Som odporkyňa matiek rebeliek proti očkovaniu, ktoré týmto prosím, aby to radšej ďalej nečítali, ak chcú dobre spať. Deti považujem za najlepšie, čo sa mi v živote podarilo a vakcináciu za nutnosť pri ochrane ich života.
Vakcinácia je slovo odvodené od latinského vacca, čiže krava a viaže sa to k jednému z najhorších a najčastejších infekčných ochorení. Nech sa páči, naša superstar:
Pravé kiahne
Kiahne to k ľudstvu tiahne. Odjakživa sa pokúšali s nami o vášnivý vzťah. Po milostnom dobrodružstve však ostali človeku jazvy nielen na duši. Archeológovia našli už na mumifikovanej tvári Ramzesa V. stopy po jazvách. Niektoré zdroje uvádzajú, že pravé kiahne usmrtili viac ľudí ako všetky vojny na svete dokopy. V šestnástom storočí mali v Európe na svedomí takmer 15 percent úmrtí, kosili chudobných, aj bohatých, zhruba tri štvrtiny boli deti mladšie ako desať rokov. Tí, čo prežili, ostali zjazvení a niekedy aj slepí do konca života. Staré záznamy uvádzajú nekonečné množstvo mŕtvol nakopených popri cestách, všadeprítomný odporný pach smrti, psov a supov, ktorí mali mŕtvoly ľudí ako svoje denné menúčko. Ľudia si časom všimli, že kto toto ochorenie prekonal, viac ho nedostal. V odporúčaniach pri hľadaní slúžky sa uvádzalo, či prekonala kiahne, čo bolo zárukou, že ho neprinesie do rodiny. Asi hlavne v prípade, keď hľadanie neprebiehalo face to face.
Koniec osemnásteho storočia a zas zúria kiahne. Vidiecky lekár Edko Jenner má rád miestne klebety a ešte radšej sleduje dojičky. Všimne si, že tie, ktoré sa nakazili kravskými kiahňami z infikovaných vemien, nedostanú pravé. Urobí experiment. Vezme trochu hnisu z vyrážky na ruke mladučkej dojičky Sarah, nakazenej kravskými kiahňami a škrabaním ho dostane do kože osemročného Philippsa. O šesť týždňov ho infikuje pravými kiahňami a chalanisko ich naozaj nedostane. Napokon experiment zopakuje s vlastným synom. Opäť úspešne. Na počesť jeho objavu zavádza Louis Pasteur, ku ktorému sa neskôr ešte vrátime, termín vakcinácia. V roku 1980 boli z celosvetového zoznamu chorôb oficiálne odstránené.
Pôvod: pravdepodobne zvierací vírus, v hre sú kravy, kone a aj ťavy
Slávne obete: Wolfgang A. Mozart si poblúznil, ale prežil, Johann W. von Goethe sa ponimral v spomienkach na kiahňové utrpenie v svojej autobiografii, prezident Abraham Lincoln ich mal len mierne, Mária Terézia si ich švihla v päťdesiatke a diktátor Stalin si kvôli jazvám dával svoje fotky retušovať.
Osýpky
Objavili sa už pred piatimi tisíckami rokov, takže tiež náš starý kamarát. V dobách, keď začali ľudia žiť v mestách, boli bežnou detskou chorobou. Je to vysoko nákazlivé infekčné ochorenie, smrteľné hlavne pre populácie, ktoré s nimi nemajú skúsenosť. V Amerike sa pred príchodom Európanov nevyskytovali vôbec. Keď sa však domorodé obyvateľstvo zredukovalo na desatinu pôvodného počtu, historici uvažovali o príčine čudného holokaustu a prišli na to, že osýpky spolu s kiahňami sú to, čo pôvodné obyvateľstvo s chýbajúcou imunitou na tieto špeciality úspešne likvidovalo. Osýpky sa tak šírili po americkom kontinente, až sa stali koncom 17-tého storočia v mestách na východnom pobreží Severnej Ameriky hlavnou príčinou smrti.
Od roku 1963 sa už decká proti osýpkam očkujú látkou obsahujúcou živý oslabený vírus. Vo svete však toto vážne vírusové ochorenie stále patrí medzi hlavné príčiny úmrtí detí. Arabské príroslovie hovorí: "Po osýpkach si spočítajte deti." Nepáči sa mi ani výrok Jeromeho, že láska je ako osýpky a všetci ju musíme prekonať. Bolo by fajn, keby boli osýpky podobne ako kiahne eradikované, čiže kopanec do riti a odchod zabudnutia.
Pôvod: pravdepodobne kedysi dávno domestifikované psy, ale v hre je aj dobytok
Žltá zimnica
A máme tu trópy, v ruke farebný nápoj Sex on the Beach a komáre, ktoré vám namiešajú svoj dvojfarebný drink. Človek po ňom ožltne a vracia čiernu natrávenú krv. Postupne krváca z očí, z nosa, uší a aj zo zadku. Toto vírusové ochorenie prenášané komármi rodu Aedes aegypti bolo časté v minulosti medzi námorníkmi. Lode s chorými vyvesili žltú vlajku a ani námorníci, ani cestujúci, nesmeli 40 dní opustiť loď, lebo by ich zastrelili.
Prvá veľká epidémia bola zaznamenaná v 17-tom storočí v Karibiku a Amerike. Zlo priplávalo na otrokárskych lodiach a dlho bolo záhadou, prečo postihovalo výlučne Európanov a nie afrických otrokov, ktorí ju zrejme prekonali v detstve.
Pôvod: ochorenie opíc, ktoré začali komáre prenášať na človeka tlačiaceho sa do džungle
Rod komárov Aedes aegypti si však donáškovú službu zriadil aj na horúčku Dengue, na ktorú sa očkovacia látka stále hľadá. Na žltú zimnicu existuje od tridsiatych rokov minulého storočia, ale zlyhávajú imunizačné programy v chudobných štátoch, problémom je rýchla urbanizácia a objavenie nových prenášačov, ktorými sa stali komáre z rodu Haemogogus, nuž zrejme bitka rodov.
Besnota
Latinský názov „rabies“ pochádza zo slova, ktoré znamená blúzniť. Všetci si určite predstavíte psa s penou na papuli a je to správna predstava, lebo besnotu spôsobuje Lyssavirus, vyskytujúci sa v slinách takto chorého psa. S ochorením bojovali zúfalo už v starovekej Mezopotámií, Číne, Indií, Ríme a Grécku, kým neprišiel náš známy francúzsky chemik Louis Pasteur. Vynašiel pasterizáciu mlieka, očkovaciu látku na slepačiu choleru a anthrax. (Áno, dá sa proti mne očkovať, ale chlapi, vážne to chcete?!) a túžil zlikvidovať besnotu.
Zo sušenej miechy králikov vyvinul očkovaciu látku, ktorú v roku 1885 prvýkrát použil v zúfalej snahe zachrániť malého Josepha Meistera vážne pohryznutého besným psom. Po vypuknutí besnoty u človeka je totiž úmrtnosť ukážkovo stopercentná. Chlapca zachránil. Keď o tri roky neskôr otvorili v Paríži Pasteurov inštitút, Joseph Meister sa stal jeho domovníkom. V roku 1940 obsadili Francúzsko nacisti. Keď chcel jeden z dôstojníkov vyrušiť Louisa Pasteura v jeho večnom spánku v krypte a dožadoval sa kľúčov, Meister spáchal radšej samovraždu.
Pasteurova očkovacia látka bola odlišná od ostatných, lebo nebola určená na predchádzanie choroby, ale jej liečbu. Aj tak sa naďalej používala takmer sto rokov, kým sa nevyvinula bezpečnejšia a účinnejšia post-expozičná.
Aj keď som na začiatku ako príklad besnoty uviedla psa, vinníkov je viac. Môžu to byť vlky, líšky, šakaly, kojoty a tramtatatá netopiere. Nie, vaše besné polovičky sem nepatria.
Detská obrna
Desivá choroba, ktorej vírus sa prenášal prostredníctvom špinavých rúk alebo kontaminovanou vodou či potravinami. Poznali ju už starí Egypťania, ale prvú veľkú slávu si užila až v roku 1916, kedy spustila obrovskú epidémiu obrny na svete. Bohaté rodiny utekali s deťmi zo zamorených miest, ostávali tam len chudobní, zmrzačené deti premiestňovali nasilu do izolačných nemocníc, nik nevedel, ako chorobu liečiť, ani čo je jej príčinou.
Slávna obeť: Písal sa rok 1921. Franklin Delano Roosevelt, neskorší štvornásobný prezident USA, ako 39-ročný trávil svoju letnú dovolenku na ostrove Campobello, keď náhle ochorel. Chorobu prežil, ale po zvyšok života bojoval s bolesťou a zdravotnými problémami. Svoje utrpenie tajil, existujú len dve jeho fotky v invalidnom vozíku. Do politického programu zahrnul aj pomoc pre zdravotne postihnutých. V roku 1924 navštívil kúpele Warm Springs v Georgií, aby zorganizoval veľkú finančnú zbierku a zmenil ich na centrum liečby ľudí trpiacich následkom tejto choroby. Najhoršie postihnuté obete obrny mali ochrnuté dýchacie svalstvo, ťažkosti s dýchaním, prehĺtaním a tak sa umelé dýchanie zabezpečovalo prostredníctvom železných pľúc. Niektorí ich potrebovali na nevyhnutný čas na zotavenie vlastných dýchacích svalov a iní v ňom strávili zvyšok života.
Očkovaciu látku vyvinul v roku 1955 americký virológ Jonas Salk, obsahovala mŕtvy vírus poliomyelitídy, podávala sa injekčne. Do vývoja očkovacej látky obsahujúcej oslabený živý vírus sa pustil aj ďalší vedec Albert Sabin a o dva roky predstavil vakcínu, ktorá sa podávala perorálne, na obyčajnej kocke cukru. Vedci sa kvôli tomu rozhádali a šli si vraj celkom slušne po krku. Pre ľudstvo je však dôležitá vakcína, je niečo ako zázrak, keďže priamy boj s vírusom liekmi zatiaľ nie je možný.
Hoci sa nepodarilo ľudstvu dosiahnuť eradikáciu, chýba k tomu málo. Na Slovensku o nej vďaka očkovaniu nepočuť od roku 1960, ale vírus stále šarapatí v Afrike a Ázií.
Nie ste z tých vírusových ochorení unavení? Tak si prebehnime nových vírusových nepriateľov v zrýchlenom tempe.
V roku 1976 dostal v Zaire miestny učiteľ horúčku. V nemocnici usúdili, že môže ísť o maláriu, ale injekcia chloroquine nezaberala. Krváca z nosa, očí, ďasien a krátko na to zomrel. Telo umyli a pripravili na tradičný pohreb, po ktorom zomreli členovia jeho rodiny a priatelia, ktorí boli na pohrebe, rovnako ako niekoľko zamestnancov nemocnice. Vykrvácali na smrť. Niektorí ľudia sa v posledných štádiách choroby z panického strachu vyzliekli a nahí vybehli na ulicu. Nice to meet you, Ebola. Od tohto prípadu ochorelo takmer dve tisícky ľudí, úmrtnosť sa pohybovala od 50 do 90 percent a aj keď sa mimo Afriky nevyskytovala, je zaujímavé, že otázka pôvodu ostáva stále nevyriešená. Ak ste aj čítali o opiciach, tak nie, tie mohli byť pre vírus rovnaké obete ako ľudia a nie, stále nie je celkom jasné, ako ebolu zvládnuť.
Keď sa v roku 1979 zatvárali dvere za kiahňami, otvárali sa iné pre AIDS. Toto vírusové ochorenie však v skutočnosti vznikalo niekedy v tridsiatych až päťdesiatych rokoch minulého storočia. Možno vtedy, keď lovci opíc jedli ich mäso, vírus v nich potichu pracoval na svojej smrtonosnej dokonalosti. Dnes má za sebou slávnu éru - milióny obetí, benefičné koncerty, finančné zbierky a očkovanie ako najväčšia nádej je stále v nedohľadne. Jeden epidemiológ to pekne opísal: „Všetko začalo ako klebeta. Potom sme zistili, že máme do činenia s chorobou. Potom sme pochopili, že ide o epidémiu. A teraz uznávame, že ide o tragédiu.“
Na záver si dajme SARS, čiže ťažký akútny respiračný syndróm. Vypukol v Číne koncom roka 2002 a pomerne veľkou rýchlosťou sa rozcestoval po svete. Na jar nasledujúceho roka putovala do sveta výstraha o novej, pravdepodobne smrteľnej chorobe. SARS ukázal, ako môže fungovať šírenie choroby v úzko prepojenom a perfektne mobilnom svete. Ako prišiel, tak aj odišiel, za sebou nechal takmer osemsto obetí a strach z neznámej choroby. Na trhovisku v južnej Číne našli vedci u niektorých zvierat, ako sú jazvec sivý alebo medvedík čistotný, vírus geneticky identický so SARS a u ľudí, ktorí manipulovali s týmito zvieratami vyššie hladiny protilátok, než sú bežné v populácií. Môže to znamenať čokoľvek. Aj to, že zvieratá sa mohli nakaziť od ľudí. :)
Cieľom článku bolo oboznámiť vás v čase boja s vírusovým ochorením s jeho historickými predchodcami, preto som zámerne vynechala bakteriálne choroby ako trebárs brušný týfus, tuberkulóza, syfilis, lepra, mor, parazitárne choroby ako malária alebo civilizačné ako skorbut či rakovina, ktoré dokázali ľudstvo rovnako spoľahlivo decimovať.
Na začiatku spomenuté kiahne, vírusová vysoko nákazlivá a smrteľná choroba, bola vďaka ľudskému úsiliu a umu poslaná do horúcich pekiel a to nám dáva nádej, že tomu tak bude aj pri iných chorobách, ktorých sa desíme.
Kým si choroba užíva svoju slávu, človek má šancu, že sa jej môže vyhnúť zodpovedným prístupom a ak sa dostane aj do situácie, kedy môže byť v ohrození, stále tu máme mušku zlatú, lebo v živote to býva aj o šťastí.
Najhorší je však strach. Ten dokáže na človeku rovnako ako vírus parazitovať a zmeniť jeho myslenie tak, ako vírus dokáže zmeniť DNA bunky. Dokonalejšiu vakcínu proti strachu, ako je radosť z každého prežitého dňa, nám už nik nevymyslí. Kráčať počas slnečných dní, aj počas hviezdnych nocí, so zakrádajúcim sa vlastným tieňom za chrbtom a vnímať ho ako niečo, čo síce nedokážeme prekročiť, ale nemáme z toho strach.
Počas pandémie španielskej chrípky, ktorá usmrtila pred sto rokmi usmrtila päťdesiat miliónov ľudí, si spievali deti túto pesničku: I had a little bird, it's name was Enza, I opened up the window and in flew Enza. Iróniou je, že túto pandémiu mohol spôsobiť človeku vírus A H1N1, čo je vtáčí vírus.
