Najlepší hejteri sú tínedžeri, na nich sa chytá máloktorý autor DM. Fakt. Mám to doma, viem, o čom hovorím. Na to, aby sa im niekto postavil, musí byť riadny frajer.
Nedávno mi jeden kus z mojej chovnej stanice ukázal video, ktoré si posielajú medzi sebou vo svojej skupinke na FB. Tatko spolužiačky, solídny pán riaditeľ nemenovanej firmy, vymenil v jednej rozhodnej chvíli života svoj značkový dobre padnúci oblek, v ktorom som ho vídala na rodičku, za cyklistický dres. Pochopiteľne, v obleku by sa mu nebajkovalo dobre. Elastickosť materiálu zlomyseľne poukázala na tuk sformovaný pod kožou do vypuklých tvarov. To, čo v obleku podčiarkuje osobnosť majiteľa bruška, v obtiahnutom športovom tričku bez hanby vykrikuje čosi o neviazanom apetíte, takmer pažravosti, prepáčte, pán riaditeľ. Pripomínal vypaseného pavúka, ktorého syn usilovne kŕmil muchami. Cyklista netušil, že si ho potomok nahráva potajme na mobil, urputne vťahoval brucho pred zrkadlom a maslovými svalmi sa snažil dostať horu tuku do priestoru, kde si už hoveli črevá. Telo bojovalo samo proti sebe. Tu sa zázraky nedajú vyrobiť ako vo firme, zapatrošiť kdesi-čosi v účtovníctve a vyrobiť želaný hospodársky výsledok. Riaditeľ vyvaľoval očiská, bez prívodu vzduchu pripomínal smutný údel kapra, ale telo nepustilo. Brucho vyletelo do priestoru, vyľakaný elastický materiál uskočil. Neovládla som sa a takmer som sa udusila od rehotu, kým som si neuvedomila, že haló, veď ty si matka, musíš byť deťom vzorom v prístupe k ľudom, hoc aj smiešnym.
Na ďalšom rodičku sme sa rozprávali medzi sebou, čo tie naše decká vyvádzajú a ako si nás nahrávajú v trápnych situáciách, aby sa pobavili. Riaditeľ pokýval hlavou, že vie o tom a mne to nedalo, ticho som ocenila, že sa dal na bajkovanie a že nech sa nedá odradiť.
„Samozrejme, že sa nedám odradiť, keď už som sa na to dal. Takže ste to videli aj vy, no hm... No a čo poviete, že som vyzeral ako kokot?!“ sprisahanecky na mňa mrkol. Obaja sme sa rozosmiali. Mal môj obdiv, bol to frajer.
Dorobili nám kúpeľňu a novota sa priam okázalo leskla. Ženskej sa ale nikdy nezavďačíš, tak som si po odchode firmy ešte zmyslela ďalšie držiaky na osušky. Na mužovu otázku vyslovenú s čudným podtónom a náhlym splynutím obočia s ofinou, či naozaj, vedomá si náhlej role mučiteľky, lakonicky som odpovedala, že naozaj. Viem, toto je fakt trúfalé písať na webovú stránku určenú mužom. Bolo jasné, že na takéto detaily sa už firma volať späť nebude, toto musí zvládnuť domáca firma Kutil a syn (áno, ten drzý s mobilom).
Po nákupoch v obchode, akomsi špecialistovi na dom a záhradu, kde sa ale ja nudím, lebo tam nepredávajú žiadne handry a potom zúrim, či mám po tom dome a záhrade chodiť holá, ty môj špecialista, sa muž zhostil úlohy domáceho majstra. Schmatol do rúk vŕtačku a po úvodnom sústredenom výraze začal bohapusto hrešiť. Pribehla k nemu celá rodina, či si stihol už prevŕtať dajakú časť tela, decká držiac v rukách mobily, že bude sranda.
Za výdatného nadávania, kedy muž s ohľadom na deti zamenil kkt za blbec a dpč za dokelu, vysvetlil, že šiel kúpiť nový vrták osmičku, lebo osmičku už má zodranú, ale blbec predavač ho toľko otravoval, dokelu, že mu nakoniec dovolil pomôcť mu vo výbere vrtáka a tak má teraz, dokelu, od toho blbca namiesto osmičky šestku, ktorú má aj doma a nezodranú, dokelu. Tínedžeri vetrili vo vzduchu viac pikantnosti, nenechali sa uchlácholiť upravenou rétorikou, škerili sa ako rozkroky pracovníčok pri Slovnafte.
Muž zobral do rúk vŕtačku s vrtákom číslo šesť a pustil sa do výroby malých dier v novom obklade kúpeľne. Vŕŕŕŕ, toto nebol problém, muž aj vŕtačka to zvládli. Dierky nasávali kúpeľňový vzduch a cítili sa fajn, aj keď sa do nich ešte nedali strčiť rozperky alebo pekne po kutilsky: hmoždinky. Tie sa nedočkavo triasli a čakali na čosi väčšie. Muž si vzdychol, zavolal na synáčika a ten mu podal ošúchaný veľký vrták číslo osem. Teraz by sa hodili tri oriešky, kde by boli namiesto handier chlapské záležitosti, trebárs tá osmička. Lenže orechy sú pre ženy a veverice, tak chlap musel improvizovať, ale stálo to za to.
Pritlačil ošúchaný vrták k malej dierke, zaprel sa doňho s nehou skúseného chlapa, ktorý vie presne, kedy môže pritlačiť a kedy treba prestať. Vrták sa vnoril do dierky, uvelebil sa v nej, muž sa nadýchol tak hlboko, až mu vzduch rozhodil pľúca do celého tela, ktoré odrazu dýchalo celé vzrušením až do poslednej bunky. Nenáhlil sa, nebolo prečo. Pomalé tempo zaručovalo úspech. Hlavne vydržať a nepodľahnúť nadšeniu, ktoré sa ho zmocňovalo. Vŕtal pomaly a dýchal spolu s vrtákom, ktorý zväčšoval dierku. Keď skončil, odfŕkol ako tátoš, ktorý docvála do cieľa. Vypol pyšne hruď, utrel si ošúchaný skúsený vrták a usmial sa sám pre seba. Pohladil spokojne dieru, vložil do nej hmoždinku a keď sa to všetko zopakovalo s ostatnými dierkami, dielo bolo dokonané. Skrutkami upevnil do steny policu a prehodil, že zajtra sa zastaví u toho špecialistu a vráti mu aj s bločkom tú nepoužitú šestku. Tínedžeri sa na všetko pozerali s otvorenými ústami.
„Tati, ty si frajer,“ povedal syn a strčil mobil do vrecka. Fíha, frajeri vyrovnali skóre. Držím frajerom palce, netajím sa tým a viem aj presne, kto ním môže byť a kto nie. Taký nový zbojnícky kapitán, ktorého vytvorilo Ministerstvo Spod Brány, by napríklad u mňa nemal šancu. Ale zato ju má trebárs môj sedemdesiatročný učiteľ jogy, ktorý si vie telo zamotať ako pekár pletenku. A na top pozíciu sa u mňa dostal jeden študent, inak skvelý vedúci z tábora, ktorého moje decko navštevuje v nemocnici, kde preležal celé sviatky so srdcom v našich podmienkach neoperovateľným. Neviem, čo všetko musí mať mladý muž teraz v gebuli, ale na moje decko sa stále usmieval, povzbudzoval ho v jeho životných plánoch a vytešoval sa z darovaného Šmolka, ktorého so smiechom zvolil za maskota večne modrých kardiakov.
No a zvláštnu cenu za frajerinu má u mňa.... ale začnem radšej zoširoka. Šinuli sme si to takto v nedeľu cez vianočný bratislavský trh, tínedžeri nemali žiadne stretko s podobným živočíšnym druhom, a tak znudene levitovali s mobilmi v rukách pomedzi stánky s dlhodobo ohrievanou cigánskou a pripitými drobnými živnostníkmi, ktorí by sa na to už najradšej vysrali, ale to vieš, sú „sviatky radosti a pokoja, nechápem, čo si celá nesvoja…“
Prituhlo, huba mi zmrzla a keď som niečo rozprávala, nerozumel mi nik, už ani ja sebe. Na pódium sa vytrepali mladí s voľajakými starými hudobnými nástrojmi, vraj Amerika roky šesťdesiate. Omladina sa zachechtala, že budú hrať mamutiu hudbu.
Postavili sme sa pod pódium, tínedžeri si nachystali mobily pre každý prípad a potom ich schovali. Jazz, rock, ľudová hudba, vážna aj ľahkovážna, všetko spolu s odrazu voňavou cigánskou, usmiatymi predavačmi a dobrou náladou urobilo takú atmosféru, že dovidenia. Riskujem, že umiestnim do tohto článku nieže natívnu, ale očividnú reklamu, ale je mi to fuk, zaslúžia si to. Taste of Brass. Vypeckovali to nielen na benefičnom koncerte pre decká, ale aj pre radosť zmrznutým vianočne naladeným Bratislavčanom. Stáli sme kúsok od pódia, frajerky alebo manželky volali na muzikantov, nech už dohrajú a idú sa zahriať. Ale chalani sa len smiali, pridávali a jednoducho frajerili.
