Obyčajný priamy let z bodu A do bodu B, čo by sa už len tu mohlo prihodiť? Podľa Murphyho zákonov ak sa niečo môže posrať, tak sa to určite poserie.

Našu cestu začíname v malom pube blízko Korsvägen neďaleko centra Göteborgu. Povedali sme si, že na dopravu na letisko Landvetter skúsime využiť bežnú MHD, nakoľko stojí zhruba polovicu toho čo Flygbussarna (komerčný letiskový transfer). Neviem či je to takto v celom Švédsku alebo len v Göteborgu, ale na veľkých zastávkach MHD stoja autobusy na električkových zastávkach a preštrikovávajú sa na ne z priľahlých 4-6 prúdových ulíc. Prvý trolling od MHD nastal, keď autobus s číslom „Röd“ (áno, niektoré linky nemajú čísla, ale farby...) zastavil za dvoma električkami a ledva sme na neho dobehli. Po úspešnom nastúpení vyšiel autobus hneď na diaľnicu (to je výhoda tejto nástupnej zastávky) a doviezol nás do dediny/mestečka Landvetter, podľa ktorého je pomenované letisko. Cestovný poriadok je zosynchronizovaný podobne ako na Slovensku, vo chvíli keď prví cestujúci vystúpili z autobusu Röd, autobus číslo 612 zatvoril dvere a odišiel smerom na letisko.... Nevadí, mali sme pol hodinu čas pozrieť si švédsky vidiek – na základe tejto krátkej skúsenosti by som povedal že tam skapal pes... WC na ľudoprázdnej autobusovej „stanici“ sa otváralo NFC kreditkou alebo telefónom, pričom vám z účtu stiahne 10 SEKov (asi jedno euro). Na prázdnej stanici sme sa teda dočkali ďalšej 612ky, ktorá vymetala všetky dedinky na starej ceste pozdĺž diaľnice až sme sa 110 minút pred odletom dostali na terminál. Celkom nám vyhladlo a hneď pri zastávke bolo zvonku na stenách terminálu logo MAX, čo je švédsky fastfood na spôsob McDonaldu. Vybrali sme sa teda za logom ale všetko bolo pozamykané a opustené.... hmmm asi sa tam vchádza zvnútra terminálu. Času dosť, tak sme teda obišli autobusové nástupište do hlavného vchodu terminálu a vnútrajškom sme sa išli smerom k MAXu. Na odletovom displeji ešte nebola uvedená gate pre let do Viedne, tak si skrátime čas fastfoodom. Majú rovnaké objednávacie obrazovky ako McDonald, vyklikali sme čo sme chceli... teda nie úplne.... niečo im tam nefungovalo a na pitie sa dala objednať len sóda a káva... ale nech. Dostali sme poradové číslo 4011 a akurát sa vydávalo 4001.... to sme ešte netušili, že tu to trvá podstatne dlhšie ako v McDonalde. Čakajúc na jedlo sme si pozreli recenzie na googli a zistili sme, že je to najhoršia prevádzka MAXu v celom Švédsku – a musím s nimi súhlasiť. Po dlhom čakaní som tácku s jedlom doniesol k stolu a pozerám – chýba káva. Vrátil som sa že mi nedali kávu, pokladníčka zobrala od pokladne nejakú kávu že to bude asi vaša..... no nič, zobral som kávu a začal som jesť. Burger pekne s ručičkami. Keď som mal prsty kvalitne od majonézy, začal mi zvoniť mobil – z čísla +91. Reku mám dovolenku, kašlem na indiánov. Ne, volal znovu. Tak som zistil, že nám nedali servítky a nemám si do čoho utrieť majonézu. So zvoniacim telefónom som zháňal servítky, utrel si paprče a dvihol..... nič som nepočul, tak som zložil. O chvíľu volal znovu, povedal som mu že nič nepočujem a aj som mu poslal SMS. Dojedol som burger a išiel som si dať kávu.... nedali mi cukor tak som ho išiel niekde nájsť – na stojane plno soli, pepru, ale kastlík s cukrom bol prázdny. Išiel som k tej istej pokladníčke, že či mi môže dať cukor.... mohla... fajn.... poďme piť kávu... kua.... nemám si to čím zamiešať! Idem znovu k stojanu – žiadne paličky ani lyžičky dokonca ani slamky.... tak znova za pokladníčkou, doniesla mi zo zákulisia drevenú lyžičku (tvárila sa že ma s ňou jebne po hlave). Konečne som teda mohol ochutnať kávu a recenzie na googli neklamali – ešte aj tá káva bola najhoršia vo Švédsku...

Pome na boarding, „už tady kvúli blbýmu míči stojíme dost dlouho“ [Cimrman, Dobití severního pólu]. Našťastie sme sme si boarding pasy vytlačili na miestnej univerzite ešte pred odjazdom na letisko a mali sme len cabin luggage, takže check-in aj s jeho kilometrovou radou sme preskočili. Odlety sú na poschodí, z prízemia terminálu sa na nich ide po schodoch/eskalátoroch pred ktorými je turniket na skenovanie boarding pasov. Velice zaujímavý setup prenosných pásov na usmerňovanie pohybu ľudí bol v tom, že priority lane turniket bol nasmerovaný na dva paralelné eskalátory, zatiaľčo turniket pre bežných smrteľníkov (vrátane nás) bol nasmerovaný na jedny schody. Cez priority lane išiel tak jeden človek za minútu, po schodoch bol celkom slušný rad ľudí – zaujímavý spôsob ako predať službu „priority lane“ na budúce lety... Vytrepal som sa po schodoch s 10kg kufrom a postavili sme sa do rady na security check. Do toho mi zavolal indián (ten istý) a už sme sa počuli. Hneď na mňa spustil že niečo nefunguje v datacentre a že mám sa hneď pozrieť že prečo im to nejde. Vyviedol som ho z omylu, že som zrovna na mieste, kde sa asi ťažko budem vzdialene pripájať do datacentra – ale nevzdával to a chcel vedieť kto iný by sa vedel pozrieť. Povedal som mu meno a on že či mu môžem vyspelovať jeho emailovú adresu. Ne, nemôžem, zisti si to od môjho manažéra, ešte ma tu zatknú že odosielam kódované informácie k teroristickému útoku...

Security check mal 6 pásov so skenermi, na konci sa jeden rad rozdeľoval k jednotlivým pásom, postavili sme sa do najkratšej rady. A keď už sme v nej stáli, došli letiskoví asistenti s dvoma vozíčkarmi zboku a tá naša rada sa im zapáčila najviac – a zablokovali nás na 10 minút. Kým sme sa dostali k pásu, už ubehol čas „Gate closing“ vypísaný na tabuli ešte v odletovej hale. Ale tak snáď bez nás neodletia, keď už sme si oskenovali boarding pasy. Security check je pakáreň sama o sebe – hlavne extrakcia laptopu z batožiny a jeho následné navrátenie na pôvodné miesto. Aj napriek skúsenostiam zo security checkov (čo kde dať aby nepindali) sa im niečo nezdalo na našom kufri a museli sme ho tam otvoriť – čo bol veľmi zlý nápad, lebo jeho zatvorenie pred cestou bola extrémne náročná operácia. Ale tak aj ja som bol zvedavý čo im vadí tentokrát – vadila im prázdna soľnička.... rozum sa mi zastavil, soľničku sme si museli preložiť do ruksaku a kufor bez soľničky musel ísť znovu do skenera. Ako som správne predpokladal, kontrolór kufor nevedel zavrieť, musel som si na neho sadnúť (na kufor, nie na kontrolóra) aby ho išlo zavrieť – celkom slušné divadlo pre okoloidúcich.

Pôvodne sme plánovali urobiť nejaký duty free shoping, ale po udalostiach v MAXe a security kontrole nám zostal čas iba na atletickú disciplínu „beh terminálom“. Ale zbytočne. Na gate púšťali ešte len ľudí s priority boardingom, ostatní stáli v rade na chodbe. A tí čo prešli cez priority boarding stáli na kope pred zatvorenými dverami do chobota. Bolo 15 minút do odletu a vtedy z lietadla začali vystupovať cestujúci z Viedne.... to lietadlo tam bolo pri chobote celý čas, nevidel som ho prichádzať, čiže ich tam museli vnútri držať minimálne 20 minút, radšej nechcem vedieť čo sa tam dialo. Keď ľudia vystúpili, otvorili chobot, nahnali do neho úplne všetkých (najprv priority a hneď po nich ostatných), ale bol stále zatvorený na strane lietadla – takže aj v chobote sme čakali na mieste kým nás pustili do lietadla...

Keďže tento portál nie je o pozitívnych skúsenostiach, samotný let môžeme preskočiť, keďže prebiehal úplne bez problémov, až na vždyprítomný detský plač pri pristávaní, keď deti plačú lebo ich bolí hlava zo stúpajúceho tlaku a rodičia nevedia čo s tým (žuvačka síce pomáha ale aj na ňu treba nejaký minimálny vek).

Na viedenské letisko sme dosadli presne o 21:00, o 21:05 sme už stáli pri chobote. Plánovaný prílet bol 21:20 a mali sme kúpené lístky do Bratislavy na Slovaklines o 21:30. Lístky sa dajú stornovať maximálne 15 minút pred odchodom. O 21:14 sme ešte stále boli zavretí v lietadle s vypnutými motormi a nič nenasvedčovalo tomu že nás chcú vypustiť – tak som cez appku stihol stornovať jeden z dvoch lístkov, druhý som už nestihol. O 21:18 konečne otvorili dvere, ale len predné, kým sme sa dostali zo zadných sedadiel von do budovy terminálu bolo 21:24. Reku, treba nám šťať a autobus už aj tak nestíhame, poďme na wecko. Celú cestu zaklincovala upratovačka na záchodoch na termináli, ktorá všetkých vyhodila, že tam potrebuje upratať. Možno tých ľudí vyhadzuje doteraz, lebo keď sme odchádzali tak na to wecko prichádzali zástupy ľudí z ďalších letov. Bolo 21:26 – 4 minúty do autobusu – challenge accepted – beh viedenským letiskom s 10kg kufrom. Ďalšiu batožinu sme nemali, aj tak sme museli prebehnúť cez halu s batožinovými pásmi. Našťastie hneď oproti dverám s nápisom „EU nothing to declare“ je východ na nástupištia autobusov, dobehli sme tam 21:31 a autobus do Bratislavy tam ešte stál. Namiesto zrušeného lístku sme si museli kúpiť od vodiča nový o 50% drahší ale sral to pes, hlavne že sa vezieme.

Celú cestu v autobuse sme rozmýšľali kde sa najeme a kde sa vyštíme. Auto sme mali medzi Auparkom a Inchebou, tak voľba padla na McDonald v Auparku, ktorý mal byť otvorený do polnoci a do ktorého sme prešli cez most SNP z prvej zastávky autobusu v Bratislave – hovno hovno zlatá rybka, akvárium nebude, o 22:20 bol otvorený už len drive-in a záchody v auparku boli tiež zavreté.... welcome to Slovakia...

Záverom by som konštatoval že sa neposralo úplne všetko čo sa mohlo, ale zažil som cesty lietadlom kde sa toho posralo podstatne menej. Z pubu na Korsvägen do Auparku to trvalo 6 hodín. Tú istú cestu som predtým absolvoval aj autobusom, kde sa okrem nekonečnej nudy nestalo nič neočakávané. Kto nemá rád zbytočné stresy a môže obetovať 23 hodín života môže ísť radšej autobusom, stihne si pri tom prečítať všetky 3 knihy od slsp a do batožiny si môže zobrať čokoľvek.