V predchádzajúcej časti sme si povedali o útrapách, keď sa pokazí mechanizmus v maličkej miestnosti zvanej WC. Pravdaže nemôžeme byť stále len doma resp. dobehnúť domov vykonať svoje potreby. Väčšina z nás, čo nie sme geneticky viac pigmentovaní a sociálne neprispôsobiví, chodí denne do práce a trávi tam viac ako tretinu dňa a viac ako polovicu života, ktorú neprespí. A aj na takých miestach je potrebné uskutočniť potrebu.

 

Keďže väčšinou v práci človek nie je sám, zdieľa priestor s pár stovkami ďalších nešťastníkov a na vás pripadnú akurát štyri metre štvorcové v open space, tak sa netreba čudovať, že tie tri kabínky zdieľate s ďalšími stovkami nešťastníkov. U nás sú tri kabínky na každom poschodí po obidvoch stranách. Problém nastáva, keď sa uzavrie jedna strana, lebo kancelárskym ľuďom sa stále kazí kanalizácia, do ktorej ich exkrementy putujú. Čo tí kancelárski ľudia jedia?

 

Ak náhodou tie záchody fungujú, tak sú rozdelené podľa pohlavia. Nie ako doma alebo v Elimekbílovej. Takže neviem posúdiť, ako to za dverami dámskych toaliet vyzerá. Pred dverami je stále rad poskakujúcich žien, lebo majú len dve kabínky. My chlapi, ako som spomínal, máme tri. Síce v stave, ako v dobe vrcholiaceho socializmu, ale nikdy sa netlačíme.

 

Pravdaže toaletný papier je úzkoprofilovka. Podpultový tovar, ktorý si treba vážiť. Raz som musel prejsť tri poschodia, aby sa mi náhodou nestalo, že si nerozvážne sadnem a potom budem ďalšieho súdruha obťažovať cez zatvorené dvere, aby mi zohnal toaleťák. O kvalite radšej nebudem písať ódy, lebo to sa ani nedá. Asi má firma exkluzívnu zmluvu s papierňami, že čo ide na skart, tak z toho sa vyrobí toaletný papier, ktorý sa vráti k nám do obehu. Kvôli tomu tá šedastá farba s písmenkami, kde sa dajú niekedy prečítať celé slová. Možno to boli dakedy noviny a teraz vytieraním dostávame do tela potrebnú dávku olova.

 

 

Umývadlo zodpovedá celkovej záchodovej kultúre. Skoro čisté a skoro celé. Kohútik s červenou bodkou je len na ozdobu. Plastový box na papierové utierky je roky prázdny. Použiť sa dá len sušič rúk, z ktorého trčia zaizolované káble. Buď fúka horúci vzduch silou, že sa človeku ugrilujú ruky, alebo studený do rytmu skapíňajúceho trabanta. Pritom treba dávať pozor, aby vás v stiesnenom priestore niekto neudrel do chrbta dverami. 

 

Niekedy sa stane, že človek musí aj cestovať a to sú tiež nekonečné zážitky v súvislosti s potrebami. Veľkými aj malými. Vo všeobecnosti platí, že muži nemajú problém poliať trávu, kvietky, kríky a stromy pri vykonávaní malej potreby. A keď je potreba veľká, tak aj gate stiahnu pri ceste. Ženy potrebujú svoj komfort aj pri cestovaní a nechcú vytŕčať zadnú časť tela len tak. Čiže nám zostáva benzínka. A nám chlapom zostáva len platiť pokuty za prekročenie rýchlosti, aby sme ich dopravili ešte predtým, než sa stane nehoda a musíme dať vytepovať interiér auta.

 

Pri benzínkach väčšinou koreluje veľkosť s čistotou priamou úmerou. Najhoršie je prísť tesne po autobuse s poľskými turistami na malú pumpu s jednou kabínkou. To sa tam tie ženy postavia a každá už len z princípu vyskúša, občerství sa nepitnou vodou, upraví make-up a vyčeše vlasy. Potom, ako kráľovná krásy vyjde a vydýchne si. Za ten čas chlapi vypijú fľašu tvrdého a prespia do ďalšej prestávky.

 

Cestovanie vlakom je tiež celkom bežná činnosť. Keďže aj IC prejde vzdialenosť medzi západným a východným veľkomestom za päť hodín, tak to je aj zo zdravotného hľadiska čas, za ktorý sa treba najmenej raz vyčúrať. O ostatných vlakoch ani nehovoriac. Chlapi vojdú do kabínky a postojačky opierajúc sa jednou rukou, nechávajú vybavenie svojej malej potreby na gravitáciu. Ženy vojdú, obložia si záchodové sedadlo toaletným papierom (z Bratislavy po Trnavu ešte je) alebo vlastnými papierovými vreckovkami. Potom si ale nesadnú, ale v polodrepe jednou rukou opreté o stenu a druhou o okno a v tretej s kabelkou, bez ktorej sa nepohnú. Zaujímavé je to najmä pri výhybkách. Asi je to odvodené od slova hýbať sa, lebo sa naozaj celý vlak hýbe a nielen dopredu, ale aj do bokov a to by sa aj skúseného cowboya potrápilo zostať v tom polodrepe. My chlapi si jednoducho na výhybkách očúravame topánky.

 

Pravdaže s pribúdajúcimi kilometrami sa mení aj kvalita záchodov vo vlakoch. Ak vôbec nejaký toaletný papier bol, tak sa rýchlo minul a o papierových utierkach ani nehovorím. Ak si náhodou niekto myslí, že na staniciach je to lepšie, tak ho musím vytrhnúť zo sladkého spánku. Tam sa veľa od socializmu nezmenilo. Pre istotu sú WC na staniciach preventívne zatvorené. Kým nájdete, kde sa kľúč nachádza, tak pustíte aj do gatí. Ak náhodou nie, tak tam nabehnete, preskočíte zo dve mláky, ale tretia je taká veľká, že skočíte rovno do prostriedku. Už je to aj tak jedno. Nevadí, rýchlo do kabínky. A úľava. Potom nervozita, že toaletný papier je asi už dávno nedostatkový artikel, lebo do schránky na toaleťák sa nasťahoval veľký pavúk a teraz zúrivo behá dookola. Tak obetujete prvé strany skripta. Cestou von zistíte, že ani voda netečie, ale pre istotu ste suverénne vstúpili do ďalšej smrdiacej mláky. A vonku na slnku zistíte, že to nebol až taký dobrý nápad vziať si nohavice až po zem.

 

 

Časté je ešte aj cestovanie autobusom. Väčšinou len na krátke vzdialenosti, na ktoré viete zhruba odhadnúť, koľko je nutné vypiť a zjesť, aby ste to vydržali do cieľovej stanice. Niekedy sa však stáva, že v dôsledku nepredvídateľných udalostí (cestári neboli pripravení na sneh v decembri alebo vodiči neboli pripravení a majú adrenalín na letných gumách a pod.) sa cesta predĺži až na trojnásobok obvyklého času. Vtedy máte tri možnosti:

 

1. Vystúpite a zakývate autobusu, vykonáte svoju potrebu pri ceste a možno ho ešte pešo dobehnete.

2. Pre takéto prípady máte pripravenú prázdnu fľašku.

3. Jednoducho sa počúrate.

 

Masochistické povahy cestujú autobusom aj na dlhšie vzdialenosti. Síce autobusy majú tiež hygienickú prestávku, ale tá nemusí korešpondovať s vašim hygienickým cyklom. V prípade, že sa jedná o linkový autobus, tak ju môže mať niekde na autobusovej stanici. Keď je to o desiatej večer, tak nikoho na stanici ani nenájdete, kto by vám dal kľúč. Ak sa jedná o zájazd, tak v civilizovanom svete sa prestávky robia na benzinkách. V menej civilizovanom zastane autobus na poli a šofér rozdelí cestujúcich – páni do kríkov vpravo, dámy do kukurice vľavo. 

 

Dnes však už chodievame na dovolenky lietadlom. Je to trošku vyššia kultúra, keď sa toľko za to vysolí v podobe letištných poplatkov. Takže na letisku sa to ešte dá, ale keby vás to chytilo na palube, tak začínajú problémy. Hlavne cestou z exotických krajín, kde chytíte pomstu faraónov, ktorá je zákerná v tom, že vás trápi brucho, ale pri vzlietnutí nemôžete, pri pristávaní nemôžete, keď je turbulencia nemôžete, keď sa podáva občerstvenie, tak neprejdete a keď sa akurát nič z toho nedeje, tak v rade pred vami je aspoň desať ľudí. Vtedy si uvedomíte, že domov je jediné miesto, kde sa môžete v kľude vysrať.