Mám skoro 2 metre a len kúsok mi chýba k pokoreniu stokilovej méty. Niekto povie, že som veľký, iní siahnu po titule hovädo.
Manželka je vzrastom skôr ten typ, čo nosí Prstene do Hory Osudu, a tak sa pred spawnom nášho malého týpka núkala otázka, po kom v tomto smere bude. Ani prvý pohľad na jeho snežnice stále nemusel nič znamenať. Totižto, mohli byť odkazom na moju VEĽKOleposť, rovnako ako na hobbita. Či sa vyvinie na urasteného junáka sa dozvieme v rokoch nasledujúcich, ale po tatkovi už je minimálne vo veci, ktorá nie je najekonomickejšia.
Apetít. Samozrejme priamoúmerne jeho veku a telíčku. Čoraz častejšie je u neho badať správanie typu „už som plný, ale TAk EštE By sOM si daČo žE DaL“. A aj dá.
Odkedy postupne prechádzal na tuhšiu a tuhšiu stravu, nenútený dôraz bol na to, aby si všetko skúsil sám. Ohmatať, dať do úst, používať príbor. Výsledky máme kadejaké, zvlášť zo začiatku pestré a nevydarené, no postupne scivilizoval aspoň na úroveň indického jedáka – ponaberať plné paprče, priložiť k ústam a dúfať, že niečo skončí dnu a nielen v podbradníku.
Nemusí ísť pritom hneď o nevýhodu, minimálne pre malého jedáčika. Čím viac popadá dole, tým viac nájde pri druhej obhliadke. Teda vtedy, keď už si vo svojej špeciálnej stoličke povie „STAČILO“ a postaví sa. Tak jednoduché to je. Podobne ako na rybačke. Keď lovíme kapry. Pred Tescom. Pre zvyšok domácnosti to zase znamená pár minút pokoja a mieru navyše a nevadí ani špinavá podlaha.
„Bude to mažoretka alebo pipík?“, pýtali sme sa v časoch pred gender revealing ultrazvukom a predstavovali si, čo bude ktoré z pohlaví obnášať. Bez preferencií alebo želaní. Nebol som z tých, čo čaká buď na chlapca alebo na potrat. Vyšlo to na týpka a existujú chvíle, niekedy aj viackrát denne, kedy si len tak pre seba fantazírujem „čo by bolo keby“.
Napríklad keď navaríme obed a existovala by aspoň šanca, že sa mi ujde aj na druhý deň. Lebo tak odpozoroval som z okolia, že mažoretky toho v priemere nezjedia až tak veľa (niekedy im stačí aj sústo lembasíku, kľudne aj bez tej nutričnej hodnoty), a teda sú k rodinnému rozpočtu v tomto ohľade šetrnejšie. Na druhej strane sú možno viac priečnejšie a vyberavejšie, čo rozhodne má svoje úskalia, ale s týmto problémom sa nestretávame, takže si len želám, aby sme ho mali. Aspoň niekedy.
Živočích kŕmený v našej domácnosti vyzerá, že mu je úplne jedno, čo sa podáva, hlavne aby bolo a veľa. Pippin v malom. Také tie videá, ako malým detičkám dávajú rodičia prvýkrát ochutnať citrón, dieťa sa zmraští, vyplazí jazyk, už sa citrusu nedotkne a všetci naokolo sa idú zasíkať od smiechu? U nás sa olizlo, v tvári kamenný výraz, hlávka prepočítala a jazyk bol opäť na dužine. Citrus si následne poistil a ponechal v ruke pre prípad, že čo ak náhodou by ešte čosi s ním.
Bilbo: „After All, Why Not? Why Shouldn't I Keep It?“
„Už nemáme na obed ten fajný bulgur s hovädzím zo včera?“, pýtam sa po príchode z práce. „Teraz, teraz – tesne ako si prišiel – týpeček dojedol“, prichádza odpoveď. Fuck. My. Life. Rožky s hocičím it is. Niektoré sú v sáčku ešte celé, ale treba pohľadať. Predo mnou sa doň už stihol dostať parazit a tak jednému chýbajú končeky, iný je vyhryznutý na prostriedku... No ľúbim synčeka.
Nakoniec si niečo aj tak zbúcham, väčšinou ten rožok, občasne toast, podľa nálady a energie aj s nakrájanou zeleninou či syrom. Všetko pripravené, The Age of Hlad Is Over, The Age of Hodovanie Has Come. Ukladám si obložený tanierik s hlavným chodom au rožky de la paštéte na stôl a... A všetko! V momente mi pri nohe svietia dve očká smerujúc nahor, naťahujú sa rúčky a prichádza ranná forma elfštiny „dám'e, dám'e, dám'e“.
S vedomím, že o pár minút to nebude platiť, si pomyslím: „Na mňa si neprídeš, kamaráde. Ja nie som Frodo so slabosťou pre Smeagolla. Idz mi v ric“. Tiež využívam elfštinu, ale pokročilejšiu, zapínam cheat „Noro lim, Asfaloth, noro lim“ a miznem v druhej izbe. Gollumova túžba je však silná a prsteň tanier ho láka o to väčšmi, o čo náročnejšie je ho získať.
Za zavretými dverami je počuť nárek. Susedia si musia myslieť, že týpka doma práve naťahujeme na škripec, praktizujeme skafizmus a azda sme vytiahli aj dutú sochu bronzového býka pána Perillosa. V skutočnosti ide o hovno rožok. I uľútilo sa mi škriekajúceho Nazgûla a po pár sústach ukončujem proces kŕmenia.
Otváram dvere. Tak kto tu koho mučí?
Vyhral. Dostal, čo chcel. Pomohol mi to bremeno niesť. Konkrétne väčšiu časť jedného rožka, kúsky paradajky, papriky a aj ten syrík si vzal. „Takýmto tempom si úlohy vymeníme — ty sa čo nevidieť premeníš z vychrtlého Smeagolla na vypapaného Sama Gamgeeho a ja môžem zaliezť do jaskyne k rybyškám aj s mojimi novo vystúpenými šľachami“, len si tak uvažujem. A to so svojimi skoro sto kilami nie som Oliphant – normálne Aragorn, len vyšší. Spomeňme si, že pred touto krátkou tragikomickou vsuvkou len „teraz, teraz – tesne ako som prišiel“ dopapal obídek. Bulgur s hovädzím.
Veľa. Bulguru. S hovädzím.
Pippin: „But what about breakfast?“
Aragorn: „You've already had it.“
Pippin: „We've had one, yes. What about second breakfast?“
Obdobné scenáre o surovinovom boji sa opakujú denne, stačí si niečo pripraviť.
Nie je to tak dávno, čo sa dobrovoľne odpojil od materského mliečka. Neohlásene a bez udania dôvodu. Akoby sa len lusklo prstami a zrazu to v peňaženke cítiť. A my? My len čumíme, čo všetko do seba dokáže za deň nahádzať. Takže kým som v práci, pani domu ma zásobuje správičkami „koľko toho zjeeedol a že neverí a waau“. Aj s fotomateriálom, aby sa mi neľútilo.
Hento je síce super, a jedna časť mňa sa aj teší, že mu chutí a prosperuje (to bude srdce), ďalšie orgány už tak spokojné nie sú, lebo peniažky a hlad (to budú mozog a žalúdok). Os hlava-brucho sa snaží rozpamätať, čo je ešte doma k dispozícii a či netreba niečo dokúpiť. Napríklad rožok. A tak.
No a manželka vyzerá, že v tom drží s ním a rodinná kasička ide bokom. To sú stále len jahôdky a čučoriedky sem, krevetky a fajnejšie syríky tam. Nezúfam však pre uskromnenie sa finančne ani jedálensky, lebo repertoár pokrmov sa u nás vďaka týpkovi zvýšil, aj keď z nich nie vždy mám toľko, koľko by som si prial. Nezúfam ani preto, že:
„There, peeping among the cloud-wrack above a dark tor high up in the mountains, Sam Tatko saw a white star twinkle for a while. The beauty of it smote his heart, as he looked up out of the forsaken land prázdna peňaženka & tanier, and hope returned to him. For like a shaft, clear and cold, the thought pierced him that in the end the Shadow Materská s dávkami was only a small and passing thing: there was light and high beauty for ever beyond its reach.“
Iba tie degustačné porcie zo všetkých tých fajnových noviniek keby neboli len degustačné. Ale beriem: je po mne a aspoň viem, ako sa cítila doteraz moja polovička.
Ľúbim synčeka.
