Súčasťou našej domácnosti je televízia, na ktorú je radosť čo i len pomyslieť. Nemusí byť ani zapnutá, aby ma hriala predstava krásneho obrazu, parádneho zvuku aj bez soundbaru a Ambilightu ako z Las Vegas. A odkedy máme týpka, veruže býva zapnutá len sporadicky po večeroch, keď príde jeho "haji haji" čas. Alebo počas dňa, keď sa mu podarí zmocniť ovládača a v rýchlosti ide „hocičo mód“, lebo má odskúšané, že sa tá veľká vec zapne. Vie, že by nemal, preto má pri našom pokuse o vytrhnutie ovládača z rúk obrovskú radosť. Takú záškodnícku. Čo mu ale schvaľujeme a napĺňa ho snáď ešte väčšmi, je literatúra. Nie tak ako kameny, koše a kanály a voda, ale TOPäťku s prehľadom dopĺňa.
A že tých knižiek doma máme. S čítaním sme začali nevedno presne kedy, tak dajme tomu, že akonáhle začal vidieť a vnímať ďalej než len po svoj nos. Odvtedy je milé sledovať ako sa v tej hlávke postupne vyvíjal a stále vyvíja. Už teraz buď pozdvihol úroveň Dankovej SNS, alebo minimálne zapadol a bez snaženia.
Od najjednoduchších miniknižiek s kontrastnými farbami a jednoduchými obrázkami dom/strom/ftak sme prešli cez leporelá, kde už je obrázkov viac a zložitejších, k menším príbehovkám až po komplexnejšie detské knižôčky. Týpkova knižnica aktuálne číta (#Andrejheavybreathing) vyššie desiatky titulov najrôznejších žánrov a miluje ich všetky. Denne hovoríme bez preháňania aj o hodinách strávených pri knižkách. Áno, aj hádzanie knižiek z gauča je čas strávený s literatúrou.
Sú rána, kedy rozlepí oči, v momente zlezie z postele a namieri si to rovno do svojho kútika s knižným oddelením. S manželkou potom dostaneme príkazom väčšinou 1-2 tituly, ktoré najskôr poctivo vyberie, prinesie, hodí do perín, vyškriabe sa naspäť a musí sa ísť na vec. Až vtedy začíname ako-tak rozliepať oči my.
Keď bol menší a mladší, zhruba do jedného roka, vydržal vstrebávať príbehy dlho. Pohybový aparát nebol ešte najvyvinutejší, tak iné, než počúvať mu ani nezostávalo. Žiadne vynucovačky(!), len jeden spokojný poslucháč. Ako sa mu ale v hlávke začali otvárať nové šuflíčky a motorický strom schopností leveloval tiež, uvedomil si, že nám môže byť pánom a rozkazy sa budú alebo plniť, alebo sa rozozvučia sirény.
Stojíme pri zrode malého diktátora, s ktorým je neradno sa zahrávať. Naše tempo obracania stránok zrazu nespĺňa normy, stáva sa jeho tempom a na postupnosť strán môžeme rovnako zabudnúť. Ak niečo na stránke v daný moment „zapíše“, je potrebné to niečo čítať do zunovania. Nie nášho, jeho. Núdza nebýva ani o extrémne situácie, keď sa na niečo tak namotá, až dôjde na trieskanie po knihe s pästičkou a vystretým ukazovákom. Očakáva jediné: OPAKOVANIE. TOHO. KONKRÉTNEHO. SLOVA.
Stará doškriabaná platňa nehrá inak: „Paprika.“ BUCH. „Paprika.“ BUCH. „Paprika.“ BUCH. „Paprika.“ BUCH. V myšlienkach som už taký, že „tyvolemneužsanechcebrati“ BUCH! „Dobre veď, už“. „Paprika.“ BUCH... Chce to zotrvačnosť a vnútorné vyrovnanie sa so situáciou, kým sa na vinyle neprehodí drážka sama. Zásahy do prehrávania akéhokoľvek typu sú zbytočné, resistance is futile.
Inak si ale čítavame o zvieratkách, pozeráme bagristov, zájdeme na farmu, k jazierku aj do džungle... Skrátka jednoduchá, milá literatúra s množstvom obrázkov. Úplne nevyžaduje prednes Davida Attenborougha, ale rozhodne nepohrdne, keď výkladu pridáme tajomnosť a cifrovačkami s hlasom udržíme jeho pozornosť. Pri často drillovaných básničkách, lebo opakovanie je matkou múdrosti, sme v štádiu, kedy dokáže niektoré posledné slová vo veršoch sám doplniť. Nie celé, ale za úspech sa považuje aj „kóó-ľe“, čo je v tomto prípade koleno. Vydarené nové polo-slovíčko znamená zapýrenie sa a hod čelom do jedného z nás s obrovským úsmevom. Len tým padnutým a nezrelým hruškám z básničky s obitými kolenami nie je do smiechu.
„Múúú“, ozve sa omylom z jednej knižky, lebo máme aj také, vokálne. A je zle! Dojnice na obrázku sú ťažká pohoda, so zvukmi všetko okrem. Prichádza plač, rovnako ako pri bobrovi. Omyl, stane sa, ale na tieto dve zvieratká sa snažíme neklikať. Ešteže máme v knižke aj mačičku, psíka, jelenčoka, sovičku alebo takého koníka, teda zvery prinášajúce radosť. Sem-tam sa stane, že si knižku prisadne a keďže je svet aký je, ozvú sa väčšinou čo? … Presne tak. Ak ste správne hádali nenávidené duo kravobor, získavate jednu týpkovu slzičku.
Chlapčúrik sa ale pomaly dostáva do fázy, kedy mu zároveň jeho tituly nestačia. Preto, keď už má pocit, že je informáciami z vlastných knižiek presýtený, všetko videl a vie, prichádzajú na rad dospelácke tituly. Má aj z čoho vyberať, lebo tatko je vinný z fenoménu „tsundoku“. To je taká zvláštnosť, kedy človek síce knihy nečíta, ale zásobuje sa nimi „na potom“. Z estetických dôvodov, kedy si niekto knihy kupuje, len aby vyzerali dobre na poličkách v interiéri, to nerobím. Kupujem vždy podľa toho, čo by som si reálne prečítal a zároveň tam musí byť aj nejaká zľavička. Nie som predsa úplné dilino a nebudem cálovať ťažké lóve za niečo, čo neprečítam. Veľká knižnica za málo peňazí má ešte takú výhodu, že pri darčekoch k sviatkom niekedy stačí zaloviť v poličke. A návšteva sa tiež zvykne pýtať na knihu, čo ich zaujala. Žiaľ, nepokecáme si veľmi, ale môžem požičať!
Z kruhového objazdu tsundoku teraz použime výjazd tri – smer Kid's Lane a vráťme sa späť. Je totiž zábavné vidieť týpka listovať si v knižke o Martinovi Bormanovi, alebo sledovať ako sa ponára do tajov izraelského Mosadu. Obaja máme z tatkových knižiek prečítaného rovnako veľa, ale ako vravím: sú „na potom“ a nakoniec do nich snáď aj dorastie.
Chyba nastala, keď sa o moju literatúru pokúsil prvýkrát a prirodzenou reakciou bol zákaz. Respektíve vysvetlenie, že „nie brati, to sú tatkove knižky“. Reakcia? Pochechtnutie sa a hodenie kníh na zem. Keď sme si uvedomili, akého obrovského omylu sme sa dopustili, bolo už neskoro a intenzita s kadenciou činnosti stúpajú.
Lebo dať 18 mesačnému škodcovi najavo, že sa niečo nemá robiť, je ako povedať Dankovi, tiež škodca, ale iný typ, aby radšej neotváral ústa, keď nemusí, lebo… No však. Rozumieme si. Vizuálne a živo, nočak. Prostý dôvod, ale s Kapitánom toho majú spoločného viac, než by sa zdalo – je s nimi sranda, prejavom sa až tak nelíšia a nad väčšinou vecí pri nich zostáva hlava stáť. Rozdiel je len v tom, že jeden z nich sa z toho dostane. Zhrnutie posledných dvoch odstavcov – s Andrejom treba narábať ako s deckom a robiť niekomu napriek je lepšie než nerobiť.
Pre správny týpkov vývoj a aj preto, aby nám doma úplne nemrdlo, je potrebné stráviť čas aj von. No a keď už sa niekam vyberieme, naskytá sa otázka: „Ale čo literatúra?“. Funguje to podobne ako so silným fajčiarom: po dlhšej pauzičke je tá cigorka intenzívnejšia. Takže návrat domov z outdooru je pri vchodových dverách sprevádzaný obrovským dopytom, až túžbou po knihách.
Ako správny závislák berie čokoľvek a prstom hneď, ako je to možné, ukazuje na schránku. Neostáva, než ju otvoriť. (Boha nám, ak od nej náhodou nemáme kľúčik!) Ide len o rutinu, akýsi predkrm, pretože schránka väčšinou zíva prázdnotou, čo on dobre vie. Srdiečko by mu ale nedalo, aby sme neoverili, že či teda naozaj nič. A nám tiež nie, ak ten kľúč raz máme.
Bez ohľadu na výsledok je dole pri dverách sektor, ktorý radosť prinesie zaručene. Krabica s letákmi nemusí byť úplne plná, aby dala. A keďže nemáme susedov, ktorí by sektor rabovali každý deň, dá vždy. K mání je väčšinou Kaufland, Tesco, Lidl... Billa k nám neroznáša. Od schránky až po byt je to ešte pár minút výťahom a ten prehľad o akciových artikloch si človek s maličkým vie spraviť.
„Meľon“ – „ááno, to je melón.“
„PaUa“ – „výborne, to sú paradajky.“
„Ná'puoj“ – „správne ty šikulák, to je nápoj.“
Blížiac sa domov leták stráca svoje čaro – týpek dobre vie, že naňho čaká literatúra a to kvalitnejšia. Obutý vbehne priamo do detského kútika oddelenia knižnice, poctivo zapremýšľa, vyloví, na čo má práve chuť a sme v tej závislosti späť. Jediná škoda, že po príchode z vonku musíme najskôr umyť ruky. Tam sa naše názory na priority zatiaľ rozchádzajú, ale tentokrát je potreba prevziať diktátorstvo do vlastných rúk, aj za cenu obrovskej nevôle. Koniec-koncov môže byť rád, že mu to čtivo nespálime a nezakážeme, ako sa na poriadnych diktátorov patrí. Alebo ako je to v našej malej, a v poslednej dobe ešte menšej krajine, trendy. Jediné šťastie, že s týpkom žijeme na západ od raja.
