Ležím v posteli. Schúlený pod perinou. Potrebujem rozveseliť. Rozmýšľam, že rodičom a ich deckám tam vonku na ihrisku pod barákom hodím balenie jednorázových rúšok a tlačné dýky a uvidím, čo sa bude diať. Ako kedysi Marcus Aurelius. Tak trochu škodoradostne si želám, aby ma teraz počulo to slniečko Seneca jr., čo proti nenávisti a smrti v arénach bojoval pindaním vo svojich fejtónoch.
Strasie ma. Schúlim sa do ešte viac hutnejšieho klbka. Prečkal som to najhoršie. Zimnica ma bije fakt kvalitne. Snažím sa nemyslieť na to, akú traumu vo mne tento zážitok zanechá. Týždeň dozadu som spravil prvú chybu.
Nechal som sa ovplyvniť ľuďmi.
Dal som na radu cudzích a zo svojho nápojového lístka som vystrihol kávu. Pil som priemerne 6 espresso piccolo denne. Po škandále, aký DM nevidelo, a síce s JD Black Label, chcem zdôrazniť, že, technicky, piccolo neexistuje. Neexistuje? Boha jeho, dúfam, že zasa netrepem. Normálne sa bojím napísať, že nejaká nepodstatná chujovina v našom živote existuje, či neexistuje. Piccolu sa u nás a u bratov Čechov hovorí v podstate lungu, v Nemecku alebo v anglicky hovoriacich krajinách ristrettu frcnutom mliekom a troškou mikropeny. Fuj, ako som to dopísal, praskla mi žilka v oku. Nemáte, kurva, začo. Len chcem, aby sa tá mini malá šálka kávy zobrazila vo vašich na detailoch upätých déemáckych hlavách. Viete, jedného dňa niekedy v budúcnosti tu v blavke otvoria novú reštiku s názvom Karma. Nebude mať menu. Dostaneš, čo si zaslúžiš. Ja? Mne po polhodine čakania čašník prinesie vyvarenú vodu z viedenských párkov. Ale vy, vy, decká zlaté, vy nie, vy dostanete pečeného bažanta na striebornom podnose. Každý. Jeden. Z. Vás. To hlúpe kura bude plávať v hubovej omáčke. Hladne sa doňho zahryznete a omáčka vám bude stekať po brade. Okrem Norielle. Lebo je dáma a má štyri certifikáty zo zásad správania sa pri stole, šesť zo zásad spoločenského správania a pozná príborovú morzeovku. Obrúsok je váš priateľ, vy prasatá. Ostatní hostia z iných online komunít vám budú ticho závidieť a mrmlať si popod nos, Mňam, dopíči. Och. Môj. Bóže. Ktorý neexistuješ. Ďakujem za toľkú konštruktívnu spätnú väzbu, odtiaľto až hen do Uličského Krivého. Dajte mi svoje e-maily, telefóny a rodné čísla a adresy k vám domov a ja dobehnem a donesiem každému košík plný poľovníckych dobrôt! Tých, čo zvieratká nejedia, lebo majú radi živé zvieratká, vezmem na poľovačku. Tam je kopec živých zvieratiek. Po tvári mi tečú slzy! Vďaky! A pokory! A sople. Preto milujem DM. Komunita je tak popíči láskavá. Milujem túto komunitu. Chcem sať jej malé prsty na nohách, kým nebudú mokré až po členky. Chcem ležať nežne a potichu vedľa nej, keď zaspáva. Chcem vytrhnúť svoju pečeň, urobiť z nej belgickú paštétu a nakŕmiť ju holými rukami. Chcem, aby mi zvyšky paštéty olízala z každého jedného prsta. Stále sa bavíme o komunite, hej. Cítim, ako moja komunita doslova pulzuje dobrotou. Horúca, kvapkajúca, šťavnatá dobrota. Zasypte ma ďalšími milými komentármi, prosím, a natočím pre vás video, v ktorom sa hrám s mojou komunitou.
That being said, dnes ráno som mal ďalší termín u doktorky. Cestou od nej som sa zastavil v automate na kávu. Yup. Dostal som tehotenskú chuť na kávu. Doktorka, biely plášť, čierne srdce, mi nedala príliš dobré správy. Nuž, chcel som sa rozptýliť a odmeniť. Keď som zbadal ten automat, obláčiky depresie sa rozplynuli a usmialo sa na mňa slniečko z rozomletých pražených semien kávovníka. Och. Áno. Do pekla! ÁNO! Kofeínový nektár života a všetkého, čo je v ňom dobré. Maillardova reakcia, zober ma na svoju horúcu voňavú hruď. Za hrsť euráčov. Čierna káva. Bez mlieka. Bez cukru. Pojeb sa, tekvicové latéčko! Prilož si k hlave pištoľ a zmáčkni spúšť! A zober so sebou do hlbín pekelných aj hipsterských pajácov, čo to svinstvo lejú do seba! Čo by mali namiesto toho trénovať prebíjanie ľavou rukou!
Očividne som sa ale s čierno-čiernou kávou dosť nekrotil. Sadol som do auta. Naštartujem. Vyrazím. Cesta domov mi odtiaľ až na parkovisko pod barák trvá 20 min po obchvate, ak nie je premávka. Som pri Inchebe, keď vyhodím blikačky, spomalím, brzdím. Kamión. Jeden za druhým. Zápcha. Tam vonku. Tu vo vnútri vo mne niečo zabublalo. Dpč. Kde je, kurva, respirátor, keď ho človek fakt potrebuje. Pri brzdení som sa oprel do bezpečnostného pásu. Vyvolalo to reakciu. Už chápem, prečo sú tie pásy tak rizikové pre tehotné ženy.
Pohoda, utešujem sa. To zvládneš. Hlasom Zuzky Smatanky, pár minút zvládneš. Nestojíme. Hýbeme sa. Na jednotke-dvojke, ale hýbeme sa. Prídeš domov bez incidentu. Objímeš mača. Naleješ jej do misky po okraj bbq omáčku. Objímeš mača č. 2. Kurnik, tie veci sa množia snáď pučaním. Vybehneš von vyniesť odpadky a zrazu si majiteľ dvoch mačiek. Pribehne to k tebe. Obtrie sa ti o nohu. Povie mrau. Čo som mal robiť? Odkopnúť ju do koša rovno za odpadkami? Zavrieť kontajner, aby sa nedostala von? Prípadne sa poistiť a zlomiť jej nôžku?
Zatiaľ čo myslím tuho na svoje mačatá a sústreďujem sa na potískanie rite a udržanie jej obsahu vo vnútri, v späťáku sa mihnú modro-červené blikačky. Nehoda. Asi. Neviem. Nič nevidím. Dobrzdím. Zastaviť-stáť. Stojím. Minútu. Dve. Potom sa premávka pohne. Live. Die. Repeat. Zakaždým, keď som si myslel, že sa už-už rozbehneme, bol som nútený opäť zastaviť. Som na Apolle, keď ma chytí triaška. Leje zo mňa studený pot. Nohy mi vibrujú. Nebudem ti klamať, hlavou mi preblesklo, že auto postavím na krajnicu a vyseriem sa do Dunaja medzi labute. Že si ma budú teenageri nahrávať na mobil a bachnú to na youtube ako také drobné potešenie v ich inak nudných životoch, mám v prdeli, budem slávny. Že mi ochranári budú vypisovať výhražné emaily? Aby sa neušlo ešte aj im... Netuším, či stále šoférujem alebo som odpadol za volantom a moje podvedomie má pustený film.
Udrie ma to ako vrecko cementu. Kŕče. Dostal som, kurva, menzes. Pamätám si ako mi raz kamoška hovorila, že keď to na ňu príde, dostáva také kŕče, že v tvári modrie. Moje brucho sa zmršťuje. Snaží sa zo mňa vypudiť von toho neplánovaného kofeínového bastarda. Spolu s ním aj zvyšky priamych brušných svalov. Boha jeho! Neposeriem si Q5! Neposeriem! Stále ho splácam, dpč! Napokon to zbadám: za tunelom cesta domov je prejazdná. Dupnem na plyn a myšičkujem pomedzi autá s nadšením a reflexmi vodiča F1. Pritom som to znovu posral. Mám teraz zápal vnútorného ucha. Vo svojom zhone som vytriasol všetku tekutinu v slimákovi. Vertigo. Vertigo, ako by si neveril. Na-nebi-hrdého-Albionu-vertigo. Aby som to zhrnul: Zatínam všetky svaly. Držím v kŕči vnútornosti a ich tekutý obsah. A teraz som dostal závrat. Keby som sa v tej chvíli zadíval do zrkadla, mal by som vyškrtnuté oči ako postavička v kreslenom komikse.
Audinkou vrazím do svojho parkovacieho miesta. Vyklopím sa zo sedadla. Kľúč mi z náprsného vrecka na košeli vypadne na ulicu. Fuck. Mal som si kúpiť all-tactical-and-shit MOLLE vrecko, ja debil. S veľkou námahou ho zodvihnem, akoby vážil pol tony. Z oka mi vypadne slza. Je to tá najťažšia vec, akú som v živote musel urobiť. Odplaziť sa späť do civilizácie 127-Hours-style s otrasom mozgu a s dolámanou rukou na niekoľkých miestach, aby som si zavolal pomoc v časoch, keď sa o prenosných komunikačných zariadeniach písali sci-fi romány, je oproti tomuto šuvix. Tak rýchlo, ako mi to moje skomprimované telo dovolí, šprintujem na svoj porcelánový trón. Cestou do všetkého vrážam. Vrátane mamičky s dvoma deckami, tretím v kočíku a pes. Alebo to bola nejaká iná kombinácia... Moja koordinácia je vďaka vertigu na úrovni ožratého teenagera, čo, navyše, má 4 z telesnej a nevie tancovať.
Poseriem sa stotinu sekundy predtým, než moja riť narazí na misu. V hlave mi zaznie úvodný riff All Allong the Watchtower. Všetko našťastie trafí bullseye. Krásnych 25 minút drsnej, ale úprimnej lásky k môjmu záchodu. Keď som skončil, cítil som sa akoby som bežal maratón. V olovených bagandžiach. S plynovou maskou na hlave. Drahé mamičky, sorry, mám obmedzenú slovenskú slovnú zásobu, pomôžem si angličtinou: Big fat fucking respect, akože. One tough motherfucker, každá jedna z vás, hands down. Zvlášť tá so psom tam vonku. Vyrazilo mi to dych. Rozkašľal som sa. Všetka moja energia bola fuč. Bol som unavený. Bože môj, strašne som bol unavený. Vraždil by som, tak by som spal. Odplazil som sa do postele. Chvíľu som si poležal. Potom som sa popri stene sunul do kúpelne. Zmyl som zo seba pot a zlé rozhodnutia.
Áno, pijem veľa vody. Spravil som si čierny čaj. Moja drahá je na ceste. Povedal som jej o mojom rektálnom exorcizme. Nakúpila absurdné množstvo endiexu a čierneho uhlia. Držte sa, ľudia, ja a moje vnútornosti v plameňoch na vás myslíme. Po tom, čo mi imaginárny Hubblov teleskop spravil kolonoskopiu, pocitovo je moje celé telo ako dia friendly haribo gumový macko.
