Niekedy touto dobou lezie Lenka Vácvalová na Everest a preto je vhodný čas povedať si, aké nebezpečenstvá tam na ňu číhajú.
Ako asi všetci vieme, Everest je vysoký. To má za následok, že atmosférický tlak je tam nižší. To má za následok, že si tam nemôže uvariť poriadny čaj, lebo voda vrie pri nižších teplotách ako dole. Pokiaľ jej tam teda nejaký šerpa nevynesie papiňák. Horšie ale je, že aj obsah kyslíka je tam nižší.
To znamená, že človek sa tam zadýcha aj pri takých aktivitách ako je chôdza po rovine, lezenie alebo aj ležanie. Na toto sa človek môže pripraviť aklimatizáciou. V podstate každý horolezec, resp. vodcovská spoločnosť, má na to svoj vlastný recept. Jeden vodca oporúčal, aby po noci strávenej vo výške 7000 m n. m., klienti zostúpili do prvej dediny pod základným táborom. Ďalší tvrdí, že je to teoreticky dobrý nápad, ale vzhľadom na miestne hygienické štandardy sa až príliš často stane, že klienti dostanú hnačku a rozvrh je narušený.
Ak sa aklimatizácia podcení, lezcom hrozí výšková choroba. Táto sa delí na tri druhy - akútna výšková choroba (táto je najľahšia), výškový mozgový edém, výškový pľúcny edém. Pri posledných dvoch sa v hlave, resp. pľúcach hromadí tekutina, ktorá tlačí na mozog, resp. pľúca. Medzi hlavné príznaky patrí bolesť hlavy, ale môže to byť aj nedostatočné močenie, únava, nespavosť, nadmerná flatulencia, vracanie, dezorientácia, halucinácie, strata zraku, modranie...
Zľava Dušan Becík, Milan Skladaný, Jozef Just, Peter Božík a Jaroslav Jaško, účastníci expedície na Everest na jeseň 1988. Okrem Skladaného neskôr všetci padnú za obeť kombinácii zlého počasia, výškovej choroby a vyčerpania.
Našťastie sa výšková choroba dá liečiť. Najjednoduchším spôsobom je samozrejme zostup do nižšej nadmorskej výšky. Ideálne včasný, ale bohužiaľ veľa lezcov podceňuje ťažkosti alebo disimuluje. Niekedy dokonca postačí aj vedome zrýchlené dýchanie alebo oddychový deň. Ďalšie možnosti zahŕňajú podanie liekov ako dexametazon alebo ibubrofen, resp. dýchanie kyslíka. V najhorších prípadoch je možné použiť Gamowov vak, ktorý je v podstate nafukovacia pretlakovaná komora. Tento ale možno použiť, iba ak nesvieti slnko, lebo má tendenciu sa prehrievať. Tiež ho nemožno použiť, ak je pacient v bezvedomí, lebo je nutné, aby s lekármi komunikoval. No a nakoniec, kopa pacientov do neho odmieta vliezť, pretože na nich pôsobí klaustrofobicky. Hlavne nezabúdajme, že pacienti s výškovou chorobou sú často dezorientovaní.
Ďalším problémom je tromboflebitída, teda zápal povrchovej žily sprevádzaný tvorbou krvnej zrazeniny. Niekedy zvykne tiež postihnúť aj pasažierov dlhších letov. Prvou obeťou z radov lezcov bol Art Gilkey v roku 1953. Počas výstupu na K2 ho aj so spolulezcami zastihlo niekoľko dní zlého počasia, ktoré ich uväznilo v stanoch. Keď Art vyšiel von, aby zo stanu odhádzal sneh, odpadol. Prehliadka zo strany prítomného lekára odhalila krvnú zrazeninu na nohe. Aj napriek obrovskej snahe a obetavosti jeho spolulezcov sa Arta nepodarilo zachrániť. Vďaka nemu však aspoň lezci vedia, že im takéto niečo hrozí a môžu tak dbať na prevenciu.
Ďalší problém, ktorý vyplýva zo zníženého obsahu kyslíka, je trávenie. Najmä prvé himalájske expedície si so sebou brali v podstate tú istú stravu ako expedície polárne. Obľúbeným jedlom bol pemikam, teda zmes sušeného mäsa, sušeného ovocia a tuku. Avšak vzhľadom na znížený obsah kyslíka je pre ľudí náročné stráviť tuky a bielkoviny, na spracovanie ktorých treba asi o 10% viac kyslíka ako na strávenie karbohydrátov. Odvtedy ale už máme oveľa lepšiu predstavu, ako funguje ľudské trávenie vo výškach a tomu môžeme aj prispôsobiť stravu.
To, že telo nie je schopné spracovať energiu z tukov, má aj ďalšiu smutnú stránku, vo výškach sa prejavuje svalový katabolizmus, pri ktorom telo získava energiu trávením svalov, a nie tukov. Takže ak niekto ide na pár týždňov liezť do Himalájí a dúfa, že po návrate bude vyzerať ako Liver King, tak mám smutnú správu. Tuky ostanú, svaly zmiznú a dotyčný bude vyzerať ako hajzľový pavúk.
Na trávenie si treba dať pozor aj z iných dôvodov, niekedy sa totiž zvykne vyskytovať aj výškové vylučovanie prdov.
A keď už sme pri vetroch. Vzhľadom na svoju výšku Himaláje siahajú skoro až do troposféry. V tejto oblasti sa začína prejavovať dýzové prúdenie, teda vetry s rýchlosťou okolo 160 km/hod. Asi nemusím hovoriť, že takto rýchle vetry sú nielen nepríjemné, ale aj nebezpečné. Obvykle ale v máji na pár dní nadchádzajúci monzún odtlačí dýzové prúdenie na pár dní od Everestu, čím vytvorí časové okno, kedy sa dá vystúpiť na Everest. Vtedy sa na Everest hrnú zástupy lezcov a vznikajú typické tlačenice. Ďalšie okno sa zvykne objaviť až v októbri, ale je menej stabilné a aj dni sú kratšie ako v máji, práve preto je máj medzi lezcami obľúbenejší. No alebo potom to ešte môžete dať na Wielického a vyliezť na Everest vo februári. Len teda vtedy je tam tak fakt zima. Napísal by som, že mínus 40 °C, ale v podstate to si nik ani nevie predstaviť, lebo posledné zimy sme nemali mínus 20 ani len v mrazničke.
Chochoľ Everestu - sneh a ľadové kryštáliky unášané od Everestu dýzovým prúdením
Aj keď to vyzerá tak, že v Himalájach je v kuse zima, v skutočnosti, ak vyjde slnko spoza mrakov, vie tam byť relatívne teplo. A Slnko je ďalšia hrozba, pred ktorou sa treba mať na pozore. Ako všetci vieme, atmosféra nás chráni pred ultrafialovým žiarením. A keďže na horách je človek vysoko, atmosféra ho chráni menej ako dole. S každými nastúpanými 300 metrami stúpa intenzita UV žiarenia o 4%.
No okrem spálenia sa môže slnko spôsobiť aj snežnú slepotu (fotokeratitídu). Človek má vtedy pocit, akoby mu niekto nasypal piesok do očí. A, ako napovedá názov, nič nevidí. Preto sa odporúča v Himalájach mať na sebe slnečné okuliar furt, a to dokonca aj vtedy, ak je práve pod mrakom. Našťastie snežná slepota je len dočasná.
Ďalej je tu aj suchší vzduch. Neznie to až tak zle, ale môže to človeka dráždiť ku kašľu. A ten kašeľ môže byť až tak silný, že si môže zlomiť rebro.
Ďalej znížená vlhkosť spôsobuje, že človeku sa z pri dýchaní z pľúc vyparuje viac vodnej pary. Tomu treba prispôsobiť príjem tekutín, inak hrozí dehydratácia. Ideálom by malo byť prijať tri litre tekutín. V týchto nadmorských výškach je núdza o tekutú vodu. Lezci to riešia tým, že topia ľad nad varičmi. Znie to možno jednoducho, ale nie je. A navyše po celodennom lezení ich následne čaká ešte ďalšia robota. Nedostatočný príjem tekutín spôsobuje zhustnutie krvi, pomalšiu cirkuláciu a následne zvýšené riziko omrzlín.
Okrem toho v horách hrozia pády. Tieto sa dajú rozdeliť na dve skupiny. Buď niečo spadne na lezca alebo lezec spadne z niečoho. Asi každý niekedy z niečoho spadol, takže toto asi netreba moc rozoberať, ale ak by ste predsa len chceli vidieť nejaký epický pád, tak tu dám intro z dokumentárneho filmu Zvislý limit. Osobitnou kapitolou sú pády do ľadovcových trhlín. V nich sa človek môže zašprajcnúť o hrudník. Po každom vydýchnutí sa objem hrudníka zmenší a človek sa o kúsok zosunie. Nakoniec sa človek dostane do pozície, kde sa nemôže nadýchnuť, lebo je natoľko vtesnaný medzi ľadovcové steny, že na to neostáva priestor. Našťastie prevencia je jednoduchá - stačí ostať sedieť na gauči a žrať čipsy. Ak aj človek potom náhodou pôjde niekam do Himaláji, bude mať tak tlstú riť, že sa zašprajcne o ňu, a nie o hrudník. A ako všetci vieme, zadok pri dýchaní objem nezmenšuje, takže postupné zosúvanie sa nehrozí. Ale zas hrozí, že záchranári nebudú vládať človeka vytiahnuť.
Horolezci prekonávajúci trhlinu v ľadovci Khumbu.
Čo sa týka padajúcich vecí, tak na človeka môže spadnúť kameň, lavína, serak, alebo iný lezec. A ak sa aj človek nejako zdarne vyvaruje tohoto všetkého, stále mu hrozí, že ho zabije zemetrasenie alebo útok moslimských teroristov.
Serak na K2, jeho 3 pády viedli v roku 2008 k smrti 11 ľudí
No a potom je tu posledné riziko, ktoré je v porovnaní s predchádzajúcimi skôr kuriozita. Potom, ako sa vyhnete yetimu, zhora padajúcich horolezcom a všetkému, čo som vyššie spomenul aj nespomenul, hrotí, že proste netrafíte na vrchol.
Vysvetlím na príklade. Vrchol Čo Oyu tvorí strašne veľká plošina. Ak sa zabárate do snehu, prejsť po nej môže trvať aj dve hodiny. Niekde na nej je kameň. No a tento kameň predstavuje vrchol Čo Oyu. Keďže je pod snehom, je celkom problém nájsť ho aj za dobrého počasia, ak však fúka a je zamračené, je to oveľa náročnejšie. Preto nejaký dobrák vzal tyčku s nepálskou vlajkou a zapichol ju do snehu. Ak stojíte pri nej, tak máte stopercentnú istotu, že nie ste na vrchole.
Áno, nejaký chmuľo sa trepal skoro až na vrchol aj s tyčkou, len preto, aby ju nakoniec zapichol niekde inde. Takže ak sa niekedy budete chystať na Čo Oyu, spravte si poriadne domácu úlohu, naučte sa, ako nájsť vrchol. Alebo si kúpte kvalitnú navigáciu, aby ste mali istotu, že ste trafili ozajstný vrchol.
Avšak Čo Oyu, nie je jediná osemtisícovka so zle označeným vrcholom. Aj na Dhaulágirí sa trepal niekto s oceľovým stĺpikom, aby ho potom zapichol do snehu kúsok pod vrcholom. A tiež sa našlo zopár lezcov, ktorí si mysleli, že dosiahli vrchol a otočili sa pri ňom. Samozrejme, že mnohí z nich boli dosť rozladení a človek, ktorý tam stĺpik vyniesol, dostal dokonca vyhrážky smrťou.
No a neviem, či som to spomenul, ale hore je vzduch redší. V Tatrách si viete zavolať vrtuľník aj keď si zlomíte necht alebo ste unavený. V Himalájach je to naopak; ak sa Vám niečo stane, letecká záchrana je vylúčená a musíte si pomôcť sám. V tomto smere je asi najextrémnejším príkladom Doug Scott, ktorý si na Ogre zlomil obe nohy v členkoch. Keďže vedel, že leteckej záchrany sa nedočká, zišiel dole sám. Tam, kde sa dalo, sa plazil, tam, kde sa nedalo plaziť, zlaňoval.
