- Dobrý deň, mala by som záujem o psíka od Vás, teda vlastne fenku. Môžete mi dať prosím viac informácií, kedy budú k odberu. 

- Zdravím, fenky mám k odberu tri, prísť môžete o dva týždne a vyberiete si. Zavolajte potom a dohodneme presne odber. 

Radosť v srdci, chvenie v bruchu ako pred prvým rande. Budeme mať psa. Teda fenku. Keď niekto povie suku tak zazerám. Veľmi sa mi to pomenovanie nepáči. Máme dva týždne na to kúpiť a pripraviť všetko potrebné. Deti dostali za úlohu vymyslieť meno. Normálne meno. Lebo Scooby-dooby doo nebudem kričať. 

Nastal deň D a my sme sadli do auta a išli si pre ňu. Pre novú členku našej rodiny. Všetky tie pobehujúce guličky boli krásne. Nevedela som podľa čoho si vybrať. A tak vybral syn. Krásne sfarbená, na chrbte mala biely výkričník. Smiali sme sa, že ako výstraha „Bacha na mňa“.

Nikdy predtým som nemala psíka. Teda keď som bola malá tak otec mal poľovníckeho vonku v koterci, takže to nepovažujem, že ja som mala psa. Šesť týždňové šteniatko nám behalo po dome. Robilo mláčky. Spalo v rôznych čudných polohách na rôznych miestach, zásadne mimo pelechu. Venčila som ju cez deň aj v noci. Prvú noc som s ňou spala na zemi, lebo plakala a kňučala. Vtedy sa vytvorilo medzi nami puto. Silné a plné lásky. 

Vždy keď sme riešili, že budeme mať psa, tak som to tak brala, okej, bude doma pes. A čo. Bude s nami. Naučíme povely. Bude vonku strážiť. A potom keď tu bola, tak som zistila, že mať psa je iný rozmer lásky. A netušila som, že ju budem ľúbiť tak veľmi. Pracujem stále homeoffice, čiže sme boli nonstop spolu. Keď som musela niekam odísť, ležala pri dverách a čakala ma. Bolo jej jedno, že deti sa s ňou chceli hrať, že má granule v miske. Ona ma čakala. Silné puto medzi nami. Potvrdilo sa mi, že sme vybrali výborné plemeno. K deťom aj na dvor. Bernský salašnícky pes je veľký pes. Chceli sme veľkého psíka. Nič proti, ale neverím malým psom. Keď som mala 4 roky, tak ma pod oko pokúsal jazvečík mojej tety. Pamätám si to dodnes. Na psov som nezanevrela, len malé psi nie sú pre mňa. Najskôr sme chceli psíka z útulku. Dať domov niekomu, kto ho nemá. Vybrali sme viacej plemien, ktoré by sme chceli a hľadali sme. Ako som zistila, tak vybaviť hypotéku je jednoduchšie ako získať psa z útulku. Chápem, že nechcú dať psíkov do rúk kadekoho. Niekoľkostranový dotazník, ako žijeme. Ako budeme psíka vychovávať. Potrebné doložiť fotky, kde bude psík bývať. Búda, pelech, misky, hračky. Kým sme nemali isté nič, tak sme nič nekupovali. A kameň úrazu bol, že sme nemali ešte dokončený plot. A nechápali, že veď ja so šteniatkom budem vždy vonku a potrvá len pár týždňov a plot dokončia. Pri tom všetkom čo odo mňa žiadali som si aj potvrdenia o daňovom priznaní pripravovala. Ale nič nepomohlo. Psíka nám z viacerých útulkov nedali. Neponáhľali sme sa. Len mali zrovna šteniatka plemien, ktoré sme chceli. Tak sme makali na záhrade aby čím skôr bol plot. Bol september. Prisťahovali sme sa sem v máji. Nová ulica na okraji dediny. Väčšina mladých rodín. Deti ako smetí. A mačky. To nie je moja šálka kávy. Nevadí mi mačka, ak mi neserie na záhradu. Odpudzovače vôbec nefungovali. Keď už tie mačky boli tak drzé, že nám liezli dnu ak sme nezavreli terasu. Behali nám po grile, stole, stoličkách. Posledná kvapka trpezlivosti pretiekla keď roztrhali vírivku. Môj manžel povedal, že do týždňa budeme mať psa. Hneď sme našli, čo sme chceli ale priviezli sme si ju až o dva týždne. Naše trápenie s mačkami vyriešené. 

Bola dobrý psík. Poslúchala. Neničila veci. Časom ako rástla sa presunula viac von. Ale v zime som ju vzala znova dnu. Aj keď to pre mňa znamenalo nočné vstávanie lebo chodila aj dva-tri krát za noc cikať. Mňa prišla zobudiť do spálne. Otvorila som jej terasu, vycikala sa. Zaškrabkala na dvere a išla znova spať. Už od šteniatka jej zostalo, že spala na rôznych miestach. Najskôr v obývačke na pelechu. Potom v chodbe. Chvíľu pri deťoch a potom u nás v spálni. 

Mali sme pocit, že sme ju rozmaznali. Nechcela veľmi jesť. Od malička sme nemali problém, že by bola pažravá. Keď dostala nejakú mlsnotku, tú zhltla hneď ale na granule sme ju museli presviedčať. Viac metód sme skúsili, viac typov granúl. Zachutili jej od susedov, tak sme objednali vrece a už ich nechcela. Skúsili sme iné, a znova, dva dni jej chutili a potom zase nič. Veterinárovi sa to na očkovaní v polroku tiež nepáčilo, že málo priberá. O mesiac máme prísť na preváženie. Časy, keď som prehovárala moje deti na jedlo sú dávno preč ale pre nej som si to zopakovala. Kŕmila som ju lyžičkou. Varila som jej mäsko. Len aby jedla. 

Bola nedeľa a ona sa nevedela postaviť. Mala niečo s nohou a krívala. Zľakli sme sa čo sa stalo, že sme nespozorovali, kde si mohla ublížiť. Veterinár povedal, že má byť v kľude a v pondelok máme prísť. V pondelok už chodila pekne, ale išli sme veterinárovi, veď aj to preváženie nás čakalo. Dohodli sme sa že ďalší deň ju utlmia aby mohli spraviť RTG a vezmú krv aby sa vylúčili intolerancie a zistia prečo nechce jesť toľko a nepriberá ako by mala. Z výsledku RTG som nadšená nebola. Vrodené vady na kĺboch aj chrbtici. Je to možné podporiť kĺbovou výživou ale nezaručia ako ten psík bude v dospelosti. Či bude alebo nebude krívať a neskôr môže aj ochrnúť. Dosť ma to zaskočilo. Sakra. Mladá, krásna. Prečo takéto niečo. To som netušila, že o dva dni príde horšia podpásovka. 

Posledné noci nechcela spať vo vnútri. Bola som z toho smutná, že je radšej vonku. Ale som si hovorila, že asi jej je teplo, predsa len kožuch má ako medveď. Ona to už asi tušila... Vo štvrtok mi cez obed zvonil telefón. Náš veterinár. S gučou v hrdle a trasľavým hlasom mi oznámil, že výsledky z krvi sú veľmi zlé a či môžeme čím skôr prísť. Rana pod pás. Od toho momentu som plakala. Deti sme odviezli k babke. Vysvetlili im čo sa deje. Veľmi to nechápali, že ju už asi domov neprivezieme. Cesta bola tichá. Obom nám s manželom stekali slzy po tvári. Doktor nás zobral hneď dnu. Vysvetlil všetky hodnoty. Spravil aj sono obličiek. Zlyhali. Neboli dobre vyvinuté a ešte aj s cystami. Čudoval sa, aká je funkčná. Že na nej to ani nepoznať, okrem toho že nepriberala. Museli sme sa rozhodnúť. Zobrať ju domov a trápiť seba aj ju a čakať alebo ju dať uspať. Najhoršie minúty. Nechal nás rozlúčiť sa, ležala som s ňou na zemi a ďakovala jej, že ma naučila ľúbiť. 

Plakali sme veľmi. Bála som sa na reakciu detí. Starší ten si poplakal. Mladší, má 4 roky a tešil sa že je v nebíčku a tam sa s ňou znova stretneme. Ale podľa neho neni fér, že ja a tato skôr, lebo sme dospeláci a zomrieme skôr. Chcela som mať aspoň na chvíľu v sebe jeho pocit, že si neuvedomuje stratu ale teší sa ako ju znova uvidíme. Tú noc som nevedela spať. Chvíľu sa mi podarilo v obývačke zaspať a zobudila som sa na zvuky, ktoré ona robila keď chodila po parketách a keď šuchla o dvere, že chce ísť von. Vstala som, otvorila terasu a znova sa rozlúčila. Chýba tu. Je tu prázdno. Odišla. Ako naše 7 mesačné štena. Chlpatá príšerka. Naša Trixi.