Už takmer dva mesiace som nebol v robote. Vyvrtnutý členok sa od marca zahojil, náhradu za pracovný úraz ešte nemám na účte, mosty sa stavajú aj bezo mňa a Kysuce sú plné Kysučanov.

 

Okolo Národného onkologického ústavu pod kramárskym kopcom som chodil niekoľko rokov domov. Občas som sa so súcitom pozrel, keď tam niekto prechádzal bránou a ja som mal namierené o ulicu vyššie. Bol to fajn pocit, mať namierené vyššie. Práve na ten fajn pocit som si spomenul, keď som tu bránu prvýkrát prekročil a stál som tam pred dverami s čipovou kartičkou onkologického pacienta. „Píp!“

 

Na PéNke s členkom mi bolo dlho a tak som si povedal, že okrem toho poriešim nejaké maličkosti. Jednu takú maličkosť som mal na bruchu. Materské znamienko, väčšie ako ostatné. Na kožnom sa mi na to pozreli, na chirurgii to vzápätí vyrezali a zrazu som mal v lekárskej správe napísané „nodulárny malígny melanóm“. Cestou z piateho poschodia z chirurgie som googlil, v spojovacej chodbe som si prezeral tabuľky s prognózou prežitia, sadol som do auta, zapol sa mi autopilot a cestou som rozmýšľal, komu to povedať, komu to nepovedať, ako to povedať a ako to nepovedať. Pozeral som z okna na bezstarostných ľudí a sralo ma, že ja už medzi nimi nie som. Zavolal som môjmu zubárovi. Na čo mi budú v truhle nové implantáty? Zavolal som naspäť do nemocnice. Povedali a upokojili ma, že tá diagnóza je čisto pracovná a teraz musím dva týždne čakať na výsledky z histológie. Neskôr som si uvedomil, že keď má niečo vystihovať osobné prežívanie diagnózy rakoviny, sú to dve slová. Čakám a neviem. Najprv neviem, či to bol zhubný nádor. Keď čakám a prídu výsledky z histológie, už viem, že to bol zhubný nádor, ale neviem, či ho vybrali celý, aj keď mal okraje čisté. Prečo chceli zastreliť Fica? Neviem a je mi to jedno. Absolvoval som niekoľko vyšetrení a stále neviem, či metastázoval. Je v takom prípade lepšie vedieť, alebo nevedieť? Doktori na Kramároch, kde som sa medzičasom s diagnózou presťahoval prišli na to, že podľa breslow indexu, čo by sa dalo zjednodušene opísať ako hrúbka melanómu, urobili okolo nálezu úzky lem. Znamienko malo 12 milimetrov, 10 centimetrová jazva po chirurgickom zákroku vyzerá, ako keby som predal obličku a oni idú rezať ešte viac? Nuž, nedbám. A ráčili pridať ďalšie dve jazvy. Vraj treba preventívne skontrolovať lymfatický systém. Začal sa môj zážitkový pobyt – hospitalizácia na Kramároch.

Podpazušie som si preventívne vyholil sám, o guliach som nevedel a tak mi ich do hladka vyholil mladý (ženy by povedali, že sympatický) zriadenec na oddelení. Zaujímavé zamestnanie. Ja napríklad robím na stavbe a nehanbím sa za to. Nič si z toho nerobte, počul som o prípade, keď otec musel rukou pravidelne uspokojovať syna s psychiatrickou diagnózou, aby sa ukľudnil. To sú svety, ktoré nepoznáme.

 

V rámci možností som sa začal zoznamovať so životom na oddelení. Deda Jozefa z vedľajšej postele kvárilo viac problémov ako mňa. Chudáka deda Jozefa, ktorý bol okrem iného hluchý ako poleno (raz večer sa mi však šibalsky pochválil, že on by aj počul, keby chcel, ale šetrí baterky v načúvacej mašinke), niekoľko dní kŕmili tekutou stravou, lebo podstúpil zákrok na konečníku a vylučovanie touto cestou neprichádzalo do úvahy. Ako mu stravu postupne zahusťovali, Dedo Jozef dostal za úlohu, keď vyprodukuje prvú stolicu, zavolať personál, aby mohli skontrolovať či je všetko v poriadku. Tri dni som počúval, ako sa dedo Jozef, sediac na mise snaží a trápi. Jedného rána vyšiel z toalety pyšný na výsledok, ponáhľal sa tak, že nechal pootvorené dvere, do piatich minút našiel sestru a tá, keď prišla na izbu, urobila mu dôrazné kázanie:

„Pán Jozef, povedali sme Vám, keď budete mať prvú stolicu, zazvoníte na zvonček, ktorý máte vedľa záchodovej misy, my prídeme, posúdime a potom môžete spláchnuť. Netreba stolicu zakrývať použitým toaletným papierom, lebo potom ju my musíme odkrývať, netreba nechávať otvorené dvere, aby smrdela celá izba a nemusíte ma hľadať po celom oddelení“

Dedo na ňu chvíľu bezradne pozeral a potom čistou záhoráčtinou zakričal:

„Nečujem, já sem si zapomjel zapnúc mašinku!“

Čo znamenalo, že sestra si musela sadnúť oproti nemu, hlasnejšie a pomalšie intonovať a zopakovať mu napísané vyššie tak, źe to musel počuť a rozumieť tomu aj ktorýkoľvek turista na Kamzíku. Keď bolo dedovi ako tak vysvetlené, o čo tu ide, vzala mobil, odfotila to hovno (kolegyňa jej medzitým z chodby kričala, že pani Božena z osmičky hlási stolicu) a keď prechádzala s nachystaným mobilom v ruke okolo mojej postele, utrúsila:

„Dúfam, že sa nikto nedostane do mojej galérie...“

 

Jeden rozdiel medzi bežnou nemocnicou a Národným onkologickým ústavom už mám overený. V bežnej nemocnici lekár pacientovi pri odchode povie „dovidenia“, v Národnom onkologickom ústave pacientovi podá ruku a povie „držím Vám palce“

 

Neumieram, nápis článku bol tak trochu clickbait. Tak trochu, na 99 percent. Síce vyzerám ako keby ma prešiel najebaný kombajnista a polepený som ako starý, 50 ročný matrac, ale mám 99 percentnú istotu, že som nateraz čistý. S ohľadom na to jedno percento mi môžete držať palce, lebo ja stále čakám a neviem.