Zhruba rok a pol dozadu nás s manželkou došiel navštíviť malý chlapčúrik a už zostal. Len nedávno začal hovoriť aj svoje prvé slová a okrem klasického dvojboja „mama/tata“ prekvapivo zaradil do repertoára aj slovíčko, ktoré nie je pre nováčika v rozprávaní úplne bežné. Nie, že by ma to ako vyštudovaného geológa nepotešilo, ale počuť denne „kamene“ pri úplne hocičom a desiatky krát, to už človeka trošku otupí.

„Máš niečo v pusinke chlapče?“, pýtam sa. Mojej pozornosti totiž neuniklo, že bol dole v podrepe a preberal dary zeme. „Veď si len skúma, ako vždy“, vravím si. Keď sa však narovnal a začal si vykračovať mojím smerom, v tvári som mu zbadal výraz seniora bez zubov, keď sa v ústach snaží zjemniť štruktúru niečoho tvrdého pred prehltnutím. Hovorím: „urob áááá“, a tušenie bolo správne. Vypadol pekný, trošku zablatený, kamienok. Usmial sa, lebo on aj ja vieme, že to nezvykne robiť, zároveň je to trochu aj sranda a tak trošku aj cez čiaru.

Ono to ale nie sú iba kamene. Na to, že jazýček ešte nemá úplne vycvičený, dokáže vyprodukovať kamene na rôzne spôsoby. „K'men'e, kam'n, k'm'n, kam'eny…“ Zvlášť posledné je zaujímavé, lebo s rodeným Slovákom žijeme v Česku a jasne ukazuje, že mu jazyková bariéra problémy robiť nebude. To isté sa zrejme nebude dať povedať o rovesníkoch, ale deti vedia prekvapiť. 

A tak si „kameny“ všímame v knižkách, v kvetináčoch, na ulici, v prírode a aj tam, kde vôbec žiadne nie sú. Napríklad v košoch. Tie miluje minimálne rovnako, občas azda ešte o čosi viac, len svoju lásku k nim zatiaľ nevie pretaviť do slov. Teda vie, ale tak svojsky. Pretože kamene preňho znamenajú veľa, nie však všetko.

„Bääááá“ sú v jeho svete koše aj smeti zároveň, takže sú aj v našom. Po neoblomnom ukazovaní prštekom a vrieskaní „bääááá“ ho podporujeme slovne a vysvetľujúc, že „áno, chlapče, to je Kôš a hádžeme doňho SMETI“, aby odvetil „da?“ a „bääááá“ aj so zhnusenou grimasou. Výslovnosť je výsostne s dôrazom na „B!“ a nechuťou v „ääaaa“. Draco Malfoy by nedropol meno najznámejšieho kúzelníka s jazvou na čele inak. „P!-otaaah!“. A tak máme vonku pred činžiakom aj po okolí obľúbené destinácie, kde nepristavenie sa nie je možnosť. Len tak prejsť popri košoch znamená veľkú nevôľu — v kočíku aj na pešo.

Musíme. K nim. Ísť.

Že by mi obstávanie pri košoch zvlášť vadilo, to zase nie. Sám by som to asi v takej miere nerobil, ale dieťa na rukách aspoň prináša isté spoločenské povolenia a pochopenie, že „ahá, jasné, syn chce“. Preto je úplne bežné, že v jednej ruke krpec, druhá, väčšinou ľavá, otvára na ulici kôš, kam obaja uprene pozeráme a zdravím sa susedom. 

„Dobrý deéň“.

„Dobrý, dobrý“ (úsmev).

„(V)on má hrozně rád ty koše, viď?“ (lebo nevidia nás to robiť prvý ani druhýkrát)

„Hej hej, hlavne keď poriadne smrdia a sú plné. Muchy tiež môže, héj. Čím horšie, tým lepšie pre nás“.

„Hheh. Vidím, vidím. Tak na shledanou.“

„Dovidenia.“

A musíme sa pozrieť poriadne! Pred barákom sú to NAŠE koše, je ich hojne, takže do zmiešaného odpadu, modrého koša na papiere, žlté plasty božechráň, aby sme vynechali a nezabúdame ani na kontajnery na sklo a nádoby na bioodpad. K organike si ihneď vybudoval špeciálny, taký intenzívnejší, vzťah. Asi kvôli tomu, že nazeráme menej často, lebo z nej vždy ide najväčší smrad aj najviac hmyzákov. Ale myslím si, že zároveň aj práve vďaka tomu, že z nej ide ten najväčší smrad aj najviac hmyzákov.

Popravde, nechce sa mi do tohto typu košov veľmi a keby bolo na ňom, určite by sa v nich nechal aj zavrieť. Už ho počujem, ako sa spod poklopu tlmene, no hrdelne, smeje. Ako vrchol toho, čo môžu koše ponúknuť, preto z času na čas musíme tento obsah skontrolovať.

Či pribudlo, koľko a čoho.

Najväčší úspech majú, samozrejme, koše s navŕšenými odpadkami. Pocit, že sú tak blízko a pritom tak ďaleko (nemá dovolené siahať), je pre týpka ako droga. Vtedy je „bääááá“ ešte výraznejšie. Obrovským plusom je, keď do koša niečo hádžeme – v očiach iskry a tvár srší hrdosťou. Ľahký náklad zabalený v malom sáčku dokáže vyriešiť aj „sám“ v zmysle, že všetko odseriem zaňho a on cargo len pustí dole. Boli zaznamenané prípady, keď sa s čerstvo vyhodenými odpadkami lúčil mávaním.

Z času na čas sa nám podarí stihnúť aj smetiarov a vtedy, paradoxne, zamrzne. Pohľad na majestátne auto, samotný akt premiestnenia smetiaka a vyklopenia nákladu do útrob vozidla, profesionálni pracovníci technických služieb... Nemý úžas. Ujovia nám aj často kývajú, ale drobec len strnulo čumí a zo slušnosti (ale s úsmevom na tvári) kývam späť len ja. Však on raz dozreje a pozdrav opätuje. A keď nám nádoby s odpadom zívajú prázdnotou, zrazu nie je čo kontrolovať. No aby sme vedeli, že naozaj nie je čo kontrolovať, musíme to predsa len skontrolovať. 

Odmerané „hmm“ s pokrútením hlavy a nespokojnosť malého s mojimi schopnosťami zabezpečiť dôstojne naplnený smetiak, na to už som zvyknutý. V momente sa preto obraciame na „kam'eny“ (alebo ktorýkoľvek variant sa rozhodne použiť), lebo, povedzme si pravdu, tie sú všade a v ponurých momentoch sú najlepšou náplasťou na toto ubolené detské srdiečko.

Jediný spôsob, kedy dokážu kamene sklamať, je, keď ich vidíme, ale nedajú sa vziať do ruky. Vhodnú veľkosť by aj mali, ale sú napríklad zabetónované do cesty či fasády. Boliestka je na svete a prichádzajú slzy v sprievode kriku. Aspoň teda do chvíle, kým rýchlo nenájdeme alternatívu. Lebo, ako vieme, kamene sú všade.

V situácii, kedy máme na výber koše aj kamene, volí pán kapitán vždy koše. Ideálny scenár je kontrola obsahu – vysadenie kapitána na zem  –  nájdenie kameňov  –  vyzdvihnutie kameňov  – zahodenie kameňov. Zážitok dokážu okoreniť špaky a ujdú aj plastové viečka od fliaš.

Vtáčie hovná sú tiež obrovské terno a ak som si ich ako bezdetný všimol len keď na mne nejaké pristálo, tak najnovšie už viem, kde tie operené smrady chodia oddychovať, kde hniezdia, koľko aj aké druhy. 

Ale späť ku košom a kamienkom. Existujú variácie tejto zvláštnej detskej fascinácie, ba priam lásky. Kamene sa dajú hádzať do koša, čo je super. Ale dajú sa hádzať aj do vody – nová premenná v rovnici, s ktorou treba počítať: Vie byť totiž viac než koše! Lebo taká kaluž je napríklad len po daždi, a teda hovoríme o sezónnej zábavke, vzácnejšej, zatiaľ čo koše sú trvalky.

Do rovnice dosadzujeme aj kanály – pristavíme sa vždy, keď nejaký náhodou zbadáme a je jedno, či je okrúhly s malou dierkou alebo rebrovaný štvorcový. Zospodu často počuť vodu a aj keď ju nevidieť, zo slušnosti sa treba „pozdraviť“. A hodiť dnu, ak je čo. Či kam'eny, či špak, a v tomto prípade môže byť aj najobyčajnejšie a najzoschnutejšie stebielko trávy. Alebo šiška. List. HOCIČO zo zeme. Aj fragment vtáčieho trusu už letel dole, keď som si nevšimol. To už sa ale hnevám, lebo treba vytiahnuť vlhčenú servítku a ruky bezprostredne umyť.

Dlhodobo sa tak na stupňoch víťazov striedajú rôzne kombinácie kameňov, košov, vody a kanálov – v jeho svete „kam’eny, kóó, vóó a kás“. Čo sa dá hádzať, hádže, kam sa dá hodiť, vhodí. Rovnica mení tvary pred a za rovná sa, no premenné nateraz zostávajú 4.

Nemusíme vždy čakať len na vychádzku von. Niektoré položky máme aj doma, prípadne si ich spravíme. Koše na triedený odpad bežne porozhadzuje náhodne po izbách, zatiaľ čo za kamene zrazu označíme aj vlašské orechy v škrupine alebo keramzit v kvetoch. A tá hrdosť, keď si týpek prinesie kôš do druhej izby a tam ho celý vyloží, len aby sme ho mohli znova naplniť. Alebo keď vyhádže orechy á la kameny pod kuchynskú linku či gauč, lebo bežné upratovanie mu príde pomerne jednoduché… No vrchol blaženosti.

A čo sa týka vody, tá je vítaná vonku, doma až tak nie. Keď mláka a hodiť do nej kameň či sa prejsť v sandálkach a zamočiť sa? Najlepšia. Zábava. Dňa. Osprchovať sa doma, nedajbože zmyť vlásky? Utrpenie. Zmar. Škrek. Na to, že Pána prsteňov nevidel, vie Gluma v mordorských kobkách napodobniť s presnosťou na 8 Andy Serkisov z 10. Akonáhle ale vodu vypneme, povie sa „HO-TO-VO“ a z chlapca je medík, v kúpeľni sa rozvinie dúha, uši už nezvonia a aj poletujúce motýle by sa našli. Mučenie vo vani pripomínajú už len zarosené očká a reziduálne slinky na brade.

Ako rodiča geológa ma, samozrejme, tieto záľuby tešia. Kamene, to je podstatou geológie; košom a odpadkom sa s privretými očami venuje environmentálna odnož a o vode mávajú vlhké sny hydrogeológovia. Nepracujem v odbore ani som nebol ten najzanietenejší študent, ktorý by tým všetkým naokolo žil. Ale je fajn, že aspoň niekto sa drží hesla „zostalo to doma“. Hlavne aby tie kamene boli. A koše a kanály. Voda len vonku.