Jeseň je moje najobľúbenejšie ročné obdobie. Zvlášť keď je krásna, slnečná. Farebný les ma neuveriteľne nabíja energiou, preto nevynechám jedinú príležitosť na potulky jesennou prírodou. Bonusom sú huby, ktoré rád zbieram. Keďže dostavba synovho domu mi nedovoľovala tráviť v lese adekvátne množstvo času a celé leto a začiatok septembra som strávil každý víkend na stavbe, „kradol“ som si čas pre seba cez pracovné dni v popoludňajších hodinách. Takto som využil jeden slnečný pondelok a keďže akurát prebiehala hríbová vlna, doma by ma nikto neurdžal ani buldozérom.
Túlačky prebehli podľa predstáv, košík „kalibrovaných“ hríbov z mojich „ministerských flekov“ som si spokojne niesol domov. Manželka sa ma po návrate opýtala ako bolo a nezabudla dodať: „Vieš že neznášam, keď chodíš do doliny sám! Keď sa ti niečo stane, kto ťa nájde? Navyše nie je tam signál!“ Na to jej hundranie som už zvyknutý, tak som to pustil jedným uchom dnu a druhým hneď von. Spýtala sa či idem niečo jesť, tak som ju poprosil nech mi zohreje slepačiu polievku, ktorú zbožňujem. Najedený som čistil hríby a vtedy som začal pociťovať zvláštny stav. Začal sa mi točiť svet okolo mňa, akoby som mal dobré tri promile.
Manželka videla, že sa niečo deje a padla otázka kedy som naposledy „pil“. Naliala do mňa pol litra vody a rýchle magnézium mysliac si, že som len dehydratovaný. Z ničoho nič ma naplo ako luk a len tak tak som sa stihol dotackať k výbehu pre sliepky, kde som si „odpľul“ štyrikrát po dve deci a nakŕmil ich „rezancovou“. Cestou späť pod altán som sa musel pridŕžať steny a po 15 minútach som už nedokázal ani vstať a prejsť dovnútra. Syn ma musel doslova preniesť, bol som úplne mimo a nechápal som čo sa deje. Zvažoval som aj prípadnú otravu, keďže som si spomenul na akúsi horkastú chuť ako som si prešiel jazykom po perách. Myslel som, že som sa nevedomky dotkol niečoho, čo som si následne rozotrel po tvári.
Manželka mi chcela privolať záchranku, čo som najprv odmietol. Že ešte nech počká snáď mi to prejde. Ľahol som si do postele a tam to nebolo také zlé pokiaľ som mal zatvorené oči a neurobil prudší pohyb hlavou. Absolútne som nedokázal fixovať pohľad na jedno miesto a celý „obraz“ mi utekal zhora dole a zľava doprava. Pri pokuse prejsť na WC som nedokázal udržať rovnováhu a celého ma ťahalo doprava. Ešteže doprava, to by tak bolo aby doľava. Fuj! Vtedy som už pochopil, že to nebude nejaká nevinná slabosť a povedal som nech teda volajú RZP-čku.
Prišli do 10 minút. Lekárka ma vyšetrovala, pýtala sa ako sami to stalo či som náhodou nejedol v lese nejaké huby alebo plody a neotrávil sa.Uvažovala podobne ako ja, ale černice a čučoriedky od ľuľkovca zlomocného hádam rozozná každý. Natočili mi EKG, dali infúziu, a mal som na ňu vyceriť zuby... čo som odmietol, lebo veď ich nemám umyté a keby som vedel, že bude mať takéto prianie tak sa „vyfešákujem“. Povedala, že ju môj chrup nezaujíma, chce len vidieť či mi neovísa kútik a nemám mozgovú príhodu. V tom zbadala, že mám abnormálne zväčšenú pravú zrenicu a bolo rozhodnuté. Prevoz do nemocnice.
Naložili ma, vodič-záchranár sa lekárky opýtal ako to chce, odpoveď nebola taká ako by možno niektorí z vás očakávali, ale zaznelo „Na majáky, bez sirény!“.
Lekárka nadiktovala vodičovi presný čas kedy sme vyrazili a po príjazde zaznamenala čas príchodu na centrálny príjem. Zrejme pre prípadné sťažnosti. Keď som si po čase prezeral platby mojej zdravotnej poisťovne svietila tam položka „Prevoz sanitným vozidlom 6,2 km/ 4,78€“. Na urgente sa ma ujala ďaľšia lekárka ktorá sa mi predstavila a v podstate zopakovala rovnaké úkony ako tá v sanitke akurát navyše ma poslali na CT vyšetrenie, kde mi do ciev napustili kontrastnú látku a aby tak videli prípadné krvácanie do mozgu. Akurát mi zabudli oznámiť, že v rozkroku kde je husté krvné riečište budem mať nepríjemný pocit tepla a ja som to pociťoval ako keby som sa s prepáčením pošťal.
CT-čko našťastie vylúčilo krvácanie do mozgu a tak som konečne po hodinke skončil na izbe. Tam sa procedúra s predstavením lekárky a zisťovaním anamnézy zopakovala, tentokrát to bola neurologička z oddelenia. Popriala mi dobrú noc a vraj sa staví ráno. Nemohol som zaspať lebo na vedľajšej posteli musel byť nejaký „drevorubač“, ktorý chrápal neuveriteľným spôsobom.
Ráno „nočná“ lekárka neprišla, ale zjavili sa dvaja, lekár a lekárka, približne tridsiatnici a vraj im mám popísať môj problém. Štvrtý krát som odpapagájoval čo ma trápi, na čo obaja pokyvkávali chápavo hlavami. Doktor mi oznámil vraj sa v priebehu dňa zastaví a urobí pár kontrolných úkonov, aby zistil čo mi vlastne je. Medzitým som dostal ďalšiu infúziu a sestra mi povedala, že keď mi dotečie pôjdem na vyšetrenie magnetickou rezonanciou. Neostávalo nič len čakať a pozorovať nemocničný život.
Spoločnosť na izbe mi robili traja chlapi vo veku asi 60-70 rokov. Jeden sa už zjavne chystal na odchod, čo ma potešilo, lebo to bol práve nočný drevorubač. Zvyšní dvaja riešili, že dostali nejaké nové lieky, ktoré ešte nemali... Nakoniec prišli na to, že im sestra zamenila liekovky. Prišla sa im ospravedlniť čo jeden z nich okomentoval slovami: „Sestrička veď viete, že ja zožeriem všetko čo mi dáte.“ MR-ko sa v ten deň už nekonalo a tak som len polihoval a díval sa do stropu. Nedokázal som čítať časopis a display telefónu bola jedna farebná machuľa. Stále som mal pred očami šikmý rozbehaný obraz.
Nemocničné rána sú ako cez kopírák. O šiestej vtrhne do izby sestra zmeria tlaky, teploty azda aj splodiny, lebo hoci bola vetračka otvorená celú noc, odporučí nám aby sme si vyvetrali. Nasledovala infúzia Cavintonu na regeneráciu mozgu a Betahistin na zmiernenie vertiga. Popoludní repete. Je streda a druhý pokus o MR-ko. Dostanem vozík, keďže stále nedokážem kráčať po vlastných. Poznáte ten pocit, keď si v supermarkete zoberiete nákupný vozík s pridretým otáčacím kolieskom. Tento má pridreté ľavé predné, takže pre zmenu ma ťahá do ľava. No čo, kedysi bývala ráno v rozhlase skúška stereofonických rádiopríjmačov „Ľavý kanál, Pravý kanál, vyváženie stred“, takže v globále idem rovno. V čakárni nás privíta oznam, že MR je mimo prevádzky. Vraciam sa do izby a mám čakať. Vraj sa pokúsia vybaviť termín v súkromnej ambulancii a ak bude voľná sanitka pôjdeme tam. Zajtra je štvrtok a keďže je sviatok, ak sa to nepodarí dnes, ďalší pokus bude v piatok. Príde doktor so sľúbenými „kontrolnými úkonmi“. Pozostávajú z triafania si prstom a zatvorenými očami na špičku nosa a chôdze bez istenia taktiež so zatvorenými očami do jeho náručia. Ak sa to dá nazvať chôdzou. Spolubývajúceho z izby poprosí aby mu to natočil na telefón nech to vidím aj ja. Vyzeral som ako keď chodí „kohút po žihľave“. Nakoniec mi založí nejaké špeciálne okuliare v ktorých je úplná tma. Mám pohybovať očami do strán podľa pokynov a on zvonku vidí reakcie. Nakoniec ma poslal na ORL aby mi zmerali očný tlak a či dobre vidím.Tam som prišiel na to, že posledné tri riadky najmenšími písmenami neprečítam ani náhodou, som slepý ako krt.
Po návrate do izby ma zvozila sestra kde som bol, vraj pred budovou čaká na mňa sanitka a ideme na MR-ko. Zisťujem, že vyšetrenie sa koná hneď vedľa nemocnice v súkromnej poliklinike kam by sme (keby som mohol chodiť, alebo by ma tam nejaký statný ošetrovateľ odtlačil na vozíku) prešli za päť minút. Technik sa pýta či netrpím klaustrofóbiou, keďže idem do tunela. Odpovedám, že áno, mám strach z uzavretých priestorov. Mám strach, že mi zatvoria moju obľúbenú krčmu.
Medzitým ako som bol na vyšetrení prepustili aj zvyšných dvoch spolupacientov. Ostal som sám a utešujem sa, že sa konečne vyspím. Sanitárka ktorá mi priniesla večeru sa pýta prečo si nepustím televízor. Vysvetľujem jej, že: „Už mi lásko není dvacet let a momentálne sa mi točí svět.“. Sen o pokojnej noci mi zbúra príchod seniora, ako som neskôr zistil vo veku 84 rokov. Buntošil celú noc, zjavne mal bolesti, znovu som nezažmúril oka celú noc. Ráno sa mu prihováram, ale nereaguje. Až keď príde sestra pichnúť mu injekciu zisťujem, že je hluchý ako poleno. Tak som po vzore sestry tiež zvýšil intezitu svojho hlasového prejavu a krásne sa zoznamujeme.
Pochádza niekde od Piešťan, ale prišiel do miestnych Stalinových závodov, neskôr ZŤS-ky za prácou po vojne, našiel si tu manželku a už tu ostal na trvalo. Rozpráva takým „píščanským“ spôsobom a hlavne tvrdo. Keďže je štvrtok a zároveň sviatok žiadne vyšetrenia nám nehrozia. Má bolesti v chrbtici. Pýtam sa ho ako sa mu to stalo. Vraj hádzal granát, niečo mu tam puklo a odvtedy ho to bolí. Ja na to: „No, a to vás od vojny neliečili?“
On: „Od jakéj vojny? Já som bol na celoslovenskom brannom preteku Jennoty dóchodcov Slovenska a tam sa mi to stalo...“
V 84 rokoch si ide plniť odznak zdatnosti... (Spomeniem si na Kňoura, jeho srdce by určite zaplesalo.)
Hovorí to s takou vážnosťou, že veľkým sebazaprením potláčam smiech aby som ho neurazil. Dôvod bolesti čiastočne pripisuje tomu, ze už tri dni nebol na veľkej potrebe. Privoláva si sestričku vraj by chcel ísť, ale nedá sa mu, či by mu nedala nejaké preháňadlo. Dala mu na výber kvapky, alebo čípok. Vyzerá, že je fajnšmeker, lebo si vybral čípok. Sestrička mu príde oznámiť, že má návštevu, ale keďže stále platia covidové opatrenia, na oddelenie nepúšťajú. Odpovie, že on nikoho nečaká a výslovne povedal žene, nech sa zbytočne nemotá a stačí, keď za ním príde v sobotu. Sestra ho natiahne, že toto je nejaká mladá a vysoká. Neodolá a so slovami: „No nyč, idem ju opáčyt.“ sa vytratí z izby. Sklamaný sa po chvíli vracia. Žena mu doniesla čisté pyžamo.
Lieky mi pravdepodobne zabrali, lebo zisťujem, že dokážem už prejsť s pomocou steny dokonca aj na WC, ktoré je síce len oproti cez chodbu, ale doposiaľ som nemal odvahu vybrať sa tam a čúral som len do bažanta pri posteli. Z tých infúzíi som naliaty ako melón a v noci som si myslel, že mi ten bažant nebude stačiť a pretečie. Nie a nie prestať. Vymočil som snáď liter a skončil dva centimetre od vrchu. Normálne som sa spotil od strachu.
Keď som zistil, že dokážem sám prejsť, brázdim chodbu čoraz odvážnejšie. Dokážem si dokonca zájsť do kávomatu po kávu. Keď sa vrátim izba je prázdna. Predpokladám, že starý pán len niekde vybehol. Keď sa neukázal dobré tri hodiny začínam mať o neho obavy. Idem na WC, snáď tam niekde neodpadol. Chvalabohu bol tam. Vydržal sedieť na tom porceláne celý ten čas. Je frustrovaný z toho, že hoci mu sestra dala preháňadlo „jemu sa nedarý a nedarý...“. Sestra mu vysvetľuje, že ten čípok čo dostal začne účinkovať až po 8 hodinách, takže tam sedel zbytočne.
Je piatok ráno a dnes je veľká vizita. Neviem či sa sanitárky zúčastňujú nejakých pracovných porád, ale tá čo nám prišla umyť podlahu mi oznámila pološeptom: „Dnes pôjdete domov. Potrebujú voľné postele.“. Mala pravdu. Skutočne mi na vizite doktor oznámi, že po obede môžem ísť. „Liečbu máte nastavenú, zlepšuje sa to, nie je ďalej dôvod vás tu držať.“ Na otázku: „Čo mi vlastne je?“ odpovie „Vestibulárny syndróm spôsobený pravdepodobne zápalom alebo infekciou stredného ucha“ a vraj to do mesiaca, dvoch odznie samé. Povedal mi, že najlepší spôsob rehabilitácie je snažiť sa fungovať ako normálne a zároveň rehabilitovať pomocou špeciálnych cvikov, aby sa s tým organizmus sám vysporiadal. Dostávam prepúšťaciu správu a volám manželke, že môže prísť pre mňa.
Po troch dňoch sa hlásim u svojej lekárky a požiadal som ju hneď o vychádzky, lebo byť zatvorený doma to by bola moja smrť. Keďže spolu s hospitalizáciou je to ôsmy deň, nemá najmenší problém a súhlasí. Cítil som sa postupne každý deň lepšie a lepšie. Aj keď prudké zmeny smeru mi robili stále problém. Dokonca po dvoch týždňoch až tak, že ma dráždilo pekné počasie a vedomie, že hríby stále idú. Presvedčil som manželku či sa nepôjdeme prejsť a na počudovanie súhlasila.
No a prišiel prvý vážny test. Pri prekonávaní potoka som zvykol skákať zo skaly na skalu a nemal som najmenší problém dostať sa na druhú stranu. No a teraz som tam len stál a nedokázal som sa absolútne pohnúť. Totálne som nedokázal koordinovať svoje pohyby. Vzdali sme to. Nedokázal som jazdiť na aute, bicykli. Môj stav sa zlepšil až po mesiaci a pol, ale aj tak sa občas stalo, že ma hodilo do strany ako keby som bol „pod vplyvom“.
Na poslednej kontrole pred Vianocami mi doktor povedal, že je to taká moderná choroba a má to mnoho ľudí, častokrát opakovane. Dnes sa cítim fajn, tak dúfam, že mňa recidíva obíde. Ale ak by to postihlo niekoho z vás nebuďte prekvapení a zaskočení ako ja.
