Poznáte to: po šiestich rokoch štúdia na slovenských vysokých školách, zakončených úspešným ziskom bakalárskeho titulu cítite, že to chce zmenu a zamierite do hlavného mesta vašej dnes už neexistujúcej rodnej krajiny. Nikoho tam nepoznáte, a tak sa v ubytovacom systéme zapíšete na prázdnu dvojposteľovú izbu očakávajúc meno toho šťastlivca, ktorý bude zdieľať životný priestor s vami, fľaškami od vína a Kýblom mačiek znejúcim z reprákov. Keď sa ale izba konečne zaplní, v kolónke Spolubývajúci sa namiesto očakávaného Emily Ratajkowski alebo aspoň Pavel Novák objavia dve príliš dlhé slová, z ktorých máte pocit, že ste si omylom otvorili v Google maps mapu Čečenskej republiky. Vitajte v Prahe, študentský život môže začať.

Zvyšných pár dní v teple domova som strávil googlením skúseností s ruskými spolubývajúcimi. Popri čítaní článkov ako: Ruska dobodala svoju spolubývajúcu, študent z Kirgizska spí v nenavlečených perinách, pričom po ňom lezú mravce alebo Spolubývajúca z Ruska neumyla záchod ani raz sa ozvalo moje optimistickejšie ja, ktoré túžilo s niekým zdieľať latentný alkoholizmus a.k.a. nepiť samo ako socka. Rusi predsa radi vypijú a vydržia, aspoň ma bude mať kto odtiahnuť o štvrtej ráno na izbu.

I nadišiel ten veľký deň, keď som spotený ako Danko pred maturitou zo slovenčiny z hocičoho, s fľašou borovičky Koniferum v ruke zaklopal na dvere čislo 315C. Otvoril mi vysoký, celkom sympatický IT-čkár s pozdravom: „Hello, I am Gddzchbjjk, I come from Uzbekistan“. Buď práve povedal svoje meno alebo vymenoval lantanoidy a aktinoidy z Mendelejevovej periodickej sústavy, to mi bolo v tej chvíli jedno. Po mojom predstavení „I am from Slovakia“ nasledovalo: Já rozumím taky česky. Super, aspoň sa nebudem celý rok cítiť ako erazmák. Prvý rozhovor prebehol celkom v pohode, dozvedel som sa, že síce nesleduje hokej, lebo nevidí na tú malú čiernu vec, kutáč či jak se to řekne, jo kotúč, já to stejně nevyslovím, ale zato pozná toho uzbeckého útočníka, čo hrával za Slovan vtedy, keď tam ešte športový riaditeľ nechodil navštevovať rozhodcov do kabíny a nehajloval na počkanie. Vďaka jeho prízvuku Rusa žijúceho 20 rokov v Mekke som mu rozumel každé tretie slovo, on mne asi každé dvanáste, ale to sa snáď časom zlepší.

Asi prvá zvláštna vec, ktorú som si na ňom všimol, bola jeho záľuba v troch rovnakých pesničkách, ktoré si pospevoval a púšťal dokola... no pospevoval... spomínate si na takú staršiu reklamu na Clio? https://www.youtube.com/watch?v=9V66ttDwZwo. Tak asi takým štýlom, z každej pesničky ho očividne zaujali maximálne dve-tri slová. Keď náhodou stíchol, tak si púšťal nejakého stredoázijského youtubera, ktorého videá boli približne každých 30 sekúnd (alebo možno že aj každých 5) prerušované znelkou: Yuli budzi dudzi dudzi duz, alebo niečo podobné. Po týždni dostal spolubývajúci prezývku Yuli, pod týmto menom navždy zostane v mojom srdci a iných orgánoch stimulujúcich produkciu stresového hormónu. Takže oddnes žiaden Kýbel mačiek, ale ruské reggae, Love me like you do a sovietska verzia Gogoman TV.

Po prvom dni v škole som plný dojmov z novej univerzity, ehm nových spolužiačok, celý nadšený ukázal Yulimu na facebooku môj nový objav (ktorý síce ešte nevedel, ako sa volám, ale na moje stalkovacie schopnosti občas nemá ani čerstvo zadaná 14-tka), on uznanlivo pokýval hlavou a šli sme spať. Na druhý deň iné cviká, nové baby, snáď som na ňu už aj zabudol, keď sa ma Yuli spýta: No čo, už si ju zavolal na izbu? Akože koho? No to dievča, čo si mi ukazoval. Aha. Neviem, prečo mi napadla scéna, keď sa Borat snažil uniesť Pamelu vo vlastnoručne vyšívanom vreci. Nasledovala vážna otázka, smerujúca na kultúrne rozdiely medzi Európou a Áziou, vraj prečo u nás sú všetky ženy zadané a muži nezadaní. Ja že ako na to prišiel. Vraj stretol pekné dievča, ktoré robilo promo na mobilné paušály, tak prišiel za ňou, dal jej kompliment a spýtal sa, či sa chce zoznámiť. Ona že nie, mám priateľa. Nemal som to srdce podotknúť, že možno aj nemala. Ale chcel by som jeho guráž.

Ďalšie kultúrne rozdiely vyvstali pri navonok nevinnej otázke, aké mám rád mäso. Veľmi som nechápal, ako to myslí, tak on že či hovädzie, bravčové, koňa... No dúfam, že koňa som ešte nejedol, poľské klobásy nekupujem. Ale sľúbil, že raz mi navarí tradičné uzbecké jedlo. Tak som sa ho po mesiaci spýtal, kedy mi navarí toho koňa. Vraj nenavarí, lebo na intráku máme iba dvojplatničku a on potrebuje poriadny oheň. Predstavil som si, ako sa niekde na predmestí Taškentu celá rodina zhromaždí pri dvojmetrovej vatre a za obradného pokrikovania podobnému fandeniu na zápasoch DAC pečú koňa. Celkovo je u nich jedlo zrejme spojené so socializáciou a on sa toho nemienil vzdať, ani keď si o jednej v noci chcel niečo objednať z donáškovej služby. Vytočil čislo a následne aj brigádnika na telefóne, keď na jeho otázku, čo si praje zareagoval: odporučte mi niečo, čo máte dobré. Yuli údajne žije v Prahe už 9 rokov, no zatiaľ sa k nemu nedostal princíp fungovania donáškovej služby, stáva sa. Podobne dopadol aj jeho pokus najesť sa v menze. Klasická táckareň, zvolíš číslo, priložíš kartu, ideš. To by nebol Yuli, keby sa lámanou ruštinou s prvkami češtiny a mauretánskym prízvukom, či akým jazykom to tam hovoria nesnažil získať od absolventa kuchárskej učňovky za pultom doporučenie na nejaké dobré jedlo. Snáď ho chudák kuchár v rozrušení neposlal moc hlboko. Neslávne dopadla aj jeho snaha kúpiť si mäso, vraj řezník nepochopil, čo od neho týpek vlastne chce a len naňho čumel ako Slota na prázdnu fľašu borovičky. Asi chcel koňa a uzbecký týždeň bol v Lidli až o mesiac.

Čo sa týka Yuliho a češtiny, tak to B2 uvedené vo svojom životopise by mal rýchlo prepísať na A1.5, ak sa nechce v budúcom živote narodiť ako samec modlivky alebo Rado Procházka. Keď sa blíži noc a chystáme sa spať, spolubývajúci mi tradične oznámi, že ide „zhasnout svět“. S tým ruským prízvukom to znie celkom znepokojujúco, od Putina by som to určite nerád počul. Inak na Voloďu mal slabosť, často si púšťal jeho prejavy, hovoril o ňom ako o svojom prezidentovi a jedného dňa mi oznámil, že Putin má narodeniny a preto si ideme naliať borovičku. Snáď prvýkrát v živote som pocítil nechuť naliať si, ale nejako som ju prekonal. Inokedy ma prekvapil otázkou: chceš jít někam jít? Akože na pivo, do bordelu (vysvetlím) alebo čo myslíš? No to taky, ale já chci ještě jít, burger nebo tak. Hlavne, že sme sa pochopili. Čo sa týka spomenutého verejného zariadenia, prvé 3 týždne sa ma intenzívne snažil presvedčiť, aby som mu spravil wingmana. Podrobne mi opísal, ako to na Žižkove chodí, čo môžem očakávať za aké sumy a tak... No dúfam, že si aspoň umyl ruky, keď sa vrátil na izbu. Nedorozumenia sa stávajú, ale keď som jedného dňa zbadal mravce, ako si to rúbu po kredenci a upozornil ho na to, nasledoval len nechápavý pohľad. Mravce, mravenci... nič. Ahá ants, to je něco jako bugs, že jo? No kým to nelieta, je to vraj v pohode. Čo sa na intráku naučíš...

Nech mu slúži ku cti, že sa ma pokúšal kultúrne obohatiť. Tak si sedím na izbe, na stole pivko, že si večer pozriem Ligu majstrov, keď tu sa do izby vrúti Yuli v sprievode Japonca a černocha, ktorí boli radi, že vôbec vedia po anglicky. Vraj spolužiaci a že ideme s nimi na pivo. No istooo... Ale inokedy, lebo dnes si idem pozrieť futbal. Yuli im teda povedal, že si ide na polhodku pospať a pôjde s nimi. V dohodnutý čas sú spolužiaci opäť u nás, ale Yuli je vraj unavený a tak mám ísť s nimi ja. Poviem vám, ani El Clásico ma nikdy tak nezaujalo ako vtedy zápas Ludogorca Razgrad proti FC Kodaň. Všimili si to aj moji bývalí budúci kamaráti a našťastie mali empatiu na vyššej úrovni ako môj spolubývajúci, tak po chvíli sklamane odišli.

Okrem hudby obľuboval aj šport, konkrétne box proti sebe samému v zrkadle. Hocikedy sa bez varovania postavil oproti dverám, na ktorých bola nalepená reflexná fólia a boxoval, niekedy vydržal aj 30 sekúnd, kým sa zadýchal a klesol do postele. Normálne by som sa aj zľakol, keby jeho ruky nedosahovali hrúbku toho špáratka, čo vypadlo Pellemu zo saka. Inak v posteli trávil väčšinu dňa, cez víkend aj 20 hodín denne. Nebolo prekvapením, že potom nemohol večer zaspať a do noci sa ozývalo jeho prevracanie sa na starej, rozheganej posteli a vzlyky, zavýjanie, či ako to nazvať... v každom prípade, keby to niekto nahral, mal by hotový dabing filmu s tematikou bombardovania Drážďan v štyridsiatom piatom. Aj počas dňa bez zjavnej príčiny a varovania vydával zvuky, ako keby sa popálil, udrel alebo prekonával terminálne štádium hemoroidov, najmä pri programovaní. Asi sú tie IT fakt náročná robota, obdivujem vás.

Za zmienku ešte stoja jeho celkom statočné medzery v niektorých oblastiach našej kultúry. Začiatkom zimy mi položil vážnu otázku, čo sú to tie Vánoce. Tak mu vysvetľujem, že kresťanský sviatok, narodil sa Ježiš Kristus a ták. Nasledoval celkom zarazený pohľad: a ty to oslavuješ? No predstav si, na Slovensku to oslavujeme len štyria: ja, Kuffa, Chromík a ešte Róbert F., lebo má krst aj birmovku. Ale ten iba trošku. V strede jari mi zase natešený Yuli oznámil, že máme 4 dni dekanské voľno a že či neviem prečo. No lebo Veľká noc, ale hlbšie vysvetľovať sa mi to fakt nechcelo. Čo by si pomyslel o historke s ukrižovaným chlapom, ktorý potom vstal z mŕtvych. Misionár zo mňa fakt nebude.

V druhom semestri prišiel na psa mráz a Yuli si našiel priateľku. Veľmi som ich vzťahu fandil, lebo to znamenalo, že občas odišiel aj na noc preč a ja som mohol dospať predošlý mesiac. Dvojhodinové večerné telefonáty aspoň obohatili moju znalosť ruštiny. Tie bývali občas celkom vtipné, hlavne keď sa po 10 minútach už nemali o čom rozprávať a Yuli, aby nedopustil trápne ticho, vytasil čipsy a Študentskú pečať, svoju obvyklú večeru a mľaskal do telefónu. Druhá strana si možno myslela, že jej dal k telefónu svojho mopslíka. V pamäti mi navždy utkvie jeden hlboký rozhovor: Privjet charoša, privjet. Blablabla, už chcem položiť. Prečo? Však lebo ty mlčíš, ja mlčím, čo budeme mlčať. Paka. Yuli to so ženami vie, Neil Strauss má v strednej Ázii veľkú konkurenciu. Ale myslím, že nakoniec sa aj tak rozišli, keďže charoša odletela do rodného Jakutska a z Yuliho ponuky stretnúť sa v Moskve sa vykrúcala. On to mal z Prahy do Moskvy okolo dve a pol hodky lietadlom, ona z Jakutska sedem hodín aerodynamicky upraveným fúrikom, seems fair.

V každom prípade dúfam, že ešte žije, keďže pred koncom semestra si kúpil mleté mäso a nejak sa mu nepáčila teplota v chladničke, tak ho ako správny zástupca intrákovej fauny vyložil na okno. Tento trik síce funguje skôr v zime ako v polovici júna pri teplote 25 stupňov a slnečnom počasí, ale učíme sa predsa na vlastných chybách. Menej spokojný som bol s tým, že keď si v kuchyni robil zo svojho fajne odležaného dvojdňového mäska karbonátky, pohadzoval ho po celej kuchyni ako dieťa Jamieho Olivera a Martiny Hrašnovej. Bojoval som s pokušením celú kuchynku zapáliť a uhrať to na poistnú udalosť, ale liter Sava všetko vyriešil.

Každý vzťah končí buď svadbou alebo rozchodom a ani jeden z nás sa ku zaobstaraniu snubného prsteňa nemal, takže nevyhnutne nastal čas lúčenia. Boli to veľmi obohacujúce dva semestre, no myslím, že najmä mne stačilo. Budúci rok sa hlásim na jednoposteľovú izbu, na takéto dobrodružstvá sa cítim byť už starý. Borat je pre mňa odteraz viac dokumentárny film ako komédia. A už nikdy nechcem bývať s niekým, koho priezvisko má viac ako 3 slabiky (-ová sa neráta).