýrila všetkými farbami, všetkými kultúrami. Vonku snehová chumelica, ale za každým prekročeným prahom dverí sa nachádzal iný svet. Etiópska reštaurácia, Španielske štipľavé chute, Poľské pirohy, Nemecká kapusta, humus z blízkeho východu. Hneď vedľa domu sme mali mezopotámsku reštauráciu Zarzor. Alberta Avenue bola pre mňa kultúrnou perlou studeného Edmontonu. Veľmi sa mi tu páčilo.

V lete bola avenue uzavretá takmer každý víkend kvôli inému festivalu. Keď mesto dovolilo Španielom sviatok, nemohli zakázať Portugalcom, Arménom, Etiópčanom, Turkom, Zanzibaru... človek nikdy nevedel, aká hudba bude pri jeho dome hrať, aké jedlo rozvoniavať, aká haluz sa bude odohrávať v komunálnej záhrade na rohu našej ulice.

Jeden pekný slnečný deň mi samostatne utkvel v pamäti. Vzala som nášho malého syna do parku, ktorý sa nachádzal hneď vedľa komunálnej záhrady. Medzi paradajkovými priesadami, paprikou, petržlenovou vňaťou, šalátovými uhorkami, bazalkou a inými rastlinami, sa nachádzal štvorcový ring aj s tými troma či štyrmi lanami – odborníci vedia lepšie. No a predstavte si, priamo v zelenine boli poroztvárané rybárske stoličky, plastové stoličky zabárajúce sa do blata čerstvo poliatej pôdy. Rozmýšľala som, aké podujatie tu mestská rada odsúhlasila. Asi dáky box, povedala som si. Houby! Po chvíli napätia začali z kultúrneho domu do oplotenej záhrady vybiehať prví účastníci, respektíve účastníčky. Moderátor ohlásil medzinárodný deň ženského Wrestlingu, ak taká kokotina vôbec existuje, pretože mi to je dodnes ťažké uveriť. Niečo absolútne bizarné, naprosto ujebané, tak poloamatérske, že aj to „polo-„ bola polovičná polovica. Jašili a šantili sa tam Kanaďanky, domáce paničky. Tvarohové, biele a neopálené tak, že slnko odrážali do mojich očí, ktoré nedokázali od úžasu žmurknúť, pretože toľkú srandu ešte nevideli. Nevládala som ani syna na hojdačke kontrolovať. Fascinujúca scéna atraktivitou vyvažovala hrozbu rozbitej hlavy.

Ženy sa akože mlátili v ringu, sem tam vybehli do zeleniny, kde sa tak rozšľahali v blate medzi paradajkami, že človek nemohol rozlíšiť, čo z toho hrali, plánovali a čo bol reálny úraz. Bavili sa všetci. Účastníčky i zúčastnení. Nedalo sa neobdivovať ten obrovský aspekt mámvpičizmu, ktorý sa predo mnou odohrával. Good for them! (Toto prívetivé kanadské susedské prianie do slovenčiny jednoducho preklad nemá, má len svoju slovenskú antiverziu filozofie – bodaj by ti kozu zdulo.)

Vrátim sa teraz do zimy, na začiatok môjho príbehu. Môj hnev na predĺženú cestu domov o 20 minút vypršal. Čas je vraj relatívny, povedal nejaký Einstein. Rozhodla som sa, že aj ja sa vyzbrojím kanadskou ľahkosťou a úprimne sa pôjdem radovať zo zimy do zimy na zimný festival. Nachystala som si na ráno snehule, termoprádlo, heavy duty rukavice, čapicu s otvormi len na oči a ústa, veľký šál a podobne som vyzbrojila svojho dvojročného syna, ktorého som mala v takom tom prívese, ktorý sa dá dať za bicykel, no ja som ho používala ako kočík, ktorý sa dal uzavrieť pred vetrom a tlačiť pred sebou. Vyzeralo to ako ponorka na súši, s bicyklovými polo terénnymi kolesami a veľkým kukátkom, z ktorého sa na svet detským obdivom pozerali obrovské prekvapené oči nášho syna.

Obzreli sme všetky stánky, navštívili portugalskú pekáreň a z bezpečnej diaľky sledovali ako sa chlapi drevo ľadorubači oháňajú motorovou pílou a hodiny do malých detailov tvoria unikátne sochy orla s rozprestretými krídlami, reliéfne mozaiky indiánskych totemov alebo napríklad zbytočne detailné sochy psov aj s guľami.

Večer to potom šmarili o zem, aby sa socha rozbila. Nie pre šťastie ako na svadbe, ale kvôli bezpečnosti – čo keby na niekoho v noci spadla? Čas je možno fakt relatívny, ale toto sa dá tiež považovať za jeho relatívnu stratu.

Na zohriatie pre neotrasiteľne pozitívnych Kanaďanov sú tu okrem stánkov s horúcou čokoládou a trpkou kávou aj stánky s voňavým vareným vínom. Žartujem! Nič také. Na zohriatie sú tu každých pár metrov veľké železné sudy, v ktorých je zapálený oheň. Okolo neho sú deti v syntetických kombinézach a mňa udivuje, že preskakujúce iskry ešte žiadne nezapálili. Rovnako fascinovaná otvoreným ohňom bývam počas Halloweenu a na druhý deň, keď sa dozvedám že sa od tekvice „len“ desiatim deťom zapálil umelohmotný outfit Elsy, Spidermana, či ironicky požiarnika. Ľudia zohrievajúci si ruky nad ohňom vo veľkých hrdzavých deravých sudoch na uzavretej zasneženej avenue vyzerajú ako post apokalyptické sci-fíčko.

Domov ma zaženú modré oči môjho syna. Rozmýšľam, či sú modré, alebo ľadové. Rozhodne sú slovenské, pretože napriek izolačným vrstvám sa v nich píše: Toto je už fakt priveľká zima, mami. Doma ma víta manžel s vareným vínom, na ktoré som si balíčky korenia doniesla z domova. Pri otvorení dverí nachvíľku vybehne do mrazivého vzduchu a teplej atmosféry Alberta Avenue vôňa škorice, anízu a klinčeka. Tak sme aj my prispeli slovenskou atmosférou do zmesi kultúrneho života v Edmontone, na avenue s neopakovateľnou charizmou.