Zapísal som sa na online prednášku o klinickej depresii a úzkostných poruchách. Podobne ako kedysi dávno pračlovek, čo kukal na hviezdy a hovno rozumel magnitúde, chcel som sa dozvedieť niečo viac o stave, ktorý som nikdy nemal. A potom je tu "Katka," o ktorej som už písal. Pomohlo mi to lepšie pochopiť, prečo spravila to, čo spravila a konečne jej odpustiť.

 

Nie, že by mne nikdy nebolo nahovno, ale obyčajne to pivo a porno spraví. A ešte zmena adresy trvalého pobytu, ale o tom niekedy inokedy. Veď sa vie, že depresiu môže spôsobiť nedostatok vitamínu B. Stalo sa tak po tom ako mi kolegyňa v práci povedala, že jej sused, s ktorým zvykla na balkóne popíjať víno, zomrel. A nie len tak hocijako, zastrelil sa. Nie, nebol policajt. 

 

Suseda som nepoznal. Ako fellow gunslinger, je mi ho ľúto. Minulý rok som stratil dvoch, jedného zabil covid, druhého nádor na mozgu. Tento rok odišli na covid ďalší dvaja. Neboli sme si nijako veľmi blízki. Vídal som ich na streleckých podujatiach a klubových oslavách. Predsa len, keď dostanem do emailu RIP oznámenie o niekom, s kým mám spoločný koníček, nie je mi to až tak úplne jedno. Je mi to skoro jedno. Čo nie je prípad kolegyne a jej suseda. Jej príbeh ma morbídne fascinoval. Hlavne, keď povedala, že sused jej prišiel ako úplne normálny, ba priam veselý chlap. Nepozorovala nič, čo by naznačovalo, že má problém. Stále vlastne nevie, prečo to spravil.   

 

Na prednáške odznelo kopec múdrych vecí. Netrúfam si ich zrekapitulovať. Nie som doktor, žiadny, ani len sociálno-politických vied. Vo všeobecnosti, ani do správania ľudí sa nevyznám. Kone mám radšej. Koňovi dáš jablko a ste kamoši. 

 

Z prednášky som si zapamätal jeden osobný príbeh. Príbeh sa odohráva v rozmedzí 10 rokov a trochu veci popreskakujeme. Chlapíkovi klinickú depresiu diagnostikovali ešte ako tínedžerovi. Bol už plnoletá osoba. Nechcel brať antidepresíva. Bál sa vedľajších účinkov. Namiesto toho vyskúšal kognitívnu behaviorálnu terapiu. 

 

Terapiu v 60. rokoch vyvinul doktor psychiatrie Aaron Beck, ktorý zároveň učil na Univerzite v Pennsylvánii. Dočítal som sa, že tam učil už v hodne vysokom veku, mal niečo cez 90 rokov. Teda jeho terapia zrejme funguje. 

 

Jedného dňa Beck viedol sedenie s pacientom ako už 1000 krát predtým. Blížila sa záverečná. Hrozne sa nudil. Zrejme už ani poriadne nedával pozor. Pohmkával si melódiu Will You Love Me Tomorrow od Shirelles, štyroch nadaných čokoládových dievčat, z ktorých jedna bola celkom sexi a druhá celkom po 10 p.m. Striedavo kukal na pacienta, blikajúcu neonku a do svojho zošita. Čarbal si doňho poznámky k pacientovi a vedľa toho kreslil panáčika - a do jeho narýchlo naskicovanej deformovanej hlavy, akoby mal tumor na ľavom líci, bol zapichnutý perfektne naskicovaný penis. Panáčika pomenoval Ivan. Hnusný ryšavý nový kolega, čo mu pred dvoma dňami zožral sendvič. A dnes môže zožrať tak akurát jeho kreslený koko... A vtedy to prišlo! Podľa mimiky tváre a ostatnej neverbálnej komunikácie Beck odpozoroval, že jeho pacient vedie vnútorný dialóg. Aspoň si predstavujem, že to nejako takto bolo. Beckovým pacientom vnútorný hlas ovplyvnil ich rozhodovacie schopnosti a vyvolal reakciu. Išlo predovšetkým o negatívne myšlienky. Myšlienky psychiater rozdelil do troch skupín: negatívne predstavy o svete, obavy z budúcnosti a nízka sebaúcta. 

 

Napríklad, pomerne bežná vec je myšlienka, že "Nikto ma nemá rád." Človek sa vyhýba ľuďom. Nemá úspešné vzťahy. Nikdy nebude členom kolektívu. Býva obeťou šikany... 

 

Oh.  

 

Wait.  

 

Každopádne. Doktor Beck videl nedostatky dovtedy používaných spôsobov terapie. A pretože to bol biznismen, vycítil dieru na trhu. Začal sa viac zaujímať o ľudské emócie a podvedomie. Vyvinul dotazník, ktorý obsahuje 21 otázok. O.i. jedna verzia dotazníku slúži aj na odhalenie týrania u detí. Všimol si, pri ktorých témach pacienti pociťujú negatívne myšlienky, ktoré vyvolávajú negatívne emócie a ovplyvňujú ich správanie. Kognitívna behaviorálna terapia sa využíva pri liečbe rôznych druhov depresií, ale aj pri úzkostných poruchách, závislostiach, fóbiách, poruchách príjmu potravy, chronických bolestiach, poruchách spánku atď.    

 

Podľa seba viem, že ak izolujem jeden problém od ostatných, skôr nájdem riešenie a presuniem sa ďalej. Terapia zahŕňa rozmotávanie myšlienok. Izolovaná myšlienka sa zapíše na papier. Dostane formu. Zrazu je to celkom reálna vec. Človek je schopný sledovať svoje nálady a emócie, a to najdôležitejšie, čo ich vyvolalo. Pomôže mu to vypracovať vzory ako lepšie tieto stavy zvládať. Reštrukturalizácia myšlienok nastane, keď príde na to, čo kedysi jeho stav spôsobilo v prvom rade. Expozičná terapia prichádza potom. Pacient sa vystaví príčine strachu, úzkosti, depresie, ale v malých množstvách. Zistí, že sa ich nemusí báť. Terapiu dopĺňajú uvoľňovacie cvičenia. 

 

Toľko k teórii. Chalan z prednášky sa po troch mesiacoch kognitívnej behaviorálnej terapie cítil mizerne. Z jeho izby mu rodičia preventívne vzali všetko ostré, tupé a ťažké a všetko, čo si mohol omotať okolo krku. Jediné šťastie, že bol dostatočne uvedomelý na to, aby pochopil sám, že potrebuje nielen zhlboka dýchať, ale aj namiešať kokteil. Mal mladšiu sestru, nechcel, aby prišla o brašku. Psychiater ho dal na liečbu SSRI liekmi - selektívne inhibítory spätného vychytávania serotonínu, čiže ním obávané antidepresíva. Prešli ďalšie mesiace. Ročné obdobia prišli a odišli. Životy začínali a končili. Game Of Thrones sa posral. Nový Fallout nebol nový. Ani kurva náhodou to nebolo 16x the detail, Todd! Chalan sa mohol vrátiť k terapii. Spoznal dievča. Ale v živote nie je nič zadarmo, a teda vyhodili ho z práce. Dostavila sa nespavosť. Pozitívne bolo, že počas terapie kombinovanej s liekmi už sa nemal chuť zabiť. Našiel boha, hoci nikdy predtým nebol religiózny typ. Stiahol si sprievodcu Krkonošmi a začal šľapať. Život mu zrazu zaplnili náučné chodníky, fotky jesennej prírody a postupne ľudia, ktorí s ním zdieľali koníček. Celkom som mu veril, keď v závere povedal, že nikdy nebol šťastnejší.  

 

Po rokoch, naozaj, po mnohých rokoch a občasných stretnutiach so svojím klinickým psychológom, je schopný sa stretnúť s neznámymi ľuďmi, rozprávať sa s nimi o čomkoľvek, dať im kompliment a je schopný prednášať pred desiatkami zvedavcov ukrytých za web kamerami a porozprávať svoj príbeh. Bez jediného paralyzujúceho pocitu. Chápem, nie je to carnegiovská success story. Dôležité je snáď iba to, že prežil. 

 

Ak motyka vystrelí a prečíta si to tu organizátor, chcem sa mu poďakovať. Bola to perfektná prednáška. Veľmi odborná. Nabitá faktami. Osobný príbeh dal medicínskym termínom a číslam ľudský rozmer, takže aj truhlík ako ja bol schopný držať krok. Bolo úžasné vidieť až neuveriteľnú premenu kedysi rozorvaného človeka na sebavedomého lektora. 

 

Zároveň je dobré vedieť, že sú ľudia, ktorí sa majú viac napiču než ja. A každý má šancu. Aj ten posledný chuj, škaredý a tlstý lúzer v pokročilom veku a s ustupujúcou líniou vlasov, ak mu nejaká zostala, ktorý jediné vajcia, čo posledné dni vidí, sú slepačie v obchode, aj to sa k nim nemôže zohnúť a omackať, nie to ešte prijebať niekomu.