Dropkick Murphys počúvam rád a pomerne dlho. Niekedy častejšie niekedy menej. Na ich jedinom koncerte v Bratislave v roku 1998 som asi nebol, aj keď zlé jazyky hovoria, že možno aj hej. Keďže vtedy vystupovali ako predkapela hudobného telesa Agnostic Front, je možné že som si ich len nezapamätal. Čo si však pamätám úplne presne je ich online koncert ku dňu Sv. Patrika v marci v roku 2020, ktorý vo mne zanechal, hlboký dojem.
https://www.youtube.com/watch?v=AIXCZGqgwQs Bola to veľmi pozitívna skúsenosť.
No a potom som len striehol, kedy sa začne opäť koncertovať, v 2021 hrali tuším len v USA, kľudne sa však môžem mýliť. V roku 2022 hrali mimo iného na Mighty Sounds, ale to už sa začalo zmrákať nad mojou budúcnosťou. Takže ten rok tiež nie. Vo februári tohto roku hrali vo Viedni, avšak moji osobní rozparovači ma držali v napätí kedy pôjdem už naposledy na nejaký čas pod nôž, takže opäť nič. Potom sa začalo rozprávať, že7.8. Dropkick Murphys budú vystupovať v Inchebe. Lístok som si v predstihu kúpil a začalo svitať na lepšie časy. Nakoniec sa koncert kvôli nižšiemu záujmu presunul do „refinery galery“. Veľmi ma to nepotešilo, nakoľko zvuk v týchto priestoroch nebýva dobrý.
Prišiel deň D a návštevníci koncertu sa len trúsili, bolo dosť jasné, že koncert nebude vypredaný. Prevažovala nemčina, angličtina a bolo počuť aj francúzštinu. Vekovo to bolo asi tak pol napol medzi mládežou a stárežou.
Ako prví prišli na scénu Fishing Strip z Topoľčian. Skupina založená v roku 2018, hrajúca pop punk. Tu bude asi dôvod, prečo ich nepoznám a nepočúvam. Prvá piesenka vzbudila nádeje, chlapci zahrali rázny, svižný rakenról. No a zrazu sa skupina vytratila a prišlo Iné Kafe, BlinkXXX a iné kinder punkové kapely. Plus aj veľmi falošný Karol Duchoň v piesni „Mám ťa rád“. Keď neutiahneš výšky, tak načo sa strápňovať pred publikom. Toto bol moment kedy so radšej vyšiel von do cigánskeho dymu, teda do dymu, ktorý sa šíril zo stánku s cigánskou pečienkou. Pre potreby tohto článku som si pozrel ponuku občerstvenia. Keďže bola zima a sme na Slovensku, pekne v rade boli vyskladané tácky plné poldecákov. Fernet, borovička a ktovie čo ešte. Ako jediné pivo sa čapoval Gambrinus za 3,50. Rajec nalievaný z plastu za 2,50 je podľa mňa už cufíl. Bola aj kofola, avšak tá nie je ani omylom predmetom môjho záujmu, tak som cenu nezisťoval. Medzitým doznela posledná pieseň, veľmi falošný cover skladby Blitzkrieg Bop od Ramones. K celkovému zážitku nepomohol ani príšerný zvuk.
Po krátkej prestávke prišla skupinka The Scratch z Dublinu. Ani o nich som vôbec nič nevedel, len to, že sú z Írska a hrajú folk metal, či Írsku akustickú hudbu s prvkami folk metalu. Na svojom webe nemajú o sebe takmer žiadne informácie, len merch a koncerty. Zážitok som mal pomerne rozporuplný. Zvuk bol stále otrasný a výrazne znižoval počúvateľnosť kapely. Mne sa zdali skôr taký šamanskí, ako metaloví. Väčšinu času vzývali nejakú entitu, už od prvej piesne komunikovali s publikom spievalo s nimi, čo bolo celkom sympatické. Občas sa monotónna hudba trochu rozbehla vyzeralo to nádejne, že snáď bude ucelená pieseň a zrazu koniec opäť chorály, vzývanie duchovna. Miestami to bolo fajn, miestami nuda. Trochu prevyšovali pozitíva, avšak na samostatný koncert tohto telesa by som pravdepodobne nešiel. Predpokladám, že zvuk veľmi skreslil zážitok, ale aj tak to nebol môj pohár piva.
Presne o 22.00 začala koncert headlinera a obe predkapely boli zabudnuté. Úvodná „The Foggy Dew“ od The Chieftains so Sinéad O'Connor, mala veľmi silný účinok na obecenstvo. Boys are back rozoznelo celú sálu, až sa zdalo, že je vypredané. Každý tancoval, klepkal nohou, či sa knísal do rytmu, väčšina spievala, či hulákala so skupinou. Zvuk sa mi dal uchádzajúci, aj keď úplne dobrý nebol. Atmosféra bola skvelá. Odznelo 26 piesní, známe aj menej známe. Dav spieval s kapelou, niekedy viac niekedy menej. Hymna FC Liverpool https://www.youtube.com/watch?v=q8SK8JHKn1k opäť dostala publikum do varu. Turné je venované propagácii nové ho albumu Okemah Rising, V Bratislave zahrali tuším len jednu, avšak o to nosnejšiu https://www.youtube.com/watch?v=beF3TnAig8k. Čas plynul a ja som z obavami sledoval, či bude moja najneobľúbenejšia pesnička. Priblížil sa koniec koncertu a tu ajhľa https://www.youtube.com/watch?v=9d8SzG4FPyM vo svojej kráse. V tej atmosfére to ani veľmi nevadilo. Chvíľku sa umelci nechali prosiť, nakoniec však vyšli a záver koncertu bol famózny: Going Out In Style, I'm Shipping Up To Boston a rozlúčková Until The Next Time.
Čo sa týka organizácie, kontroly na bráne boli prísne, avšak mne podarilo prekĺznuť bez kontroly ruksaku. Stánok s jedlom bol len jeden, čo podľa mňa stačilo, nápojové stanice boli tri a nestíhali. Obsluha bola rýchla, ale keď nemáš dosť píp, čakanie sa predlžuje. Kapely začali presne v stanovený čas, čo bolo veľmi pozitívne. Super koncert napriek menšej účasti publika a problémami so zvukom. Všetko vynahradilo to, že sa chlapci na pódiu bavili a intenzívne komunikovali s publikom. Ken Casey sa niekoľko krát vyjadril, že načo sú zábrany pred nimi a dosť často chlapci chodili tak ďaleko do publika ako ich to pustilo. Budem sa asi opakovať, ale koncert zanechal vo mne veľmi pozitívny dojem. Tak opäť zas nabudúce.
